Vyhľadávanie
Doc. Mgr. et Mgr. Ján Gavura, PhD. (1975) je v súčasnosti riaditeľom Inštitútu slovakistiky a mediálnych štúdií na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Je autorom štyroch básnických zbierok Pálenie včiel (2001), Každým ránom si (2006), Besa (2012) a Kráľ hlad (2017) a literárnovedných kníh Ján Buzássy (2008), Lyrické iluminácie: kritiky a interpretácie 1997 – 2010 (2010) a Iné ja. Lyrický subjekt ako objekt básnickej introspekcie (2016). Je šéfredaktorom časopisu Vertigo – časopis o poézii a básnikoch, venuje sa tiež prekladu z angličtiny a knižnej edičnej činnosti.
Skúsenejší čitatelia a čitatelia s dobrou pamäťou si pri slovnom spojení „básnická transcendencia“ vybavia knihu literárnych kritík a úvah Milana Hamadu, ktorá vyšla presne pred päťdesiatimi rokmi a dodnes ostáva podstatným hodnotovým a poetologickým svedectvom o slovenskej poézii. Hamadovu knihu nevyberám na svetlo pre jej jubileum, omnoho dôležitejšie je, že ani po polstoročí sa nezmenili základné požiadavky, ktoré od literatúry a hlavne poézie očakával tento prominentný kritik. Z viacerých vyberiem dve: bytostné prepojenie autora s dielom a schopnosť literárneho diela transcendencie. Integrita autora a jeho diela ide proti ľahkovážnosti a oportunizmu papiera, ktorý, podľa axiómy, „znesie všetko“. Z Hamadovej požiadavky ďalej vyplýva, že slová, akokoľvek virtuálne a voľné, musia byť podložené ľudským postojom, a keďže sú pokračovaním jeho svetonázoru, stávajú sa aktom.
Umenie môže mať mnoho podôb a viaceré z nich majú potenciál, ktorým dokážu zachrániť človeka aj civilizácie. Umenie je schopné transcendovať, prekračovať svoje prirodzené hranice a vstupovať do sveta ako jeho nevyhnutná súčasť. Ak by takéto dielo nebolo napísané, pociťovali by sme, že svetu a nám v ňom, niečo chýba. Miera transcendencie sa tak stáva dobrým kritériom na hodnotenie, pretože sa ukazuje na súvzťažnosť, že vysokú mieru majú tie diela, ktoré považujeme za výborné, výrazné a živé.
Ročné hodnotenia trpia na reštrikciu časového ohraničenia, ktoré je – vzhľadom na dejiny literatúry – krátke. Zriedka sa stáva, že niektorý rok významnejšie poskočí a kritik s čitateľom si povedia ako vo vinárskom žargóne – toto bol dobrý ročník... Rok 2018 takýmto dobrým ročníkom je. I keby sa žiadalo prísne dodať, že... na slovenské pomery. Svojimi knihami vstúpili do literatúry mladí post-debutanti a zaujali. Nesklamali však najmä klasici súčasnej poézie D. Podracká, I. Štrpka, J. Tazberík, M. Milčák, K. Chmel, E. Ondrejička, E. J. Groch alebo P. Macsovszky potvrdzujúc, že ľudská skúsenosť je kľúčovou súčasťou umeleckej tvorby. Naplnili očakávania, čo má, treba priznať, dvojsečné účinky. Na jednej strane sa čitateľ dočká toho, prečo po knihe siaha, na druhej strane však potrebuje aj trochu prekvapenia, aby bola tiež uspokojená prirodzená a nutkavá zvedavosť človeka. To je osobne dôvod, prečo za básnickú knihu roka považujem zbierku Juraja Briškára Z pohľadu dvoch pohárov mlieka (Skalná ruža) a za rovnocenného sekundanta k nej výbornú knihu Dany Podrackej Paternoster (Skalná ruža).
Flaneur takes it all
Odpusti mi čitateľ alúziu na skupinu ABBA a ich hit The winner takes it all, podľa ktorého víťaz získava všetko. Aj Briškárova kniha s nezvyčajným názvom Z pohľadu dvoch pohárov mlieka získava ak nie všetko, tak určite veľa. Briškár je flanér a etymológia o „flanéroch“ hovorí ako o ľuďoch, čo chodia svetom bez zjavného cieľa alebo zmyslu. Stáva sa však, že toho, kto zmysel nevyhľadáva, predsa len zmysel nájde a postupne sa z ojedinelého objavu stáva séria objavov, až je z toho napokon metóda, akou sa dá vidieť svet v perspektíve, ktorú doteraz nikto v takejto forme nepostrehol. Videnie a myslenie inak („outside the box“) je Briškárovým poznávacím znakom už v mnohých podobách, napr. v knihách próz a esejí, ako sú Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014) a Poetika zmyslového vnímania (2014), najčastejšie však vo forme koncíznych, paradoxných a ľahko absurdných sentencií (naposledy Prechádzka labyrintom, 2016).
Prózy, eseje, básne aj vedecké články majú spoločné to, že vychádzajú zo silného metodologického jadra, ktorého podstatou je prenikavé pozorovanie, uvažovanie a videnie vecí v obrátenom poradí alebo pod uhlom a v takom priblížení, aké sa v štandardnom spôsobe vnímania a jestvovania nepraktizuje. Nečakaným je aj siahanie po objektoch, ktoré sú pre nás bežné a všedné, o to väčší potom býva prekvapivý záver, aký vie básnik zo vzťahov odvodiť, v básni zástava tlieska dymu: „a [tlieska] otvoreným oknám s dobrým výhľadom / záclonám neprestajne na úteku / zvnútra von / dramatickým západom slnka / keď z objektívneho hľadiska neexistujú / disciplinovaným vlakom ľuďom / na pohyblivých schodoch / vetrovkám plným zdravého horského vzduchu / na dnešnú slávnosť sú pozvaní všetci / po celý deň bohatý program veľkolepá výzdoba / v noci lampiónový sprievod“ (s. 30).
Dominancia metódy, nech by už bola akokoľvek objavná, by nestačila na maximálny zážitok. Briškárovi sa darí nielen demonštrovať silu ľudskej mysle, ale aj pozdvihovať veci, meniť nepoetické na poetické aj pri slovách a objektoch, ktoré poézii vzdorujú. Básnik sa do poézie vpisuje, stáva sa hovorcom vecí, ktoré za seba hovoriť nedokážu a prepožičiava im vlastnú intencionalitu. Ukazuje, že niet nudných svetov a ak je človek dostatočne disponovaný, celý svet sa stane magickým. V básni hovorím za roztrúsené body maku čítame: „[hovorím za] bezstarostne rozkotúľané kolieska cibule / lopty ktorých cesty sú také nevyspytateľné / pískanie čajníka keď má všetkým čo povedať / izbové rastliny v blízkosti ktorých sa môžem / cítiť ako dážď / za handry čo sa zmietajú na podlahe / ako vlajky vo vetre / za bielizeň vystavenú slnku posilňujúcu / dôveryhodnosť tohoto sveta“ (s. 15).
