Alexandra Salmela v Banskej Štiavnici
Prinášame vám zápisky a úryvok prekladu, na ktorom Alexandra Salmela pracovala na rezidencii v Eleuzíne v Banskej Štiavnici.

Štiavnica ako vždy, magická (hm, presahujúca hranice pseudomagického klišé, nestrativšia prvok prekvapivosti, asi tak). Čo o tom takto ex post do raportu napísať, dva týždne po odchode zo štiavnickej inoreality, po prechodoch rôznymi realitami a návratom do tej vlastnej, pôvodnej. Že dva týždne a desiatky hodín za počítačom (pretože veď písať som sem prišla), desiatky nachodených kilometrov (pretože veď zbierať inšpiráciu som sem prišla) a desiatky stretnutí, viac či menej náhodných, prekvapivých, ľudia, ktorí mi cez cestu prefrngli raz a ľudia, ktorí sa dúfam budú vracať, ľudia noví a takí, čo sa vynorili z hlbín pradávnych dôb, útržky viet a siahodlhé rozhovory, hlboké a plytké, kúpať som sa nebola ani raz, voda v tajchoch ešte nevrela.

No a miesta, vždy nové tajné schodisko na konci zdanlivo slepej uličky, a na konci na konci alebo na začiatku lúka, najprv žltá, postupne sa prelínajúca do fialovej a skosená vetrom. Posledný večer sa nohy lepili k dlážke v kuchyni, pršalo, a ráno marek po štvornožky liezol po dvore a hľadal v tráve šróbiky, rovnako bezradne ako ten pán, čo stratil okuliare, ten, čo dal za pomoc machovi a šebestovej zázračné slúchadlo.

Nebolo to dobré, bolo to skvelé, presne to, čo som v tej chvíli potrebovala. Vďaka všetkým, čo toho boli účastní, všetkým, čo to umožnili. A keďže som pracovala na texte vo fínčine, podelím sa o úryvok iného, ktorý som si v tých dňoch prekladala do slovenčiny. Opäť to bude rozprávka, ako obvykle, a ako obvykle pre deti i pre dospelých.

 

FANTAZMAGORICKý KAMARáT // kap. 4 KTO JE GEPARD A AKO SA MôžE POVODIť POLICAJNÉMU AUTU V DOPRAVNEJ ZáPCHE

„Som Gepard,“ vyhlásil týpek, ktorý sedel na dvojsedadle vedľa dieťaťa Papu-Pau už ktovie ako dlho, a to napriek tomu že o tomto čase bol autobus poloprázdny a on by si bol mohol vybrať akékoľvek iné miesto. Ale on si sadol práve vedľa dieťaťa Papu-Pau.

„Ako že gepard?“ Papu-Pau začudovane skúmalo osobu, ktorej okolo tváre viala obrovská huňatá levia hriva. „Vyzeráš ako lev.“

„A čo má byť?“ vyprskla levia hriva. „Gepard je najrýchlejší na svete. V plnom behu dosiahne rýchlosť až stodvadsať kilákov za hodinu, je rýchlejší ako tento autobus, ktorý ide tak… no, povedzme že takých štyridsaťdva – štyridsaťtri kilákov za hodinu, minimálne v tejto chvíli, a v porovnaní s tým je gepard trikrát rýchlejší a ja som zo všetkých gepardov najrýchlejší. Alebo teda skoro. Kukni ináč na hentie autá, ako sa vlečú, vidíš, ako majú svetlá? Sú naštelované úplne blbým smerom, rovno protiidúcim do očí, za to by im poliši mohli dať riadnu pokutu, ale ha, keď aj policajtského šoféra ten jas úplne oslepí, šofér si v panike zacloní oči a to, ou nou!, oboma rukami a samozrejme, že pri tom stratí kontrolu nad automobilom, fijúúúú, policajtské auto so škrípajúcimi kolesami skĺzne do protismeru, a to teda nie je vôbec dobré, tam sa totiž vlečú oprotiidúce autá, zjavne je zápcha, o tomto čase začína byť poriadna zápcha, takže do protismeru sa v žiadnom prípade skĺzavať neoplatí, dačo také by mohlo spôsobiť fatálnu nehodu, len si to predstav: Pomoc! Pomoc! jačí poliš na sedadle spolujazdca a polišský šofér strhne volant, no a to polišské auto zíde z vozovky a hegluje cez hrboľatú húštinu do lunaparku, ktorý je nešťastne postavený na skalnatom útese, auto sa valí pomedzi kolotoče k okraju brala a šofér dupe na brzdy, ale už je neskoro, všetko je stratené, policajtské auto sa zrúti z útesu do jazera, ale oho-aha, jazero je zamrznuté, lebo v tejto chvíli je už akože zima a keď to polišské auto žuchne na ľad, dostane brutálny šmyk a potom sa šmýka cez celé jazero až k náprotivnému brehu, ktorý odtiaľto ani nevidno, lebo je strašne ďaleko, aspoň sedem kilákov, podľa môjho odhadu, a potom to auto hupsne do lesa, a keď z neho tí poliši úplne vyjukaní vylezú von, sú totálne stratení, lebo sa zatárali ďaleko od domova a nemajú so sebou ani mapu a potom… No a jasné, že v tom temnom lese býva malá Karkulka a keď tá uvidí, že sa jej ktosi nanominoval do vlčieho lesa autom, tak schmatne papek a tých polišov vyženie. Z toho mi ináč prišlo na um, že by si to mohol povedať policajtom,“ zakončil Gepard so širokým úsmevom, ktorý odhalil ostré tesáky.

Dieťa Papu-Pau bolo úplne zmätené.

Malo by túto historku bez hlavy a päty prerozprávať policajtom?

Prečo ako?

A ak by sa ono, dieťa Papu-Pau, k tomu z nejakého prapodivného dôvodu odhodlalo, je úplne jednoznačné, že by sa naštvali. Policajti sú zaneprázdnení a tí, čo majú čas, sú skrumplovaní, tak to bolo v novinách. Policajti nemajú čas márniť drahý čas na povedačky s deťmi.

„Nie toto. O Drsniakovi. Že ti robí hnusne zle a že hodil Strombrda do žalára,“ povedal Gepard.

 

Titulné foto: Art Cafe
  • Alexandra Salmela v Banskej Štiavnici - 0