Hermann Hesse a „jeho“ storočie

Udomácnil sa takisto na Slovensku, kde je dodnes najčastejšie vydávaným nemeckým spisovateľom, a to aj v období, keď sa čitatelia zaujímajú prevažne o literatúru americkej, resp. škandinávskej proveniencie. O vydávanie Hesseho diel sa staralo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ a tu vyšiel aj výber z Hesseho básnickej tvorby v preklade Júliusa Lenka. Pri prekladoch prózy sa najväčšmi prezentovala Ľudmila Rampáková; v jej pretlmočení vyšli slávne Hesseho prózy Peter Camenzind, Siddhártha, Narcis a Goldmund, Demian, Knulp i Hra so sklenými perlami. Poviedka Rosshalda bola publikovaná vo výbere z Hesseho diela Stupne (1974).

Nové vydania
Vydávanie Hesseho opusov je v súčasnosti „srdcovou“ záležitosťou majiteľa vydavateľstva Petrus Petra Chalupu; uňho vychádzajú Hesseho diela jedno za druhým. Vydavateľ sa rozhodol (až na výnimky) recyklovať staršie, už raz vydané preklady, ku ktorým však pridáva aj texty v slovenčine dosiaľ nezverejnené (úryvky z nepublikovaných verzií a sprievodné, konkrétneho prekladu sa týkajúce materiály, najmä dosovy, o ktoré sa postaral naslovovzatý znalec Hesseho diela Volker Michels). Nedávno umiestnilo toto vydavateľstvo na nás knižný trh dva tituly – Rosshalda a Kúpeľný hosť. Preklad knihy Kúpeľný hosť z pera Magdy Takáčovej kopíruje starší preklad, pri poviedke Rosshalda uprednostnil nové pretlmočenie, pod ktoré sa podpísal Marián Hatala.

Próza Rosshalda sa dotýka závažnej existenciálnej problematiky; v pozadí, ale aj v popredí sa ocitá prastará otázka vzťahu medzi umeleckou fikciou a životnou praxou. Aj Hesse sa svojím tragickým príbehom pýta, ako sa umelecká tvorba znáša so „všednosťou“. Po rozpade manželstva spája známeho maliara Veragutha s bývalou manželkou Adelou spoločná starostlivosť o ich sedemročného syna Pierra a spoločné sídlo v usadlosti Rosshalda, ktorú však chce maliar čoskoro opustiť, lebo si pripravuje vytúženú cestu na indický subkontinent. Pierre však dostane zápal mozgových blán, čo si vyžaduje zintenzívnenie opatery zo strany oboch bývalých manželov. Po synovej smrti sa každý môže vydať vlastnou cestou.

Je to krutý, ale reálny (realistický) príbeh, ktorý súvisí s autorovou biografiou. Hesse zďaleka nebol ideálnym otcom a jeho prvé manželstvo s Máriou Bernoulliovou bolo plné kríz, čo sa umocnilo aj duševnou chorobou manželky. Najmladší z troch spoločných synov Martin ťažko ochorel a dlho sa nevedelo, či sa z choroby dostane. Próza Rosshalda je nielen účtovaním autora s týmto životným obdobím, ale nastoľuje aj problémy, ktoré sú – možno v inej podobe – aktuálne aj dnes a vždy budú.

Ďalšia z novo vydaných kníh, Kúpeľný hosť, je napísaná zdanlivo „ľahkým“ tónom, ktorému nechýba sebairónia. Sú to zápisky z autorovho liečebného pobytu vo švajčiarskych kúpeľoch Baden. Autor sa tu liečil na ischias, z choroby si však robí „dobrý deň“ a medzi riadkami môžeme nájsť celú Hesseho poetiku i životnú filozofiu.