Ku knihe Z pohľadu dvoch pohárov mlieka som bol oslovený napísať doslov a rukopis som čítal niekoľkokrát. Aj po viacnásobnom čítaní sa v knihe objavovali nové a nové významy, odkrývali sa uhly, pod ktorými som svet doteraz nevidel. Knihu som pre seba zaradil medzi tie, ktoré sa čítaním „neopotrebovávajú“, čo je nesporne plus. Najviac som si však cenil to, že poézia ešte môže vznikať z pozitívnych inšpirácií a aj v 21. storočí je priestor pre vitalizmus, a dokonca taký, ktorý je napísaný bez povrchnosti a naivného nadšenia.
Elon Musk sa chystá do vesmíru, Dana Podracká tam už je
Každou knihou za posledných dvadsať rokov Dana Podracká spresňuje skicu transcendentálnej katedrály. Kultúrny, národný, duchovný a metafyzický projekt je už natoľko rozpracovaný, že sa dá cítiť fyzicky. Podrackej tvorba, stále nedocenená v súčasnej literatúre, sa v knihe Paternoster (Skalná ruža) posúva z širokých podstát do súkromia a do konkrétnosti vlastnej osoby. Nerezignuje na metafyziku, ktorou je presiaknutá a je súčasťou jej pohľadu. Naďalej vo všetkom vidí nielen zmyslové, ale aj dotyk s miłoszovským „druhým priestorom“, i keď so širšou než len náboženskou referenciou. Konkrétne udalosti a spomienky sú spojené s princípmi sveta a zrkadlia jedno v druhom. Ľudia, veci, vzťahy a javy sa riadia nepísanými zákonmi, ktoré v Podrackej konečne nachádzajú senzibilné médium. Udalosti nadobúdajú symbolický rozmer, stávajú sa súčasťou rituálu, jednej komplexnej metafory. Poetka sa však nespolieha iba na dar talentu, ale aktívne svojim schopnostiam pomáha neprestajným štúdiom. Sama pre seba si však v tom veľkom svete ponecháva skromné miesto.
Podracká ukladá básne do kompozície plnosti; sedemdesiat básnických textov je rozdelených do desiatich oddielov po sedem básní. Všetky bez jedinej bodky. Napriek plnosti nič sa nekončí: „Dočasné sa nedelí na / minulosť, prítomnosť a budúcnosť, spolu / tvoria jeden celok a my pulzujeme v ňom, / v paternostri krvi, zahrnutí v silnejšom bytí“ (s. 54). Modlitba pohne aj výťahom („Musel to spôsobiť muž, modliaci sa Pater noster / tak vrúcne, že v delikátnej energii siedmich prosieb / sa spustil paternoster“, s. 62), vstupujeme a vraciame sa iní, dotknutí a v lepšom prípade premenení.
Paternoster je priezračnejšia kniha ako nedávne zbierky autorky, jasnejšie z nej zaznievajú závery a maximy, akoby sa stupňovala naliehavosť pozorovaného, akoby po fáze téz a antitéz nastal čas na životné syntézy: „Nič nie je hodnejšie zreteľa ako duša / v lomcujúcom tichu veterných katedrál“ (s. 54). Viac než doteraz sa kniha zaľudňuje poetkinými súčasníkmi, priateľmi a známymi, ktorí sú súčasťou duchovnej stavby, niekedy ako schodíky, ktoré poetku inšpirujú, inokedy ako spoločníci, ktorí si rovnako ako autorka uvedomujú: „Keby neboli priestory, kde človek žije básnicky, dom sveta by nebol“ (s. 67).
Transcendencia začiatku a konca
Zatiaľ čo D. Podracká postupne buduje poschodia kupoly, iný druh transcendencie sa objavuje v poézii Erika Jakuba Grocha, ktorý pod „menom-nemenom“ nil publikuje už po niekoľký raz svoj úvod (Fra). Koncepčne sa Podracká s Grochom prekrývajú v tom, že si uvedomujú bohatstvo priestoru za- či mimo-, napĺňajúc tak podstatu metafyzickej poézie. Podrackú napĺňa budovanie vertikálnej magistrály s pohybom na osi času (minulosť – prítomnosť – budúcnosť) a na línii (znútra človeka – von k spoločenstvu, národu, ľudstvu a späť); Groch sa upína na počiatočný bod, ktorého nájdenie bude kľúčom k tomu, ako sa na svet pozrieť a konečne uvidieť. Urobil tak už v Druhej naivite (2005), v knihe pre indigové deti Ábé, Aha a spol. (2009) a do tretice v knihe úvod. Je hľadanie tentoraz úspešné alebo konečné? Nevieme. Poznamenať však možno, že pre autora typu E. J. Grocha nič iné nedáva väčší zmysel.
Zbierka viet v úvode rezignuje na poéziu, ako ju definujú príručky poetiky. Pre autora sú slová, presnejšie „vety“, cesty k hľadaniu skutočna a majú bližšie k systémom myslenia a jestvovania, ako je zen a európska mystika, ktoré majú tiež akcidentálne poetický rozmer. Medzi jednotlivými vetami je množstvo medzier, v absentujúcej syntaxi však nevidieť tmu, ale naopak veľa svetla. To, čo sa javí ako nič, je naplnené prítomnosťou čohosi neviditeľného, ale jestvujúceho. Prekážkou vnímania je len naša prirodzenosť a aj preto nie je súčasťou ľudského stavu pocit viny, ale len pocit nedokonalosti.
Kniha nil, úvod je napísaná formou zjavenia: autor sa necíti byť jej autorom, osobu píšuceho E. J. Grocha nahrádza zapisovateľ „nil“, uvoľnený a vyprázdnený, vhodný ako nádoba na naplnenie. Ako v básni Melankolia venovanej Rudovi Jurolekovi a Jonovi Fossemu: „simultánnosť priamky v obvode kruhu / s nekonečným polomerom // rezistentnosť a rezonantnosť pribúdacej enigmy // melanchólia neviem // mach a vodivosť insomnie // , slovo očakávaný pred slovom prebudený / nechaním pred snívaním // vynachádzavosť strateného zmyslu“ (s. 16).
