Vyhľadávanie
V týchto dňoch sa na knižný trh dostáva nový titul Literárneho informačného centra SLOVENSKÉ DEJINY s podtitulom "Od príchodu Slovanov do roku 1526". Je to prvý diel dejín Slovenska popredného slovenského historika Matúša Kučeru. Dielo v úvode prináša pohľad na doterajší stav syntéz o slovenských dejinách a obsahuje kapitoly: Spoločnosť a kultúra starých Slovákov, Prvé pokusy o vytvorenie štátu, Slovensko ako súčasť ranouhorského štátu, Spoločnosť, štát a kultúra na Slovensku v 13.–14. storočí, Spoločenská kríza v strednej Európe a ohlasy husitstva a Slovensko v období rokov 1437-1526. Dielo predstavuje prvú a súčasnému národnému duchu primeranú syntézu slovenských dejín.
Matúš Kučera patrí medzi významné osobnosti vedeckého a kultúrneho života. Uverejnil množstvo profilujúcich štúdií i článkov v domácich i zahraničných časopisoch a zborníkoch. Roku 2004 mu Nadácia Matice slovenskej udelila Cenu Jozefa Cígera Hronského za literatúru. Prednášal na viacerých zahraničných univerzitách, zúčastňoval sa na práci v redakčných a vedeckých radách doma i v zahraničí, spolupracoval s televíziou i rozhlasom a bohatá je aj jeho práca v kultúrnom, spoločenskom i politickom živote. Významná je však aj jeho pedagogická činnosť.
Najnovšou prácou predkladá slovenskej verejnosti po prvý raz napísané kompendium slovenských dejín ako príručku pre všetkých, ktorí sa odhodlali vzdelávať v oblasti historických vied. Vypĺňa tak citeľnú medzeru v slovenskej historickej spisbe.
Knihu si môžete objednať v internetovom kníhkupectve LIC - www.litcentrum.sk/naseknihy
 |
 ( PDF - 203 kB ) |
historik, pedagóg, spisovateľ a verejný činiteľ, sa narodil 28. októbra 1932 v Mojtíne. Študoval na gymnáziu piaristov v Trenčíne, krátko na gymnáziu v Nitre a roku 1951 maturoval na Štátnom gymnáziu v Trenčíne. Po štúdiách v Bratislave a Prahe prednášal na FiF UK slovenské dejiny. Roku 1989 zriadil katedru slovenských dejín a stal sa jej vedúcim.
Svoju pedagogickú prácu prerušil roku 1992, keď sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR, krátko nato bol ustanovený za ministra školstva, vedy, mládeže a športu. V rokoch 1993 - 1998 pôsobil ako veľvyslanec SR v Chorvátsku, v rokoch 1997 - 1998 aj v Republike Bosna a Hercegovina. Po návrate z diplomacie nastúpil na post generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea. Neskôr až do roku 2008 pracoval ako profesor na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.
Z knižnej tvorby autora uvádzame: Veľkomoravská ríša v obrazoch (1966), Slovensko po páde Veľkej Moravy (1974), Páterpatriae (1981), Veľká Morava - spoločnosť - kultúra - tradícia (1985), Slovensko v dobách stredovekých (1985), Slovensko v obrazoch - História (1990, spoluautor B. Kostický), Slovensko na prahu novoveku (1993), Cesta dejinami I - Stredoveké Slovensko (2002), Slovensko okolo roku 1000 (2002), Kalendár Jána z Lefantoviec (2002), Cesta dejinami II - Novoveké Slovensko (2004), Proglas - Konštantín Filozof (2004, spoluautor), Postavy veľkomoravskej histórie (1985, 1986, 2005).
Ukážka z knižného titulu:
V 5. storočí sa skončil rozvrat a zánik Rímskej ríše na západe. Toto obdobie sa stalo v historiografii medzníkom, ktorým sa delí tok dejín na starovek a stredovek. Vtedajší ľudia tento prelomový medzník ešte nepociťovali. Delenie začali používať až talianski historici, medzi nimi najmä otec archeológie Flavio Biondo. Ten začal poukazovať na to, že koniec starých dejín nastal vtedy, keď r. 412 Góti na čele s Ala-richom dobyli Rím. Vtedy vraj už nastala stredná doba (média aetas), keď úplne pustne antický svet a nastáva priestor pre nové časy. Historici takto rozbili dovtedy zaužívanú schému o výklade dejín, ktorú používali kronikári, spravidla začínajúci dejiny od vzniku sveta, prakticky od praotca Adama a matky Evy. Ich dejiny sa skončia až pri poslednom súde a zániku nášho hriešneho sveta.
