Európsky čin Hviezdoslava nám musel osvetliť Ír

Je zaiste symbolické, že Cenu P. O. Hviezdoslava dostáva prekladateľ, medzi ktorého prekladmi sa priam vyníma jeho vynikajúce pretlmočenie práve Hviezdoslavových Krvavých sonetov.

Veľmi dobre si pamätám na stretnutie s Johnom Minahanom v pracovni profesora Zambora na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského pred niekoľkými rokmi, keď mi s nadšením rozprával, že tento básnický čin je výnimočný v celej európskej poézii, čo sme si našou domácou optikou predtým zrejme neuvedomovali. Až nám to musel prísť povedať Ír – John Minahane.

Priznám sa bez mučenia, že Hviezdoslav nikdy nepatril medzi mojich obľúbených autorov, jedným dychom však treba dodať, že Minahane z neho svojím priekopníckym prekladateľským činom urobil európskeho básnika. Vo svojom predslove k prekladu Krvavých sonetov pripomína, že Hviezdoslav „tak mocne vycítil rozsah a ničivú silu vojny, až je ťažké uveriť, že Krvavé sonety napísal v auguste a septembri 1914“.

Okrem toho sa zmieňuje aj o Hviezdoslavovej básnickej polemike s Puškinom v 28. sonete týkajúcej sa Slovanstva, keď nesúhlasí so zliatím slovanských potokov v ruskom mori – konštatovanie, ktoré má, žiaľ, trpko pravdivú príchuť zvlášť v kontexte udalostí posledných dní. Takýto „pohľad zvonku“ na slovenskú poéziu je pritom vzácny a umožňuje redefinovať jej miesto v súdobom európskom kontexte.

Zrozumiteľnejší ako originál

Azda nebude priveľmi pritiahnutá za vlasy domnienka, že vďaka Minahanovmu prekladu je pre súčasného anglického čitateľa Hviezdoslav zrozumiteľnejší ako originál pre súčasného slovenského čitateľa. Aktualizačný a modernizačný prístup prekladateľa totiž z textu „odfiltrúva“ tie problémové javy, ktoré jeho recepciu sťažujú, zvlášť Hviezdoslavov osobitý slovník a tvaroslovné či syntaktické deformácie.

Táto prekladateľská metóda však neznamená automaticky zjednodušovanie výrazu; text si aj v angličtine zachováva svoju estetickú a myšlienkovú hodnotu. Núka sa analógia v opačnom garde: možno je pre súčasného slovenského čitateľa Shakespeare v modernom Feldekovom preklade zrozumiteľnejší ako originál – na ktorý sa už tradične nesiaha – pre väčšinu súčasných anglických čitateľov.

Treba zároveň oceniť, že na rozdiel od staršieho prekladu Jaroslava Vajdu sa John Minahane nebál  upustiť od talianskeho typu sonetu, ktorý využíva Hviezdoslav, a s výnimkou rámcujúcich sonetov – prvého a posledného – všetky preložil typickým anglickým, shakespearovským typom sonetu, obsahujúcim tri štvorveršia a záverečné združene rýmované hrdinské dvojveršie. Tento naturalizačný princíp zároveň prispel k eliminácii toho, čomu sa vo svojom preklade nevyhol Vajda – značných významových posunov, ktoré si „vypýtal“ štruktúrny prvok – trojnásobný rým.

Anglickú verziu Krvavých sonetov môžeme bez váhania označiť za majstrovský prekladateľský výkon Johna Minahana.

Táto služba má, pravda, u Minahana okrem prekladu Hviezdoslava množstvo ďalších podôb – či už sú to preklady v anglických antológiách slovenskej literatúry alebo samostatné výbery konkrétnych autorov. Poďme si aspoň v krátkosti niektoré z nich pripomenúť.

Viac ako informácia

Dôležitou súčasťou prekladateľského diela Johna Minahana je výber z tvorby šiestich slovenských básnikov (Jána Buzássyho, Mily Haugovej, Kamila Peteraja, Daniela Heviera, Petra Repku a Ivana Štrpku), ktorého zostavovateľom bol Igor Hochel a ktorý vyšiel pod názvom Six Slovak Poets v r. 2010 v britskom vydavateľstve Arc Publications.