Kniha ostane enigmou predurčenou na protikladné prijatie. Vyžaduje totiž pripraveného čitateľa a na mysli nemám doktorát z teórie a dejín literatúry. Partnerom knihy je ktosi, kto hľadal v tom istom priestore ako E. J. Groch alebo kto sa o tú istú cestu aspoň pokúša. Väčšine čitateľov kniha ostane neprístupná, mnohým však – súdiac podľa recenzií – dáva signál, že v nej je veľmi veľa a neprestane lákať k dialógu s tajomným svetom, odkiaľ tento nenápadný zošit prišiel.
Minimalizmom a podobnou syntaktickou narušenosťou sa prezentuje básnická kniha Martina Vlada stále si myslím že existuje to miesto (Pectus), v ktorej autor postupne sprístupňuje priestor súkromia. Nie vždy sa dá jednoznačne prepojiť textový priestor s konkrétnym autorovým svetom, podľa všetkého však ide o bezprostredný svet dávnejšej i menej dávnej minulosti, z akej je autor stvorený tu a teraz. V tom sa skrýva hmatateľnosť emócií a ľahko splínového stavu, ktorý zažívajú postavy a (nie vždy alter) egá básnika. Základný citový azimut poskytuje báseň rovnomenná s názvom knihy: „dnes po rokoch som bližšie / k dôchodku než k druhej mladosti / a stále si myslím že existuje / to miesto kde by som sa mohol / utiahnuť skôr ako sa svet / zrúti do vlastného sebectva a arogancie // a všetka láska / ktorú som tu spoznal / sa navždy vyparí“ (s. 68).
Minimalizmus tohto typu „klame telom“ textu, zdá sa, že súkromie jedného človeka nemôže konkurovať univerzálne budovaným kupolám a bodom nula ako u predchádzajúcich dvoch autorov, ktorí to vzali nie menej ako absolútne. Chce to viac tréningu – vidieť v osobnom nadosobné a v súkromí jedného privátny život iných. Vladovo básnické ochranné sfarbenie ho vždy zaraďovalo skôr k nenápadným autorom a tento aspekt sa neraz stal v minulosti námetom jeho poézie. Aj tentoraz je ľahké drobnú knihu prehliadnuť, bola by to však škoda; v najlepších básňach, niekedy skôr veršoch, je Vlado presný ako pri akupresúre, dotyk a jeho efekt neprehliadneme. Výber z najlepších básní súkromia M. Vlada predstavuje jednu základnú tóninu z tohto druhu poézie a dali by sa podľa nej nastavovať konštanty. V jej príbehu je čosi nesmierne slovenské – bez ohľadu na množstvo kníh básnik stále reaguje s prekvapením – a vy ma poznáte?
Transcendencia a impakt faktor jazyka
Miera naplnenia očakávania pri Ivanovi Štrpkovi Kam plášť, tam vietor (Artforum) a Jánovi Tazberíkovi Pasca na svetlo (Slovenské centrum PEN) je jedna z najväčších z tohtoročného hodnotenia, ale to vôbec nie je zlá správa. Obaja autori patria k tým, čo si štandardne držia vysokú úroveň a zakaždým si nájdu dosť priaznivcov. Možno sa dá konštatovať, že už dopredu bude jasné, že v názve Tazberíkovej knihy bude skloňované slovo „svetlo“ ako pri predchádzajúcich štyroch knihách a Štrpkovou základnou optikou bude negácia skutočnosti a princíp ničoho na mieste, kde by predsa len niečo byť malo: „Rub a líc svieti v ničom. Prázdne misky, prázdne nádoby. / Nič nevlastním. Ani holé steny. / Nič nemám. Mám iba holú dlaň – miznúcu / mincu – prázdny rub aj líc, len čo ju zatvorím / a roztvorím“ (s. 21). Aj napriek prediktabilite cítiť váhu poznania a literárneho talentu, ktoré aj z mála vytvárajú dosť. Úspešnosť sa však dostavuje iba vtedy, keď obrazy (viac než verše, ktoré sú pre oboch básnikov príliš malou jednotkou) sú schopné transcendencie.
Štrpka potvrdzuje, že je básnikom hyperboly, zväčšovacieho skla, kde aj bežné dni sa stanú udalosťami a obyčajná cesta púťou alebo expedíciou. Je to inherentná vlastnosť básnika a vedie k tomu, že vzrušujúce prežívanie píšuceho subjektu prenáša na vzrušujúcu recepciu čitateľa. Prílišné obnažovanie metódy, ktoré sa dostavuje po viacnásobnom opakovaní a trvá už niekoľko kníh, oslabuje maximálny efekt, ale básnik ho vyvažuje variovaním tém, vonkajších kulís a dominantným, takmer demiurgickým vedomím. Súčasťou metódy je impakt faktor jazyka, ktorý Štrpka zručne ovláda a potvrdzuje známu kunsthistorickú gnómu, že všetko je dovolené v rukách majstra. Nestáva sa často, aby si čitateľ kládol heretickú otázku, čo hýbe čím: hýbu slová skutočnosťou alebo skutočnosť slovami. Čo stojí za slovami „v priepastnom / tichu denných pochodní sme takmer bez tieňa / a prudko horľaví“? (s. 31). Záleží od odpovede, či čitateľ pristúpi na bohatý svet, ktorý je nereálny, ale možný.
V Tazberíkovej poézii je podobne silné spredmetnenie tvorcu a demiurgické uvedomovanie si jazyka. A napriek tomu, že obaja básnici píšu odlišným štýlom, metodologicky sa stretli: „Keď dopíšem báseň, / zostáva len to, čo príde: hoci napokon / je to len o tom, / čo nikdy nepríde. // To, čo nie je, je jediné, / čo ešte mám“ (s. 76). Tazberík je filozofujúcim básnikom a, ako napovedá toto pomenovanie v hierarchii filozofie a poézie, poézia je podstatou a filozofické akcidentom. Okrem slova „ja“ je ďalším kľúčovým slovom „text“, ktoré dostáva prednosť pred inými podobnými slovami (báseň, slovo, reč...). Z tohto slova cítiť dištanciu medzi autorom a dielom, zámerné poodstúpenie od predmetu a objektivizovaný pohľad na výsledok celého úsilia. Napriek vecnosti slova „text“ ide stále o báseň s kraskovsky „prischnutou krvou“ a bolo by chybou myslieť si, že to autor berie na ľahkú váhu. Prepojenie subjektu a textu je v procese písania, keď ontológia jedného je zároveň potvrdením bytia pre to druhé podľa axiómy – píšem, teda som. Tazberík je príťažlivý predovšetkým pre iných básnikov a poetky, ktoré zažívajú rovnakú úzkosť a rozkoš z textu. V porovnaní s predchádzajúcou knihou Svetlo a iné stroje (2016) básnik spriezračnel, zjednodušil svoju rozbiehavú mašinériu spracovania podnetov, ktoré premieňal na básne. Na jednej strane cítiť mierne ochudobnenie, na druhej strane vygradovanie existenciálnej situácie, keď čelíme tomu nevyhnutnému, ktoré kladie základné otázky. Práve na tie sa však najťažšie hľadá odpoveď: „Čo zostáva z textu? Bolo by potrebné mať strach o obrezaný kmeň / stromu. // A ďalej by mala byť sémantická brečka snehu prešliapaná k stromu, / k bielemu obzoru. // (...) // Sme tam? Alebo sme odtiaľ odišli? Alebo / sme tam nikdy / neboli? Nijaké urezané vetvy nevidno. / Bude to / dôkaz?“ (s. 34 – 35).