Sklamaný západnou civilizáciou

Narodil sa na juhu Nemecka a celý život balansoval medzi Nemeckom a Švajčiarskom. Napokon v roku 1924 prijal švajčiarske štátne občianstvo. Natrvalo sa však usadil v Tessine, kde sa nekomunikuje po nemecky ako na väčšine švajčiarskeho územia, ale hlavne po taliansky. Negatívnym zážitkom z jeho mladosti bol čas strávený v protestantskom teologickom seminári v Maulbronne. Ubíjajúci školský systém stvárnil Hesse neskôr v románe Pod kolesom. Seminár opustil psychicky poznamenaný, musel sa dokonca liečiť a to ovplyvnilo aj jeho životnú dráhu.

Nastúpil ako učeň u výrobcu vežových hodín a potom sa vyučil za kníhkupca. Zároveň sa začal venovať písaniu príbehov, ktoré zakaždým súviseli s jeho životom. Úspechu sa dočkal po vydaní románu Peter Camenzind, v ktorom protagonista sklamaný veľkým mestom odchádza na vidiek, kde v súžití s prírodou nachádza šťastie. Vtedy sa zrodilo jeho odmietanie modernej civilizácie západoeurópskeho typu.

V poviedkovom triptychu Knulp vystupuje rovnomenný protagonista ako slobodný „umelec života“. Je to tulák, ktorý iným ľuďom prináša radosť, ale pociťuje aj tragickosť svojho postavenia. Zmysel svojho života sa usiluje definovať v imaginárnom rozhovore s Bohom. Keď som pred rokmi prvý raz čítal Hesseho prózy, upútal ma práve tento rozhovor.

Ďalším ťažiskovým Hesseho textom bol román Siddhártha, ktorého dej sa odohráva v Buddhových časoch v Indii. Titulná postava je mních a podriaďuje sa princípom kláštorného života. Z kláštora však odchádza a vyberie sa do mesta, kde si získa bohatú kurtizánu a veľké bohatstvo. Po určitom čase však opúšťa tak svoju družku, ako aj svojho medzitým narodeného syna a nachádza uspokojenie u prievozníka, ktorému pomáha. Po smrti prievozníka prevezme zodpovednosť za kompu. Tu ho nájde jeho smrteľne chorá družka, ktorá vzápätí zomiera. Syn však otcove rozhodnutia nevie pochopiť a odmieta ho. Tento „modelový“ príbeh je príznačný pre Hesseho chápanie života.
 

Vysvetliť sám seba
Umenia sa dotýka poviedka Klingsorovo posledné leto. Skupina umelcov, ktorá putuje južnou krajinou, sa nasycuje umením, radosťou zo života i vínom. Ale je to posledné leto expresionistického umelca, ktorý pracuje na autoportréte.

Hesseho skúmanie životných konceptov je témou azda najznámejšieho autorovho románu Stepný vlk. Autor rámcuje románový dej komentárom, z ktorého vysvitá, že jedného dňa sa u jeho tety objavil podnájomník, istý Harry Haller, ktorý pri odchode zanechal svoje „bláznove zápisky“. Harry, ktorý je intelektuálom a píše aj knihy, ale stále blúdi a nevie si nájsť miesto, napíše Traktát o stepnom vlkovi, v ktorom sa
usiluje vysvetliť sám seba. Vychádza z premisy, že človek má dve povahy – zvieraciu (vlčiu) a ľudskú, božskú aj diabolskú, pričom je zrejmé, že Harry Haller je alter ego autora Hermanna Hesseho. Tento dojem si utvrdíme prostredníctvom Hallerovho imaginárneho rozhovoru s klasikom nemeckej a svetovej literatúry Goethem. Haller často spomína aj filozofa Friedricha Nietzscheho.

