Dialóg v „bezčasí“

„Vyskladaj príbeh s viacerými postavami. Catalina, ja, môj kamarát Američan – genealóg, dlžník celkom slušnej sumy peňazí, opakovane sľubujúci, že objasní vraždu môjho pradeda za morom. Potom istá žena Catalina porozpráva o starcovi žijúcom v presvedčení, že si zabudol výherný lotériový tiket v kiosku. Ďalej krásavica z druhej strany Slovenska, s ktorou sa tam neplánovane stretnem a ona mi povie, ako sa iný neznámy starec rozhodol prepíliť pravoslávne chrámové kríže, a keď to spravil, na vežu denne prilietal havran a ďobal do nej, a keď starec umrel, ďobal do kríža na jeho hrobe.“ (s. 101 – 102) Citovaný náčrt kľúčovej príbehovej línie predstavuje alúziu autorského zadania aj synopsu, od ktorej sa dá odraziť pri snahe uvažovať o možnostiach čítania prózy Maroša Krajňaka Už iba prítomnosť. Autor do nej vkladá zdanlivo autonómne postavy, témy, nezávisle sú formované aj priestorové kulisy. Ústrednými protagonistami sú manželia Martin a Catalina, ktorí väčšinu času venujú dialogickým fabuláciám a kombináciám možnej reality. Pohrávajú sa s domnienkami a s predstavami skutočnosti. Prostredníctvom dopredu navrhnutého verbálneho aktu navrhujú jej alternatívy, ktoré sa dajú chápať aj ako snaha hovoriacich ovplyvniť vlastnú históriu či dedičstvo. Dotýkajú sa vzájomných vzťahov a odhaľujú ich súvislosti, vďaka čomu sa v texte prepojí legenda o dedinskom predvádzaní opice, zvláštny americký genealóg a jeho rukopis, provokatívna výstava HOW NO?, nájdená záhadná kosť, vražda pradeda či úradníčka katastra so svojou dcérou. Celé rozprávanie je do istej miery postavené na striedaní rozprávačských polôh: opisné, fabulatívne alebo úvahové. Ďalším špecifikom prózy je prítomnosť akéhosi pomedzia medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Lomy medzi nimi sú väčšinou náhle. Momenty rozprávačského pokoja striedajú neraz prudšie scény, v ktorých si postavy vymieňajú niekoľko replík. Rozprávanie rozvíja dve paralelné polohy: v prvej nájdeme stopy rozprávačského fatalizmu, v druhej odhaľujeme rozprávačský relativizmus. Vrstvený dialóg medzi Martinom a Catalinou, pracujúci s alternatívami skutočnosti, akoby oberal text o pevné základy, dokonca by sa mohlo zdať, že samotné rozprávanie nepreberá zodpovednosť za dej a postavy. Na strane druhej exponovaná neistota sa môže meniť na istotu.

Takou je zdôrazňovanie prítomnosti, čo dokumentuje aj samotný titul knihy. Prostredníctvom autorského konceptu sa odkrýva presvedčenie, že v nej lepšie než v minulosti možno rozprestrieť akýsi okamih, v ktorom prestáva byť podstatné, čo bolo, je a bude. Filozofickejšia reflexia tak podlieha zdanlivej ľahostajnosti voči samotnému času. To, čo sa v danej chvíli odohráva, je zjednotením času, no rovnako aj vykoľajením sa s lineárneho smerovania: „História má dno. Nie je ním raj, ako to Martinovi mylne nahovárali teisti, tým dnom je peklo v podobe šialenstva. Z raja sme nevzišli, do raja sme mohli smerovať, no sami sme si podkopali nohy omylom, že sa pohybujeme v protismere. Spomínanie sa musí priečiť vyšším silám.“ (s. 41) Niekde tu sa začína hra s čitateľom. Ponúka sa mu simultánnosť, ktorú prítomný čas navodzuje a zároveň rozrušuje súdržnosť deja. Zmenou minulosti na prítomnosť autor vysiela určitý signál, že sa začne diať niečo dôležité. Dochádza k spomaleniu deja a zdôrazneniu toho, čo sa odohráva práve teraz. Rozpráva sa tu o niečom, čo si vyžaduje odstup, čo sa však paradoxne prostredníctvom aktuálne prítomného pohľadu asi nedá. „Ľahostajnosť“ k času by sa dala priradiť k pokusom odpútania sa mimo dosah času, čo znamená snahu prenikať niekam za banálnu skúsenosť, do oblasti na hranici medzi poznaním a nevedomosťou, kde by samotné rozprávanie dokázalo „fingovať“ stav medzi životom a smrťou. Očakávaným výsledkom by mohlo byť autorské relativizovanie subtílnejšieho delenia na minulosť, prítomnosť a budúcnosť, takáto časová stratifikácia by sa stala nepodstatnou.