Transcendencia osemstenov a teseraktov
V knihe Erika Ondrejičku Krajina diamantov (Slovenské centrum PEN), ktorá je publikovaná aj s paralelným anglickým prekladom, dostávame lekciu z toho, o čo prichádzame, keď poézia prestala dbať na hudobnosť a stala sa nástrojom extrémnej voľnosti, uprednostňujúc myslenie a videnie. Ondrejička podobne ako iní zruční autori viazanej poézie sa nenecháva formou zväzovať, ale viesť: „Je treba sa pobrať // ako po litániách // vystúpiť z kruhu / protikladných prianí / kde duálnosť vecí / pohladí aj zraní // Len ešte chvejúce sa svetlá / nad sviečkami // slabé ako výdych // ukážu smerom k listom / padajúcim z javorov // ako keď z nich niečo / siaha za básňou // a iba hrdlo tuší za ktorou“ (s. 50).
Krajina diamantov je útlou zbierkou, povedzme reprezentatívnym a esenciálnym výberom autorovej poézie, ponúkajúcim typické ondrejičkovské témy a aj spracovanie. Rozvinutá hudobnosť veršov zasahuje čitateľskú recepciu, podsúva jej upravený, zharmonizovaný svet a nedá sa odmyslieť predstava, že pri čítaní si človek automaticky deklamuje či priamo spieva. V potencii tejto poézie však nie je len jej inherentný piesňový impulz, dobre sa dá odsledovať aj to, že autor vie, že krása môže oklamať tvorcu, až zabudne na tvrdosť pravdy. Našťastie, Ondrejička si je vedomý, že svojou poéziou vstupuje do konkurencie s autormi, ktorí nepoznajú jarmo formálnych kritérií. Spolu s tvarovým rozvíjaním tak dostávame aj prepracovanú ideovú rovinu a nenápadný, zato vytrvalý autorský postoj, v ktorom sa odráža dôležitosť étosu, zmysel pre hodnoty a humanizmus.
Rozoznateľný rukopis s impresionistickými zvukovo-obrazovými prvkami zjednocuje básne, akoby ich vonkajšie členenie nebolo až také dôležité a autor písal v podstate jednu báseň. Autor texty graduje a na konci podáva dobre pripravenú pointu; napriek tomu sú si básne navzájom bližšie, akoby základom všetkého neboli básne v celku, ale ich jednotlivé obrazy, jednotlivé filozofické a empirické princípy, z ktorých sa skladá a podľa ktorých sa riadi človek: „Človek želá rýchlosť / a neskrotnosť koňom / a vo vetre tuší / že je to aj o ňom“ (s. 14) alebo „Vojsť až do príchutí / otázok čo vedia / o tajomstve sveta / skrytom v odpovediach“ (s. 18). Anglický preklad Johna Minahanea je vynikajúci a nedal by sa použiť na potvrdenie zlomyseľným kritikom, čo zvyknú komentovať básnický preklad slovami: poézia je to, čo sa v preklade stratí. Ondrejičkov verš nie je rytmicky viazaný na slovný prízvuk, ale má bližšie k tomu, čo verzológia pomenúva vetnou fonológiou, má blízko k sylabickému spôsobu (ako pieseň či kedysi romantická poézia) a Minahane si s ňou poradil ľahko. Ak to aj ľahké nebolo, potom to tak vyznieva vo výsledku, čo si vyžaduje dvojnásobné uznanie.
Básne v próze Mariána Milčáka vydané pod názvom Teserakt (Modrý Peter) pokračujú v autorovom potvrdzovaní súradníc človeka a sveta v konkretizácii subjektu a jeho bezprostredného priestoru. V Milčákovej poézii sa od knihy Pevné hviezdy (1992) kreuje invariantné jadro, ktoré sa ani opakovaním nevyčerpáva. Nie je to však vôbec prekvapením, súčasťou jadra sú totiž tzv. večné otázky. Nejde o naivné otázky o existencii či neexistencii Bytosti; autor má už dávno za sebou malý katechizmus. Invariantom, ktorý možno metaforicky prirovnať k pohyblivému zemskému jadru, je viera. Ide o mohutnosť, ktorú tvarujú bezprostredné skúsenosti, a preto sa stále mení. Subjekt, trvajúci v čase, je zároveň odsúdený na vplyvy, a hoci ich usmerňuje, nie je taký silný, aby mohol všetky podnety regulovať a ovládať. Pomer medzi tým, kam môže ísť, a tým, kam je vedený, býva výrazne v neprospech slobodnej vôle.
Poézia je prostriedkom záznamu, miestom, kde sa slovami formulujú neviditeľné udalosti ducha. Mnohé z básní sú interakcie s ľuďmi (priateľmi, literárnymi predlohami, literárnymi kritičkami), ale aj pozorovaniami a úvahami, ktoré vo väčšej alebo menšej sústredenosti kružníc obiehajú okolo stredu: „bol by to čudný stvoriteľ, len uviesť tento svet do pohybu, ako pri / naťahovaní hodín v ani nie zlomku sekundy nafúknuť vesmír, farebnú loptu, zakriviť / priestor a odpočítavať“ (s. 18). Je fascinujúce, že ktorýmkoľvek smerom sa autor vyberie, vždy sa vráti k tomu istému a je jedno, či sa rozpráva s priateľom, analyzuje najnovšie pozorovanie alebo sa štylizuje do pána Cogita, Herbertovho a svojho alter ega. Svojím spôsobom je tak Milčákova poézia život s jedinou otázkou, ktorá podľa všetkého je natoľko s človekom spätá, že ho provokuje na hľadanie. Povedať, že je to začarovaný kruh nie je presné; viera je ako oheň, stravuje a potrebuje materiál, z ktorého by mohol čerpať. Milčákove básne sú takým palivom, inokedy tiež dymom či popolom, v ktorom sa dá čítať, nikdy sa však od viery neoddeľuje.