Podstatnú časť románového deja však tvoria Hallerove potulky po pohostinských zariadeniach, počas ktorých sa zoznámi s Hermínou (meno má prechýlené od Hermanna), ktorá ho okrem iného naučí tancovať. Hallerova druhá známosť je Mária, ktorá preňho stelesňuje lásku, ale nepatrí len jemu. Tretím, ktorého Haller stretáva, je saxofonista Pablo. Debatuje s ním o hudbe a jej premenách; kým Haller je ešte reprezentantom starej školy a obdivuje hudobnú tradíciu, Pablo pragmaticky uprednostňuje zábavnú funkciu hudby. Autor naznačuje, že tieto udalosti sa vlastne odohrávajú v Hallerrovej hlave. Ich vyvrcholením je „magické divadlo“, ktoré tvorí záverečnú časť knihy. Vstup doň majú iba šialenci. Harry Haller si v tomto fiktívnom divadle zahrá hru s figúrkami, stretáva sa s rozličnými, aj s už nežijúcimi ľuďmi (Mozart), ale
znova aj s Hermínou, Máriou a Pablom. Hermína v jednej scéne magického divadla umiera. S výsledkami „hry s figúrkami“ však Haller nie je spokojný a sľubuje, že si ju v budúcnosti zahrá lepšie. Hesseho román Stepný vlk je provokatívny, dotýka sa pálčivých problémov nášho sveta a je vlastne vyobrazením súčasnosti tak v podrobnostiach, ako aj v ich modelovom presahu.

V románe Narcis a Goldmund takisto stretávame dve životné pozície, dva modely. Narcis je racionálny učenec a jeho žiak Goldmund je v podstate básnik. Narcis ho „prepustí“ na skusy do sveta, kde sa konfrontuje so všetkým, čo človek môže zažiť, spoznáva podoby lásky, ale aj smrti. Hlavne obrazy epidémie moru sú tu závažné aj aktuálne. Goldmund (v preklade „Zlatoústy“) sa však na svojej púti dopúšťa aj
zločinov a hrozí mu fatálne odsúdenie. V tom okamihu ho zachráni jeho učiteľ Narcis. Autor sa vyznal, že v protiklade Narcisa a Goldmunda chcel zobraziť dva typy nemeckých charakterov zoči‑voči nastupujúcemu nacizmu.

Inštruktor hry
Posledným Hesseho románovým opusom je „spiatočná utópia“ Hra so sklenými perlami. Prítomnosť je v ňom zobrazená ako harmonická minulosť, keď sa komunikovalo pomocou sklených perál. Obdobie, ktoré týmto časom predchádzalo, sa nazýva fejtónistickým a myslí sa tým dvadsiate storočie ľudských dejín a jeho povrchnosť.

Protagonistom románu je istý Jozef Knecht (v preklade služobník). Ten vystupuje ako „magister ludi“ (učiteľ – inštruktor hry), hry, ktorá je pre účastníkov podstatná, lebo umožňuje prístup k minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Hra má svoje pravidlá, vyžadovala si dôkladné štúdium a „naberanie“ skúseností, čo je predmetom Knechtovho životopisu. „Hra so sklenými perlami“, ako je vyobrazená v románe, vychádza
tak z teórie hudby, ako aj z matematiky a pri čítaní získavame dojem, že sa nápadne podobá „dnešnej“ umelej inteligencii. Myslím si, že Hesseho treba dôkladne čítať aj dnes, obsahuje mnoho podnetov, ktoré sa nás bezprostredne dotýkajú.

Ak sa unisono hlása, že „patríme“ k západu, prichádza k nám Hesse s celistvejším chápaním sveta a s kritikou západnej civilizácie, ktorej kontrapunktom sú „východné múdrosti“. Napríklad hovorí, že kolíska ľudstva sa nachádzala v Ázii a pre ľudstvo je nešťastie, že ju opustilo. Podobne je v protiklade s civilizáciou aj príroda, teda prirodzenosť, ktorá je Hesseho ťažiskovou témou. Jeho koncepcia je v podstate
neskororomantická. Máme ju – aspoň čiastočne – prijímať či šmahom ruky odmietať?

Ladislav Šimon (1938)
Vysokoškolský pedagóg, básnik a germanista. Venuje sa prekladu básnických, prozaických a literárnoteoretických textov z nemčiny (J. W. Goethe, R. M. Rilke, B. Brecht, H. Hesse a i.) a poľštiny, expresionizmu v nemeckej literatúre, recepcii nemeckej literatúry na Slovensku a teórii prekladu.

Foto: Dutch National Archives, The Hague, Fotocollectie Algemeen Nederlands Persbureau/ Wikimedia Commons