Spomínam ho okrem iného aj preto, lebo pre poznanie slovenskej poézie v zahraničí je nesmierne dôležité, aby takéto publikácie vychádzali buď priamo v zahraničných vydavateľstvách alebo prinajmenšom v spolupráci s nimi, a to najmä z pragmatických dôvodov, akým je naviazanosť na distribučné siete, čo značne uľahčuje cestu takýchto kníh k čitateľom. Veľmi pregnantne to vyjadrila práve editorka spomínaného vydavateľstva a poetka Fiona Sampsonová: „Ak kritici alebo čitatelia predtým o vydavateľovi nič nepočuli, čo nemuseli, ak je zo zahraničia, nebudú si knihu všímať. Je teda prakticky zbytočné vydávať básnickú alebo prozaickú knihu po anglicky v krajine ako Slovensko: takáto kniha sotva môže byť čímsi viac než informačným zdrojom.“

A práve táto miniantológia šiestich slovenských básnikov je rozhodne viac než informačným zdrojom. Jednak tým, že ju vydalo anglické vydavateľstvo, jednak tým, že prináša vyše 40-ročný prierez tvorbou uvedených básnikov – od debutu Kamila Peteraja Sad zimných vtákov z r. 1965 až po zbierku Mily Haugovej Miznutie anjelov z. r. 2008.

Hľadanie ľudskosti

Z Minahanových prekladov zameraných na konkrétnych autorov hodno spomenúť predovšetkým publikáciu, ktorá vyšla pod názvom Ladislav (Laco) Novomeský. Slovak Spring (Slovenská jar) v r. 2004 v Belfaste. V kontexte ďalších Minahanových prekladov jej patrí osobitné miesto v tom, že má skôr charakter odbornej publikácie s ukážkami z tvorby, pretože okrem rozsiahlej úvodnej štúdie a ukážok Novomeského poézie predstavujúcich výber z jeho celoživotnej básnickej tvorby obsahuje aj Novomeského esej Básnik a úryvok z jeho prózy Medzi knihami.

V závere svojej štúdie sa Minahane dotkol aj prekladov Novomeského poézie do iných jazykov; uvádza ich stručný prehľad a vysvetľuje, prečo sa sám pustil do jej prekladania: „Pretože Novomeský je výborný básnik. Má čo povedať k téme ľudskosti. A predovšetkým má čo povedať k téme ľudskosti v 20. storočí. V srdci tohto storočia (keďže každý sa už stával nešťastným) leží hľadanie. Novomeský ho prijal za svoje a vyslovil ho.“

Voľne i viazane

Jednou z nesporných výhod Johna Minahana ako prekladateľa slovenskej poézie je to, že sa rovnako suverénne pohybuje v oblasti voľného i viazaného verša. To sa ukázalo zvlášť dôležité pri prekladaní takého básnika, akým bol Milan Rúfus. Minahanov rozsiahly dvojjazyčný výber z jeho básnického diela, ktorý vyšiel v r. 2008 v spolupráci Matice slovenskej a Literárneho informačného centra pod názvom To Bear the Burden and Sing (Niesť bremeno a spievať), môžeme s pokojným svedomím  označiť za reprezentatívny tak v zmysle výberu textov, keďže pokrýva bezmála celoživotné Rúfusovo dielo, ako aj v zmysle celkového vydavateľského spracovania.

Z prekladateľského hľadiska Rúfusova poézia predstavuje ťažký oriešok svojou ukotvenosťou v domácom kultúrnom, zvlášť vidieckom priestore, čo sa prejavuje v rovine témy, rytmu i jazyka. Rúfus väčšmi nadväzuje na folklórnu tradíciu, častejšie uňho nájdeme básne poukazujúce na roľnícky archetyp, nehovoriac o silnom kresťanskom svetonázorovom ukotvení lyrického subjektu. Pri zohľadnení typologických rozdielov medzi východiskovým a cieľovým jazykom zaiste nemožno Mihananovi vyčítať redukciu typického rúfusovského prvku – častého používania deminutív, a to nielen v básňach určených detskému čitateľovi – alebo posun od striktne metricky viazaného k rytmicky uvoľnenejšiemu veršu. Zohľadnenie konvencií prijímajúcej kultúry a domácej literárnej tradície je tu namieste.