Transcedencie čitateľského denníka
Kniha Karola Chmela Platforma (Modrý Peter) prezrádza, že ide o systematického básnika, ktorý nepíše a nepublikuje často, ale bez písania by sa necítil celkom kompletný. Chmelova poézia je pevne vrastená do literárneho sveta, nielenže do nej ako písanie či kniha ústi, ale bez kníh iných by bola neprimerane úzka. Tak sa väčšine básní stávajú inšpiráciou autori a autorky, čitateľské zážitky, verše alebo ich prekladanie. Literatúra vytvára osobitý glóbus, kde sú namiesto rovnobežiek a poludníkov zakreslené vzťahy medzi literátmi. Chmel, ktorý býval zdatným odkrývačom paradoxov a skrytých významov, uprednostnil iný aspekt. Ešte stále autora neopúšťajú ironické konštatovania, pri ktorých „sladké ruky / umyli mi / kyslé dažde“, ale viac ako intelektuálne odkrývanie ho zaujali osobné spomienky, nostalgické návraty, ktoré majú veľmi reálnu predlohu. Chmel nepúšťa do básní čitateľa ľahko, treba sa pripraviť, že rozhovor nebude celkom spontánny. Môže to odrádzať, ale čím dlhšie s knihou trávi čas, tým viac sa otvára. Nejde o vymedzenie sa, ale o jedinečnosť skúsenosti, ktorú lepšie pochopia Chmelovi rovesníci ako ich nasledovníci. Koniec koncov, Platforma je svojským čitateľským denníkom...
Posledných niekoľko kníh Petra Macsovszkého sa vracia ku konceptom knižných vesmírov; kozmos v knihe Sarcangelium (Drewo a srd – OZ Vlna) je uvedený paratextom na zadnej obálke: „Podobne ako evanjeliá a staršie texty, / ani táto kniha neobsahuje nič originálne. // Ani Konfuciovo učenie nie je pôvodné. / Je to len sprostredkovaná dávnejšia múdrosť. // Každý autor si privlastňuje myšlienky / iných autorov. Čitateľ tiež nekoná inak. // Preto žiadne dielo nebolo, nie je a nebude / úplne autentické.“ Od začiatku sme boli pri Macsovszkom nútení myslieť inak, uvažovať nad uhlom, ktorým nám nasvecuje možné svety. A od roku 1994, keď vyšiel Strach z utópie, toho bolo naozaj dosť. Textové koláže z minulosti nahrádzajú v knihe Sarcangelium vyb(e)rané úryvky z kníh o lekárstve, náboženstve, filozofii, mytológii, jazykovede a výpočet by mohol pokračovať. Rešerš je kompozične radená do pasusov (ako kapitol) a očíslovaných odsekov (i keď nie hypersyntakticky presných).
Kľúčovým slovom, ktoré sa objavuje aj na obálke knihy je múdrosť. Citáty a parafrázy diel, z ktorých mnohé patria ku kanonickým, sú sapienciálne a za normálnych okolností sa po nich siaha, keď chce človek pochopiť zmysel sveta a svojej existencie. Macsovszky to svojím spôsobom umožňuje, zároveň však okrem primárneho citovania podáva aj (pseudo)komentár a pohybuje sa medzi vecnou a sarkastickou tonalitou, pripomínajúc tak trochu, aký neoriginálny a náhodný je náš svet poznania a bytia. Ako to už pri Macsovszkom býva, vpisuje sa do textu, hoci nie je vždy jasné, či ide o zámer alebo o ďalšiu z ciest ako mystifikovať. Celkom priliehavo na to sedí záver Pasusu 7: „Mallarmé, píše Foucault, sa zo svojho jazyka stále vytráca, až v ňom napokon nechce vystupovať inak ako vykonávateľ číreho obradu totálnej knihy, kde sa diskurz komponuje sám“ (s. 50).
Experimentálny typ transcendencie
Nebolo to asi celkom intenčné, ale knihou, čo roku 2018 najviac zamotávala hlavy čitateľov, bola zbierka Dereka Rebra Nie som svoj typ (Modrý Peter): „uprostred noci // poistka v poriadku / odpojili štvrť / vtiahol do výťahu / zaseknutí // bezo mňa // korene mrežami / lopta // hlavou // vtisnutá / kde nikdy / ebola // zasa raz / banálny / padneme / zlámeme // o povrch potichu“ (s. 18 – 19). Rebrove básne pôsobia ako vytrhnuté z kontextu a zložené podľa dadaistického princípu tvorivej náhody. Autor v knihe systematicky udržiava poetiku, pri ktorej záchytné body medzi jednotlivými slovami básne sú ďaleko od seba, až z nich možno čerpať najmä ich bizarnú originálnosť. Neprítomnosť zrozumiteľných signálov dáva veľké možnosti čitateľovi. Ten, ak chce, môže básne čítať ako fragmenty introspektívneho empirického autora, ktorý svoj svet skladá do asociatívneho kaleidoskopu. Čitateľ by v takom prípade pristupoval k básňam ako amatérsky psychoanalytik hľadajúci dôvody takéhoto prevodu skutočnosti do umeleckého jazyka. Legitímnou je však aj metóda čítania racionálnej stratégie experimentálnej poézie, ktorú nezaujímajú psychologické odkazy kódované umeleckým prejavom. Koncept knihy ostáva dráždivo otvorený, autor neponúka kľúč k čítaniu a každý, kto sa o to pokúsi, má rovnakú šancu uhádnuť autorský zámer. Nebýva to častý cieľ kníh, v tomto prípade sledujeme juxtapozíciu ako pokus zrážania slov, z ktorých sa uvoľňuje ťažko pomenovateľná energia.
Plnohodnotný experimentálny kúsok pripravili Marianna Mlynárčiková & Nóra Ružičková s názvom, ktorý pripomína návestidlo ku križovatke ← a b c → (Skalná ruža). V troch oddieloch ponúkajú pokračovanie projektov Rušička a There Are More Things patriacich do kategórie nových médií. V prvom oddiele pred čitateľa kladú, ako sa z konceptu k projektu dozvedáme, „automatizované mentálne spojenia“, v prostrednej časti RAMS nájdeme prisvojené „príkazy, inštrukcie, predpisy a odporúčania“ a v poslednej (resp. prvej, keďže kniha sa dá čítať aj obrátene) sú obsiahnuté popisky k obrázkom bez obrázkov, tvoriac tak novú „asociatívnu encyklopédiu“. Projektu ← a b c → nechýba hravosť prieskumníkov, čo sa neboja ísť do teritórií, kde sa nepohybuje veľa iných ľudí, neboja sa riskovať, že námaha nemusí byť vždy odmenená. Výsledný efekt experimentu je podnetný pre umelecké aj vedecké bádanie, sugeruje otázky, ako sa rodí zmysel, referenčnosť jazyka, jeho arbitrárnosť či kauzalita, teda otázky, ktoré zamestnávali filozofov, jazykovedcov a básnikov už stáročia. Možnosť serióznosti otvára jedno pole recepcie, stále však ostáva aj ľahšia forma čítania, keď autorky môžu bezbranne pokrčiť plecami naznačujúc, že všetko, čo vidíme, je v našej hlave.
