Domov mysle

Druhá prémia za druhú myšlienku:

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:

„Dom už spal, keď som sa ocitol v jednom z jeho sŕdc.“

(Ján Johanides: Podstata kameňolomu)

Srdce domu? Akože obývačka? Obývačka, miesto, ktoré architekt srdečne naprojektoval tak, aby sa tam všetci domáci i hostia stretli a zdieľali pocity komfortu? Som si takmer istý, že som práve parafrázoval konkrétny architektonický smer. Asi jeden z tých populárnejších, veď komu sa nepáči myšlienka idylickej rodinnej komunity na gauči, v prítmí sledujúc mozog-vymývajúce médiá.

Asi komunistom. Ak by sa im to páčilo, tak by ľudí nenaskladali do nekomfortných panelákov, kde na idylu priestoru niet. No a sme doma... Nie všetci bývame v dome, no aj svoj byt voláme domovom.

Domov je zvláštne slovo, je to len dom v pluráli genitívu, smer našej cesty, či to konkrétne miesto na zemeguli, ktorého má niekto viac a niekto žiadne?

Niekomu je jeho domov odcudzený. Prírodnými činiteľmi, vojnou, alebo inými ľuďmi. Zemetrasenie, arogancia susednej krajiny či niekto, kto nám z pobytu doma robí peklo na zemi. Ľudia v Sýrii, v Turecku, v Ukrajine, po celom svete prichádzajú o domov. Za odporného mám človeka, ktorý nerešpektuje osobný priestor druhého, nerešpektuje základné právo každého jedného z nás, ničí ľudské spoločenstvo...

Keď sa prechádzam cudzou štvrťou, obzvlášť v povečerníčkových hodinách, dumám nad tým, prečo sa v niektorých oknách ešte svieti, prečo je niekde zhasnuté, šli už spať? Stalo sa im niečo? Je možné, že ma sledujú? Vždy to vyústi v tento zvláštny pocit. Aj som vonku sám, aj je ticho, no vo vnútrobloku žiadnemu potenciálnemu okennému followerovi neuniknem. Z toho pocitu mám zmiešané pocity. Osamelý, no v strede pozornosti. Dom už spí, ale ja v jeho srdci...

Srdcom obydlia je kuchyňa. Ak si ešte smiem porýpať, tú robili komunisti zámerne ešte krpatejšiu. Možno aby pôsobila plnšia, ťažko povedať. Cieľom ľudskej existencie bude vždy len nasýtiť sa, nemusí sa to týkať potravy. Niekto baží po pohybe, niekto miluje hudbu, niekto moc, niekto na svoje obživy už zabudol, už sa neživí, len žije, vďaka drogovej stimulácií mozgu. Dnes sa nikto nevyhne presýteniu informáciami. Človek je každým dňom väčší a väčší žrút. Preto si myslím, že kuchyňa je srdcom domu.

Predstaviť si dom ako živý organizmus, ako človeka. Na mieste kuchyne srdce a okolo ostatné miestnosti – orgány. A ty ako taká miniatúrna krvinka vo vnútri. Zvláštna predstava. Toto presne som si predstavil...

Dom už spal... Som len drobnučkým človiečikom v neporovnateľne obrovitejšom organizme, no aj s týmto uvedomením moje vlastné problémy vážia viac. Práve ma trápi prečo „už“ spí. Zmeškal som niečo? Rovnaký pocit mám aj v tej cudzej štvrti. Cez deň to musí byť zábava, je tam živo. V noci je to živé len de-facto, tak ako spiaci človek. Cítim sa ako omeškanec, už nikoho nezaujímam.

Ako som sa v tomto stave ocitol? Dá sa vôbec niekde ocitnúť? Veď ak sa niekde nachádzam, tak som prišiel po svojich...  Aj keď sa necháme opiť, červeným vínom, či červenými alebo akýmikoľvek rečami, vždy existuje racionálne vysvetlenie, ako sme sa kam a do akého stavu dostali.

Aj cesta do zamknutého paneláku v zamknutej krajine sa dá zmapovať. Spätne si môžeme povedať „tieto kroky neboli veľmi racionálne.“ Samozrejme že neboli. Boli konané ľuďmi, o čo viac, ukonanými ľuďmi. Keď sa vo východnej Európe volili budovatelia, voliči boli unavení z vojny.

Dovolím si prehlásiť, že spánok je naozaj úžasná vec. Keď sa nabudúce budem špacírovať po spiacom sídlisku s nevysvetliteľnými návalmi emócií, radšej čo najskôr aj ja zaľahnem do domovskej postieľky. Keď sa nabudúce pohádam, pôjdem spať a ráno jej, či mu zo srdca poprajem krásny nový deň. Predsa dávno je známe, že ráno múdrejšie večera. Znie to idealisticky? Áno, a čo? Ideály sú tiež dobrým sýtiteľom. Veď to ony sýtia nás a nášho suseda aby sa nevzdal ruskej agresii, to ony nám dávajú vôľu pomáhať, to ony nám pomáhajú žiť a nie len prežívať.

Ako mladý človek si uvedomujem, že ideálov mám v hlave často až moc. Ideály treba dobre usmerniť, aj s nimi s mierou. Viďme kam ich slepé nasledovanie vedie. Nie je to tak dávno, čo sme sa „ocitli“ v neslobodnom fašistickom či komunistickom dome. Dávajme pozor aj na susedné domovy, štvrť tvoríme spolu, sú-sedíme. Urobme si pohodlie, usmievajme sa na seba, sú-sadnime si, prosím.

Esej hodnotí redaktorka, spisovateľka a scenáristka Dominika Madro:

Esej Huga Pavelku je kompozične nápaditá, plynule a nenásilne prepája jednotlivé asociácie, ktoré sa autorovi vynárajú pri slove domov. Obzvlášť ma pobavila prvá veta v treťom odseku – domov je zvláštne slovo, je to len dom v pluráli genitívu, čiže akoby niečo ohybné, slovo, ktoré po pridružení prípony -ov naberá oveľa intímnejší význam.  Oceňujem prelínanie dvoch rovín – abstraktnej a konkrétnej – pri gradovaní myšlienky.

Autor si hneď na začiatku pri slove domov uvedomuje, že môže byť odcudzený. Okamžite vstupuje do tej najintímnejšej zásuvky v celom dome – do pocitu z domova.

Domov sa cez jednotlivé miestnosti prenáša až do domova v mysli. Autorova koncepcia izieb ako priestorov zámerne navrhnutých s istými cieľmi (autor píše, že komunisti robili kuchyňu zámerne krpatejšiu a dodáva, že možno preto, aby pôsobila plnšia) a ako priestorov, ktoré sa plnia známymi konotáciami (kuchyňa a nasýtiť sa), no hneď si ukrajuje aj z duchovnej potravy a využíva na to patrične i lexikálnu zásobu – niekto baží po pohybe; presýtenie; človek je každým dňom väčší a väčší žrút.

Autor vychádza z konkrétnych slov v citáte – srdce domu a ocitnúť sa. Uvažuje nad týmito slovami a skutočne ide o plodné a významovo bohaté rozmýšľanie.

Hoci sa text skutočne ponára do hĺbania, dumania, neberie sa zbytočne vážne, je atraktívne hravý, cítiť autorov nadhľad.

Záverečná inšpiratívna idea, že štvrť tvoríme spolu, my sme tie domovy, ktoré spoločne tvoria štvrť, je podporená  nápaditým novotvarom – sú-sadnime si spolu.