Relatívna sa môže zdať aj samotná organizácia prózy. Na prvý pohľad sa pred čitateľom odhaľuje prozaikova rozšafnosť a rozprávačský apetít. Krajňak sa často necháva vlastným rozprávaním „uniesť“, podlieha rozličným detailom, epizódam, rozhovorom. Vlastné rozprávanie môže v akomkoľvek okamihu zastaviť, pričom neskrýva istotu, že ono samé sa dokáže znovu rozbehnúť. Táto naratívna energia je schopná stierať rozdiely medzi dôveryhodnosťou a nedôveryhodnosťou. Prozaikov rozprávač je tak trochu eskamotér prehľadávajúci skryté a málo prebádané medzery skutočnosti, čo sa premieta aj do replík protagonistov: „Čo ak je Wade poslom z pravej reality a prenikol do nášho matrixu? Čo ak sa s nami zahráva cez akési sociálne experimenty, keď nám vo svojom texte podsúva fragmenty naozajstnej alebo vyššej skutočnosti? Čo ak v nás aktivoval schopnosť rozpoznávať podriadenú matrixovú úroveň, život Steva Paulishina, ku ktorému prenikáme cez hry a fabulácie? Alebo čo ak je hierarchia týchto vrstiev opačná a našou úlohou je kompilát vlastného vnímania správne roztriediť?“ (s. 109) Aj z v tomto úryvku môžeme čítať autorský zámer, či presnejšie hru s nezáväzným a občas aj trochu zábavným prenikaním do zákonitostí priestoru a sveta, kde vládnu modifikované zákonitosti. Pri zvýraznení tejto roviny pôsobí próza trochu umelo, čo však nie je problém, ak sa čitateľ rozhodne prijať pravidlá od tvorcu. V tejto súvislosti by však mohlo prekážať isté rozprávačské dekoratérstvo, ktoré je schopné držať čitateľskú pozornosť iba na povrchu, čo by bola v prípade tejto knihy trochu škoda, keďže ona sama nechce byť povrchnou kategorickou proklámaciou úvah o neistotách sveta.     

Organizácia prózy má však pre istotu aj druhú stránku, ktorá sa výraznejšie ukáže až pri záverečných epizódach. Do popredia sa totiž dostávajú aj ďalšie štruktúrne elementy, ktoré dodávajú textu prvok explicitnejšej súhry. Krajňakovu knihu tak môžeme čítať aj ako stavebnicu, kde všetko do seba postupne zapadne. Autorské eskamotérstvo a konštruktérstvo tvorí dve roviny rozprávania. Obe polohy však podliehajú rovnakej rozdrobenosti prózy a jej smerovaniu k stále novému „tu“ a „teraz“. Aj vďaka tomu zažívame ilúziu času, ktorá vzniká vo chvíli, keď sme do nej ako čitatelia vstúpili. Rozprávanie sa totiž často realizuje ako aktuálne prednášaná reč, ktorá nemusí mať pod úplnou kontrolou vedomosť, kde sa skončí, čo sa v neposlednom rade pretavuje aj do jemne bezcieľneho hľadania Martina a Cataliny. Napriek občasnej strate kontroly nad vlastným rozprávaním je dobré, že autor nie je utáraný a prehnane dekoratérsky. Ani jeho evokácie nie sú studené. Oceňujem aj to, že všetky dôležité scény necháva obrazne dozrieť. Legitímnym spôsobom pracuje s neistotami a nechápaním postáv, v tejto súvislosti si neuzurpuje nárok na akúkoľvek pravdu. Na uzde dokonca drží aj zaujatosť vlastným rozprávaním, takže nám necháva priestor na „vychutnávanie si“ prítomného sveta. Krajňák vo svojej próze chce rozprávať a výsledok tejto snahy napriek zdaniu neuzatvára do konštrukcií a kategórií. Preto sa dá jeho neistotám aspoň trochu veriť.

Maroš Krajňak: Už iba prítomnosť

Bratislava: OZ Vlna/Drewo a srd, 2021

Foto: Soňa Uriková