Niektorí umelci sa berú príliš vážne...
...a preto je dobre mať autorov, ako je Ľubo Burgr s knihou Za naším blokom (KK Bagala), ktorá v tradícii recesistickej piesňovej a básnickej tvorby (à la Ali Ibn Rachid) rozvíja absurdné situačné skeče. Jednou z výhod zbierky je jedinečná komická tonalita, ktorá vytŕča z radu iných textov, druhou zasa schopnosť popri všetkej nadľahčenosti a nevážnosti povedať čosi priamo a presne, takže v konečnom súčte sa o svete dozvedáme niečo nové bez toho, aby sme mali pocit školskej lektúry. Najvydarenejšie Burgrove texty (napr. Na zastávke, Crazyman, ale aj Otto) sú plnohodnotné básne a ich prípadné naspievanie nie je pre ich funkčnosť nevyhnutné. Napriek komickej hyperbolizácii vieme, kedy si autor pomáha zveličením a prijímame ho ako zväčšovacie sklo, cez ktoré vidíme lepšie. Pri Burgrovi viac ako pri iných autoroch platí, že absurdné neznamená neskutočné, ale práve naopak – skutočné, ktorému sa však rozum vzpiera uveriť.
Hravý názov Tomáša Repčiaka Zobrané z PC (FAMA art), ktoré by foneticky zneli aj ako „zobrané spísí“, presne vystihujú Repčiakov naturel talentovaného šaša, ktorý sa darom reči ľahko zmocňuje reality a mení ju na svoje javisko. Kniha má charakter zobraných spisov, je pomerne obsiahla (viac než 150 strán) a obsahuje texty napísané za pomerne dlhý čas. Prekvapením trochu je, že básne si napriek tomu udržiavajú jednotnú poetiku, prezrádzajúc na autora, že poézia je preňho priestorom kreatívneho vyžitia a hrou, ktorá však – ak autor chce – vie prerásť do niečoho vážnejšieho. Koniec koncov, úlohou šašov, obzvlášť tých talentovaných, bolo hovoriť kráľom pravdu: „Darmo budem biť hlavou / o stromy, / darmo sa upíšem prázdnote. / Nepovedia. / Priatelia sa vracajú / z vojny mŕtvi, / detstvo si kupujem / aj flanelové košele. / Nič sa nedeje. / Iba / Maruša bolí. / Alebo tiež len finguje“ (s. 34).
Tranzy a transcendencie „Gen 80“
Spomedzi autoriek a autorov narodených v neskorourbanistických 80. rokoch minulého storočia dokázala najhlasnejšie vyšplechnúť a rozhýbať vody Mirka Ábelová, ktorá roku 2018 vydala svoju štvrtú básnickú zbierku Večný pocit nedele (Artforum). Poetka evidentne nemá primárny záujem ašpirovať na básnické transcendencie, hoci v predošlej knihe Básničky pre domáce paničky (2016) ukázala, že keby chcela, tak to vie. Aj vďaka menšej upätosti však zasahuje iný a podstatne väčší čitateľský okruh. Tematicky sa zbierka sústreďuje na materstvo, tehotenstvo a život pred ním (v knihe presne v opačnom poradí, ako ho tu uvádzam) a robí to básnicky názorne, až by sa dalo povedať, že exhibicionisticky. Našťastie nie je to lacná šou pre šou, poetka, ako to dokumentuje týmto lyrickým denníkom, si musela prejsť viacerými skúškami a práve táto osobná rovina pozdvihuje dielo na úroveň, kde aj nečitateľ poézie nachádza podnety pre seba. Spovedný typ poézie, s ktorým táto kniha koketuje, prináša neraz možnosť šokovať, čomu poetka nie vždy odolala. Pri Ábelovej poézii vždy platilo, že menej býva viac. Výhodou tentoraz bolo, že nič nezveličuje, spôsob, akým sa dnes spoločnosť vnucuje do intímnosti párov, a proces, akým dnes prechádzajú ženy, je dostatočne brutálny, takže autorke iba stačilo, aby veci nechávala plynúť. Knihe prospieva, že nie je monotematická a reaguje aj na iné podnety (napr. aj na politickú situáciu v Čechách) a rozhovor s čitateľom povzbudzuje ábelovská sebairónia: „Materské mlieko je večné / ako Boh / Neoperieš ho z trička // Tečie ako božia láska // Vždy, keď sa ti to najmenej hodí“ (s. 106).
Úspešnú skúšku majú za sebou všetci autori „Gen 80“, osobitne však Peter Prokopec s knihou Život vrazený do chrbta (Skalná ruža), ktorého poetika sa od debutu zjednodušila, spresnila, a hoci ešte nie je naladená celkom optimálne, určite k tomu smeruje. Prokopcove básne sú koncízne, spolu tvoria fragmenty alebo kúsky puzzle do veľkého obrazu, hoci v tejto chvíli nie je zreteľné, čo tým obrazom bude či má byť. To si však uvedomuje aj autor, keď píše: „Nie si úplný, pretože / existuješ ešte / v rovine sľubov, / ktoré si nesplnil. // Držať slovo / sa dá dvomi spôsobmi – / rozdeľuje ich hranica úst“ (s. 32). Prokopec patrí k najvytrvalejším hľadačom vo svojej generácii, z časopiseckých a iných zdrojov sa dalo odčítať, že skúša nielen viaceré výrazové prostriedky, ale nezanedbáva ani noetiku, ku ktorej je poézia cestou a cieľom. Scivilnenie poézie mu neubralo z pôsobivosti, enigmatickosť debutu Nullae (2014) vynahrádza presnosťou a väčšou spätosťou s vlastným životom, hoci to, ako píše, nie je bez rizika: „Život vrazený do chrbta / je najväčšmi / zradou od seba samého: // otočíš sa, a hoci si nepozrieš do očí, / vieš, / čo v nich proti tebe stojí. // Život vrazený do chrbta / netrvá tak krátko / ako akt, na ktorý odkazuje. // Život vrazený do chrbta / je zranením / na cestu“ (s. 20).
