Dunčo a jeho rodina

Štvornohí domáci miláčikovia bývajú v príbehoch pre deti vďačným námetom či témou, pretože sú prirodzenou súčasťou ľudského sveta a života, často mu dodávajú nový, nevšedný rozmer. A keď sa v jednom z takýchto príbehov objaví dalmatín s menom Dunčo, môžeme sa pripraviť na zaujímavé rozprávanie.

Veroniku Šikulovú ako výbornú rozprávačku poznáme z mnohých jej próz, pričom viaceré z nich získali prestížne literárne ocenenia (Anasoft litera, Cena čitateľov Knižnej revue, Prémia Literárneho fondu). Po udelení Ceny čitateľov Knižnej revue za rok 2020 v rozhovore s Tinou Čornou Sikorovou otvorene priznala, že v umení (aj v živote) je hedonistka – presnejšie „skromná hedonistka“. Tento postoj k životu a k umeniu sa odráža aj v jej najnovšej knihe Pozor, bodkovaný pes!, ktorú by sme žánrovo mohli zaradiť k próze zo života detí – podobne ako jej predchádzajúcu knihu pre deti To mlieko má horúčku (2006).

Pes a jeho rodina, rodina a jej pes

Rozprávanie je vsadené do súčasného priestoru malého mesta, intímneho priestoru rodinného domu so záhradou, kde žijú mama, otec, syn Vecan, dcéra Baška a dalmatínsky pes Dunčo. Všetky atribúty mesta, domu a jeho obyvateľov, záhrady s ovocnými stromami,  ružami a spievajúcimi vtáčikmi naznačujú zázemie samotnej autorky, čo sa napokon aj potvrdzuje pri povolaní postavy matky – je spisovateľka. A hoci už titul knihy naznačuje, že v centre rozprávania bude bodkovaný pes, rovnako dôležité sú aj všetky interakcie v rodine, v ktorej tento pes žije.

Cez prizmu vševediaceho narátora sa dozvedáme, ako sa pes dostal k svojmu menu, ako sa všetci rodinní príslušníci usilovali vytvoriť Dunčovi milujúci domov, ako postupne rástol aj to, ako si postupne všetkých doma „vychoval“. Dunčo sa, ako každý pes, usiluje „obsadiť územie“, v ktorom žije – spáva s mamou a otcom v posteli, rozhryzie všetko, čo mu príde do cesty (nafukovací bazén, plyšové hračky, kvety), naháňa po dvore mačky, vtáčiky i krtkov –, a prísť na to, kto je tu vlastne „vodca svorky“.

Vážne témy s nadhľadom a úctou

Okrem tejto hlavnej línie máme ako čitatelia pred sebou obraz harmonického života v rodine, obraz medziľudských vzťahov i prírodného cyklu. Šikulovej rozprávanie plynie hladko, je autentické a spontánne. Autorka veľmi prirodzeným spôsobom prenáša svojim čitateľom množstvo dôležitých odkazov. Najmä v každodennej interakcii mamy s otcom, s deťmi, s ich príbuznými či s rómskymi susedmi (Baškina najlepšia kamarátka je rómska dievčinka Natálka) môžeme vidieť korektný dialóg, kde sa akceptuje iný názor, kde sa dá veľa situácií či problémov vyriešiť s humorom, nadhľadom a so vzájomnou úctou.

Popri mnohých humorných epizódach sa autorka citlivo a nenápadne dotýka aj vážnych tém. Potreba tolerancie a akceptácie všetkých ľudí sa odráža v obraze pekných susedských vzťahov medzi (majoritnou) rodinou, v ktorej žije pes Dunčo, a (rómskou) rodinou, v ktorej žije pes Šakal. V rozprávaní sa objaví aj motív smrti – keď ochorie babka Bašky a Vecana a napokon si aj „odletí do neba a určite sa v nebi usmieva, keď vidí, ako sa za humnami Dunčo znovu vyvliekol z vôdzky a niet ho“. (s. 37 – 38) Autorka však motív smrti vkomponúva do príbehu veľmi organicky, nesentimentálne, ale zároveň tento neodvrátiteľný aspekt ľudského života nebagatelizuje.

Hedonistický zážitok

Čaro Šikulovej rozprávania spočíva aj vo skvelo modelovaných dialógoch medzi postavami či v ich vnútorných monológoch (vrátane Dunčovho). Jej jazyk je živý, osobitý,  často aj expresívny (ale nikdy nie prvoplánovo), inokedy veľmi poetický. Príbehy vyúsťujú v originálnych pointách. Spôsobom rozprávania, ale aj výberom tém či príhod prenáša čitateľa doprostred diania. Takto sa môžeme napríklad cítiť aj v situácii, keď mama s dobrým úmyslom poskytnúť deťom v lete osvieženie nafukuje bazén: Vtedy mame došlo, že bude musieť ten bazénisko velikánsky nejako nafúkať. Hľadá dzindzik, kde sa to oné, a fučí ako starý hroch. Nadúva líca aj pľúca, vyzerá ako trubač a veľryba nič, leží ako skapacina vyplavená z mora. Baške je do plaču, pes sedí ako v kine, toto jeho panička ešte nerobila, vyčkáva, čo sa bude diať. Vyzerá, že niečo zaujímavé! (s. 51)

Vďaka uvedeným atribútom poskytuje kniha Pozor, bodkovaný pes! (nielen) detským adresátom taký čitateľský zážitok, ktorému by sme pokojne mohli pripísať prívlastok hedonistický.

Markéta Andričíková (1974)

Vedecky a pedagogicky pôsobí na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach. Venuje sa svetovej literatúre, výtvarnému umeniu, kinematografii, slovenskej a svetovej literatúre pre deti a mládež a problematike detskej recepcie.

Veronika Šikulová: Pozor, bodkovaný pes!

Ilustrovala: Oksana Paliy

Bratislava: Slovart, 2021