Vyhľadávanie
V knižke Nespavosť je predovšetkým možné nájsť citlivé záznamy všedných chvíľ i zápalistú oslavu láskavého Boha a prírody, kultivované metafory (pripomínajúce maľovanie obrazov), pokoru, nádej a vďačnosť.
Vertigo – časopis o poézii a básnikoch – pravidelne vychádza s prílohou, s literárnym zošitom z edície veršeonline. Súpútnikom prvého dvojčísla tohto roka je útla básnická zbierka Borisa Mihalkoviča Nespavosť. Knižku tvoria dva cykly básní, napísaných prevažne voľným veršom a v prvej osobe jednotného čísla. Básne plynú ľahko, vzdušne, často s presahmi i dlhé vety pôsobia pôvabne a energicky. Ich veľmi dôležitou témou je vzťah k Bohu, ku ktorému sa autor obracia s modlitbami a prosbami, a k rodnému mestu. Medziľudské vzťahy väčšinou neidealizuje. Varuje pred radikalizmom. Často sa tu zjavujú i vtáčatá, symbolizujúce voľnosť, jednoduchosť, radosť a vieru.
Hneď prvý cyklus Klopanie na nebeskú bránu sa začína bilancovaním, básňou O srdci a duši na sklonku roka. Lyrický subjekt tu pociťuje rovnováhu a stabilitu skôr vo vonkajšom prostredí, kde toho nie je priveľa (predmety v izbe). No vo vnútornom svete „... naše skutočné ja rozmarne posúva / hranice...“ (s. 6) Človek však nesmie ani upadnúť do pasivity a čakať, že Boh za neho všetko vyrieši. V básni s naturalistickým názvom Srdce z mäsa pred nami ožíva dôvernosť, príjemnosť, ale i stiesnenosť malého mesta: „ó, Modra, ty útulná klietka, / ty srdcu blízka väzenská cela...“ (s. 7)
Okrem kritiky tvrdých ľudských sŕdc v nej autor poukazuje i na „stratených synov“, zneužívajúcich lásku a pohostinnosť rodičov. Báseň o perle skrýva pridaný záblesk zo sveta literatúry, knihu Stehlík. V básni sa spája „vysoké“ s „nízkym“, keď Boh o sebe dáva vedieť v súzvuku Bachovej hudby a zvuku vŕtačky. Báseň Nespavosť nehovorí len o doznievajúcom sne, ale aj o človeku na rázcestí, čeliacom nevyhnutému vývoju, zmene.
V druhom cykle básní Mesačná tvár ešte väčšmi vystupuje na povrch kontrast: na jednej strane úvahy o tom, čo realitu presahuje (napr. v básni Studnička), na druhej strane často napohľad malichernosti, hádky, neporozumenie všedného dňa (básne Cigareta a pavúk, Bez teba či Od polnoci do rána). Čo z toho je viac? Čo sme viac my? Báseň Sobotné ráno vo Winchesteri je ladnou drobnokresbou a zároveň poctou Jane Austenovej, Alfrédovi Veľkému i Ľudovítovi Štúrovi. Od katedrály ku kytičke kvetov. Báseň Noc s Holanom vzdáva poctu českému básnikovi a prekladateľovi Vladimírovi Holanovi, opisuje intelektuálne súznenie s ním v „bezčasí – večnosti“. Pôsobivá je báseň Mesačná tvár, v ktorej mesiac ako emotikon a herec v divadle predvádzajú predstavenie. Čaro, blízkosť a zároveň neprebádanosť vesmíru vyvolávajú až poverčivú bázeň a hrôzu lyrického subjektu. V jednej chvíli je tvár mesiaca zahalená rúškom (narážka na pandémiu?). Najdlhšia báseň zbierky Mama je venovaná veľmi skoro zosnulej matke, ku ktorej má autor napriek tomu nežný vzťah: „Mama, si ako kyslík v krištáľovej vode / a ja som forma z teba uliata.“ (s. 34) Zbierku básní uzatvára báseň Nespavosť (2). Neschopnosť zaspať je tu priam démonizovaná, akoby zrazu s človekom nespolupracoval vesmír ani vyššia moc. Záverečný pesimizmus „a tak len trčím v čase ako pustý peň“ (s. 37) – chápem ako priznanie, že pochybovaniu a rozčarovaniu sa človek v živote skrátka nevyhne.
Nespavosť kvári, odoberá sily. A sny nám môžu všeličo dôležité našepkať... V knižke Nespavosť je však predovšetkým možné nájsť citlivé záznamy všedných chvíľ i zápalistú oslavu láskavého Boha a prírody, kultivované metafory (pripomínajúce maľovanie obrazov), pokoru, nádej a vďačnosť. Človek by mal v ideálnom prípade žiť svoj život radostne a prosto ako stehlík, občas vyletieť do výšok pred mesačnú tvár a s rešpektom a citom klopať na nebeskú bránu. Ale nespavosť nikdy nespí...
Ružena Šípková (1977)
Poetka, autorka básnických zbierok Popoluška (2007), Nemám nič proti realite (2009), V pôvodnom znení s pilulkami (2012), Periem sa na tridsiatke (2016) a Mám doma všetkých okrem seba (2018).
Boris Mihalkovič: Nespavosť
Fintice: F.A.C.E., 2021