Pri výpočte slovenských básnikov a poetiek, ktorých poézia vďaka Johnovi Minahanovi nadobudla ďalší rozmer, sa nateraz obmedzím na doplnenie niekoľkých mien, ktoré len dokresľujú, akú širokú a rôznorodú paletu autorov John Minahane svojimi prekladateľskými aktivitami obsiahol. Jeho meno nájdeme napríklad pod útlym – opäť dvojjazyčným – výberom z poézie Jána Buzássyho Eighteen Poems (Osemnásť básní), ktoré v r. 2012 vydal slovenský PEN klub v spolupráci s vydavateľstvom Skalná ruža.

Dve zbierky jedného z editorov Skalnej ruže Juraja Kuniaka takisto vďačia za anglický preklad Johnovi Minahanovi.

O tom, že jeho prekladateľské aktivity neobišli ani postmodernú poéziu, svedčia preklady takých autorov ako Michal Habaj, Katarína Kucbelová či Peter Šulej v rámci projektu vydavateľstva Ars Poetica Poetry Reaching Out. Samostatne hodno spomenúť aj anglickú podobu knihy Daniela Heviera Vianočná pošta, ktorú pod názvom Christmas Post vydalo v r. 2011 vydavateľstvo Trio Publishing.

Válkovsky hravé i rúfusovsky múdre verše dôstojného nositeľa básnického odkazu týchto autorov pretlmočil Minahane invenčne a s citom. Jeho preklad sa vyznačuje rešpektom k originálu, hladkou, zrozumiteľnou dikciou a hudobnosťou verša. Aj napriek niektorým významovým posunom, motivovaným zväčša veršovou štruktúrou, ale nevzďaľujúcim sa priveľmi ústrednej téme, možno jeho preklady pokladať za kvalitnú poéziu sui generis, čo je vždy najväčšou devízou dobrého prekladu.

Vrelá vďaka

Na koniec tohto stručného prehľadu som si zámerne nechal meno autora, do ktorého výberu z celoživotného diela A Long Night´s Stories z r. 2018 John Minahane prispel prekladom desiatich básní. Ide o Rudolfa Dobiáša, v posledných rokoch viac ráz navrhovaného na Nobelovu cenu za literatúru. Je viac než zrejmé, že takýto návrh má šancu uspieť len vtedy, ak je podporený kvalitným a pokiaľ možno čo najrozsiahlejším výberom z autorovho diela v angličtine. A práve v súvislosti s touto nomináciou Rudolfa Dobiáša by bolo nepochybne pozitívnym krokom vydanie rozsiahlejšieho samostatného výberu z jeho poézie v angličtine – John Minahane má na takýto prekladateľský počin tie najlepšie predpoklady.

Tu sa už dostávame do súčasnosti, resp. očakávanej budúcnosti. Som presvedčený, že John Minahane nezaháľa ani dnes a že čoskoro sa dočkáme ďalších jeho prekladov slovenskej poézie. Viem napríklad, že na vydanie čaká anglický výber z tvorby Ivana Štrpku, a verím, že sa tento zámer podarí doviesť do úspešného konca.

Zaiste nie som sám, kto má veľkú radosť z toho, že Cenu Pavla Országha Hviezdoslava tohto roku získava taký talentovaný, pracovitý a skromný človek, akým je John Minahane.

Patrí mu vrelé poďakovanie za neoceniteľnú službu, ktorú robí slovenskej literatúre.

Foto: John Minahane v Banskej Štiavnici na besede Trojica AIR s poetkou Katarínou Kucbelovou a Ivanom Štrpkom, ktorých tvorbu prekladá.

Zdroj: LIC