Cudzími slovami (Drewo a srd – OZ Vlna) sa čitateľom z odstupu času predstavuje Eva Tomkuliaková, ktorá dáva slovnému spojeniu nečakaný rozmer disociácie medzi autorom a dielom naznačujúc, že aj slová, čo píše, jej nepatria, sú priam cudzie. S identitou sa konfrontuje na viacerých miestach knihy, skúmajúc často negatívne to, čím nie je, aby v konečnom zvyšku našla seba, báseň Identikit 4: „vnútri v mojom tele / ako po stene / lezie chrobák // bojím sa ho dotknúť / neviem sa ho zbaviť // neexistuje okno / ktorým by sa dal vypustiť von / mám fóbiu z chrobákov // nemám vnútorné ruky / len zrak / ktorým sledujem jeho jedovatú stopu // chrobák má zázračnú moc / niekedy dokáže zmiznúť // zahnem za roh seba / a vystrčím cudziu tvár / s inými slovami // tancujem tanec výrazov“ (s. 47 – 48). Tomkuliakovej básne sa čítajú príjemne; prevažujúca druhá osoba sugeruje, že hovorí s čitateľmi priamo a ako iluzionistka, niekedy hypnotizérka nás vedie knihou. Predsa však po všetkom príjemnom začne chýbať niečo rušivé, naliehavé zvolanie alebo zlom v prúde reči. Voľba slov, ktorým chýba predmetnosť a názornosť, ochudobňuje zmysly, ktoré si žiadajú uchopiť niečo konkrétne. Mnohé z povedaného by sa dalo povedať kratšie a výstižnejšie, ale to by nebolo fér žiadať. Aj napriek tomu, že slová sú „cudzie“, treba rešpektovať, že si ich nemožno ľubovoľne privlastniť.
Štvrtým písmenom gréckej abecedy Δ (Delta) nazval Michal Tallo svoju druhú básnickú zbierku. Ohlas, s akým Tallo debutoval, a množstvo priestoru v česko-slovenskom literárnom priestore vzbudzovali veľké očakávanie, ktoré predčasne vyspelý básnik (narodený v r. 1993, ale vnímaný skôr ako súčasť „Gen 80“) naplnil aj nenaplnil. Tallova technika vypovedania sa, rozpitia sa do šírky ako riečna delta, prezrádza, že napísal knihu, akú chcel: ľubostnú homoerotickú básnickú drámu s množstvom konkrétnych súradníc aj obrazných náznakov, berúc čitateľov za svedkov svojho zápasu. Básne ako priestor na predvedenie milostného a ľudského strádania sú súčasťou modernej poézie od I. Kraska, ktorý sa – na rozdiel od M. Talla – pokúšal o väčšiu tematickú aj noetickú šírku. Čo Talla spája s Kraskom je uprednostnenie náznaku pred substanciou. Ak by sme analógiu viedli ešte trochu dlhšie, mohli by sme uvažovať, že zámerom bola jemnosť príznakov pred definitívnosťou znakov. Tu analógia končí. Krasko si pre opisy duchovných procesov stále vyberal konkrétne situácie (situovanie sa do šíreho poľa pod vysokými topoľmi, ktoré subjekt zmenšovali ešte viac, než bol), pre M. Talla je cestou demiurgia slova: „nezastav ma, stávam sa bohom (čo ťa potom), / stávam sa propagandou (všetko), / výstavbu, ktorou som ťa obkolesil, anulujem / jediným / mávnutím ruky“ (s. 44). Poézia toľkých „fancy“ (módnych) slov je dobrá na deklamovanie a kto Talla videl recitovať, mi potvrdí, že v ústnej podobe je plynutie reči pozitívnym impulzom; v suchej podobe textu však živel predsa len ochabuje. V knihe je skryté príliš malé jadro na toľký nános slov. Delte Δ nepomáhajú viaceré módne trendy, s ktorými prirodzene súzvučí, ich dvojsečný účinok sa však jasnejšie ukáže, až keď sa objavia iné. Pre predčasne vyspelého básnika, ako už mnohokrát v minulosti, bude dôležité, aby sa nenechal znovu zlákať módnym trblietaním.
Rovnako ma mrzí, že ani ďalší mladý básnik Martin Chudík nerozvíja viac noetiku, ale vystačí si s efektnou poetikou. Kniha Precitnúť (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) má nežiaduco gýčovú podobu, využíva ustálené a dobre prešliapané cesty k harmónii tvaru, zabúda však, že nádoby, akokoľvek pekné, je dobré naplniť. Pri čítaní a pozeraní (kniha obsahuje aj fotografie) som si kládol závažnú otázku: Je autorovi jedno, že píše tak plytko, alebo o tom netuší? Fotografie sú výborné, ale do rodinného albumu. Tam by sa kompozícia, symbolika postáv a ľahká melanchólia (takmer všetky postavy na fotkách pozerajú do diaľky) vynímala ako závan poézie do života. Lenže toto nie sú umelecké fotky a otázne je, či toto sú umelecké básne. „Nahota mi všetky zmysly omámi, / cítim sa tak celkom prirodzene, / nežonglujem s priťažkými slovami, / nechce sa mi opäť trpieť pre ne. // V prírode sa predsa vedia bez reči / dohovoriť listy, kvety, stromy, / úsmev ma vždy jednoduchšie presvedčí, / čo je hodné deliť medzi dvomi“ (s. 72) píše v dvanástom sonete znelkového venca a treba povedať, že nadradiť formálne požiadavky obsahovými sa autorovi vôbec nevypláca. Tvar básnikovi nevedie myšlienku, ale zväzuje ju a tlačí do zbytočných banalít. Naopak, verše, ktoré si nekladú za cieľ formálnu symetriu, sa prehlbujú a dávajú tušiť, čo v Chudíkovi tiež je.
Skúsenostné z(á)väzky
Dlhé skúsenosti s písaním zúročuje viacero autoriek a autorov, nie každý s plnou vážnosťou, ale s nemalými ambíciami. Medzi tých, ktorým to vyšlo, ako malo, je Ružena Šípková, ktorá v zbierke Mám doma všetkých okrem seba (G & H) pokračuje v básnických analýzach svojho stavu poznačeného schizofréniou. Ako už napovedá názov, dominantnou tonalitou je sebairónia, ktorá ako smiech cez slzy posilňuje človeka, čo bol zvyknutý na aktívny život a musí sa zmieriť s prekážkami. Miestami zemitý humor, inokedy neskrývaný sarkazmus nemajú v úmysle citovo vydierať čitateľa, skôr pomáhajú dopĺňať obraz, ako diagnóza zasahuje všetky oblasti ľudského života počnúc prácou, keď bývalej účtovníčke ostáva už iba pozícia upratovačky, a pokračujúc súkromím, ktorá sa so situáciou musí vyrovnávať po svojom. Šípková presne vie, čo chce básňami povedať. Nemá v úmysle vytvárať veľkú literatúru, hoci sa ukazuje, že keby chcela, tak by to zvládla. Aj teraz je v knihe cyklus Príbehy pani p., kde cez alter ego „pani p.“ sugestívne tlmočí okolnosti svojho stavu. Je predpoklad, že po týchto iniciačných básňach, keď už sa vypíše z primárnych a bezprostredných impulzov, nájde aj tému, ktorou zavedie čitateľov na miesto, kde doteraz bola iba ona sama.
