Vyhľadávanie
Dom stál sám, jediný na malom kopci uprostred divej prírody na pobreží. Jediným znakom prítomnosti života boli pasienky a zvieratá. Ovce, kravy, kone. Stáli či pásli sa tu nepohnute – slnko, dážď, vetrisko, ľadovec.
Kopec tvorili šedé kamene. Kedysi dno mora. Kamene tenučké a ostré ako papier navŕšený do spisov. Listy starých kníh, ochytaných natoľko, že sa už vlastne nedajú zatvoriť. Strany sa odpudzujú navzájom. Hrubnú, tmavnú.
Na kopec vystupovala vždy sama. Napriek tomu sa jej zdalo, že kráča v dave. Obklopená postavami, v zovretí. Silný vietor nadvihoval najtenšie kamene a ony ťukali a ťukali vôkol nej. Ako pod nohami neviditeľných pútnikov.
Odkedy sa nasťahovali do domu, sa nemilovali. Občas mali sex, ale ani náhodou sa nemilovali. Všeobjímajúca drsná, autentická príroda a hospodárske zvieratá neinšpirujú k erotike. Tá naopak, prebýva v umelých rajoch, povzbudzujú ju vône, zvlnené šaty, natrhnuté rukávy, opálené lýtka, viac gombíky ako zipsy, rozhalený golierik ako rolák tesne ku krku, ružové chodidlá vystrelené do vzduchu a vzápätí voľne pohodené na operadlách kresla, malé jedlá intenzívnej chuti väčšmi ako polievky, napriek všetkým mýtom – interiéry viac než exteriéry.