Podobne schizofrenicky znie názov zbierky textov Sone Horňákovej Medzi mnou a mnou (Petrus), pri ktorom – na rozdiel od predchádzajúcej autorky – ide o obľúbený metaforický výraz pre sebauvedomenie si vlastného stavu. Horňáková je pesničkárka s nezameniteľným zvukom a aj nepoučený príjemca okamžite rozoznáva jej originálny prejav. Tento efekt piesňového myslenia a jazyka trochu naráža na stránku básnickej knihy, kde aj prázdny priestor býva sémanticky a symbolicky zaťažený, a tak sa čitateľ poézie knihou Medzi mnou a mnou skôr kĺže, než pri textoch pristavuje. Našťastie, súčasťou knihy je CD, ktoré všetko napráva a jasne potvrdzuje, že piesňový text je sám svojho druhu a Horňáková ho umiestňuje do správneho rámca.
Básnickou knihou sa roku 2018 pripomenula aj nedávna držiteľka prozaickej ceny Anasoft litera Etela Farkašová. V zbierke S predtuchou svetliny (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) rozširuje svoje literárne portfólio o poéziu, ktorá však nebude patriť do jeho ťažiska. Prominentná esejistka a oceňovaná prozaička si so sebou nesie naturel rozpletačky paradoxov a vysvetľovačky záhad, ponúka cestu aj s mapou a vysvetlivkami, ako sa do cieľa dostať. Poézia však už dávno rozpracovala radikálnejší prístup, sama chce byť cestou a všetko navyše považuje za hmlu, brániacu zrýchliť krok: „s pribúdajúcimi rokmi učíš sa novému pohľadu / na celkom bežné, dokonca najbežnejšie veci, / denne sa s nimi bezmyšlienkovite stretávaš / niekedy vzbudia v tebe aký-taký záujem, / inokedy správam o nich načúvaš len tak na pol ucha, / o dôležitých vzťahoch medzi nimi nevieš priveľa, / ani o kontextoch, v ktorých jestvujú, / ich histórie ťa nelákalo skúmať... / s pribúdajúcimi rokmi učíš sa novej perspektíve: / hľadiac na ne, na celkom bežné, dokonca možno najbežnejšie veci života, / už sa neodvažuješ povedať: banálne...“ (s. 26). Farkašová k poézii pristupuje zvonku, neadoptuje si básnickú metódu, ktorá si cení predovšetkým koncíznosť či metaforickú konotatívnosť. Lyrizmus myšlienok, zameranosť na stav subjektu sú len súradnice poézie, na jej skutočný objav je potrebné vstupovať do iných hĺbok a vystúpiť prerodený.
Svoje o tom vie Dalimír Stano s knihou očistec/purgatorio (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov), ktorý takýchto ponorov prekonal niekoľko. Stanov prístup je dokonca natoľko extrémny, akoby sa nemienil z hĺbok očistca vrátiť. Kompozíciou knihy autor zdôrazňuje postupné budovanie celku, jednotlivé oddiely spresňujú pozíciu subjektu a sveta ako neprestajný dialóg, hoci pozície hovoriaceho a poslucháča sa dynamicky menia. Vo veršoch dotovaných skúsenosťou zmyslov a odžitých rokov je prítomná tichá dôvera v poéziu, ktorú nedokáže pokaziť ani ľudská horlivosť alebo náklonnosť k zlému: „otvor si oči a uši / vypočuj si jediný hlas zo zboru / opera sa začala / mama ty si už tam kde sa zatajuje dych / a ja tak šialene milujem život // vysiľoval som sa tam kde sa dalo ísť ľahko / dával som význam tomu / čo sa dá vo svete obísť / nič nie je ľahšie ako žiť naplno / s úžasom v očiach a s láskou“ (s. 67 – 68).
Dobrý ročník 2018
Ročník 2018 patril z hľadiska básnickej tvorby k jedným z najsilnejších, čo sa týka počtu kvalitných kníh aj množstva kníh vôbec. Do podrobnejšieho hodnotenia sa tak nedostalo viacero kníh, ktoré by svedomitý čitateľ nemal obísť: Dušan Dušek a jeho Počítanie na prstoch (Petrus), ktoré sumarizuje autorove básnické knihy aj s pridaním nových básní, a určite by nemal vynechať neznáme básne Miroslava Válka z obdobia pred debutom pod názvom Domáca úloha (FACE). Dostatok podnetov ponúka zbierka postrehov, citátov a situačných zastavení Fedora Gála Krédo (Artforum), ktoré nadobúdajú nový rozmer pri uvedomení, kým všetkým Gál v minulosti bol a na čo mnohé z fragmentov odkazujú. Populárne čítanie na ľahký konzum podáva čistá duša v knihe metrofília (Vyd. Slovart), ktorá nevylučuje, že aj pri žonglovaní so slovami sa dá dopracovať k prostej pravde; a formou piesňových textov sa v tej istej kategórii populárnej literatúry ocitá kniha Tiger čaká na úsvit (Ikar) od Juraja Soviara.
Potvrdzuje sa, že transcendencia a integrita diela nie sú samozrejmé a pri čítaní poézie za rok 2018 sa dalo vypozorovať, že niekde to autorom išlo samovoľne, inokedy ani pri enormnom úsilí k prekročeniu prirodzených hraníc literatúry nedošlo. Transcendencia v literatúre nie je záležitosť šťastia, ale skôr výsledok kultivovania talentu porozumieť svetu a človeku a následne aj možnostiam jazyka, ktorý jedných vedie, no iných zavádza. Široký okruh nadštandardných kníh poézie svedčí o tom, že slovenská poézia nestagnuje, že sa rozvíja v noetike a dokáže prekvapovať invenčnosťou alebo schopnosťou odlišovať podstatné od účelového, pekné od prázdneho či dočasné od trvalého. Dlhodobo štatisticky vychádza, že na jednu vydarenú knihu poézie pripadajú tri až štyri, ktoré sa na poéziu iba podobajú. Aj pri lepšom ročníku naďalej platí, že je skupina najlepších kníh úzka. O to viac poteší fakt, že mnohé z kníh napĺňajú nielen estetické štandardy a očakávania, ale dokonca prekračujú vlastný tieň.