Nie všetci historici sa stotožnili s týmto periodizačným predelom. Niektorí sa domnievali, že vážny zlom nastal už pri vyhlásení Milánskeho ediktu r. 313, keď cisár Konštantín prijal kresťanstvo za štátne náboženstvo. Iní sa domnievali, že skutočný zánik Rímskej ríše nastal až vtedy, keď sa Odovakar r. 476 zmocnil vlády v celej Itálii, zosadil posledného rímskeho cisára Romula Augustula, jeho otca zabil a symboly cisárskej moci zaslal do Konštantínopola. Tým chcel ukázať, že nemieni v ničom a nikde nadväzovať na symboliku západorímskeho cisárstva. Tým ríša mala mať len jedného cisára, pričom jeho vláda nad západnou polovicou ríše bola už len obyčajnou fikciou.
Nová stredoveká spoločnosť teda začala vznikať v hlbokom chaose vyvolanom nielen úpadkom rímskej moci, ale aj obrovskými presunmi obyvateľstva príznačne nazvanými - sťahovanie národov. Európa 5.-7. storočia sa priam hýrila bojovníckymi družinami, ktoré ovládali volení náčelníci. Tieto svojou vojenskou aktivitou strhávali celé kmene k pohybu a hľadali si nové sídla na život.
Periodizácia doby
Treba si uvedomiť, že len málo období v dejinách Európy je tak zahalených tmou v poznaní ako zánik Rímskej ríše na západe a vznik celého radu kráľovstiev založených germánskymi národmi na jej troskách. Pritom ide o také vážne a dôležité obdobie formovania novej Európy. Písomných prameňov k tejto dobe je len veľmi málo. Archeologické pozorovania sú zatiaľ nesystematické a z materiálnej kultúry nie je vždy možné určiť aj etnicitu tvorcov danej kultúry. Už takmer dve storočia historici konštruujú obraz a premeny tejto doby. Každá veľká generácia historikov poskytuje svoj obraz doby. Príde nová generácia a tento hypotetický obraz odmietne a konštruuje obraz nový. Preto pri poznávaní zániku rímskej civilizácie a tvorenia novej Európy vzniká celý rad hypotéz, ako aj periodizačných predelov. Diskusia o periodizačnom predele je pritom viac ako neefektívna. Historici hospodárskych dejín od čias belgického bádateľa Henricha Pirenna by obdobie germánskych vojen a kráľovstiev považovali ešte za starovek. Vraj až v 8. storočí, keď islamský svet nadobro prerušil obchod stredozemnomorskej oblasti s Levantou, vznikli podmienky na to, aby sa v Európe dôsledne presadilo sebestačné dedinské sedliacke hospodárstvo a položili sa základy skutočného európskeho feudalizmu. Ba niektorí išli ešte ďalej. Podľa nich až rozklad karolovskej ríše v 10. storočí a vytvorenie podmienok na vznik národných európskych štátov vytvorili skutočný medzník stredovekého sveta. Iní prelom spájali až so vznikom a rozvojom písomníctva v národných jazykoch, čo v masovejšej miere nastupuje až v 12. storočí.
Takto sa ukrajovalo z obdobia stredoveku, a to na úkor pretrvávajúcej doby rímskej. Uberalo sa však aj z druhej strany. Historiografia len ťažko hľadala periodizačný medzník, ktorým by oddelila stredovek od novoveku. Niektorí to hľadali už pri páde Carihradu (1453), iní v kolumbovskom objavení Ameriky (1492), ďalší v reformácii Martina Luthera a pre strednú Európu bol priliehavý termín, keď sem zasiahla moc a sila Osmanskej ríše a od roku 1526 začala ju kúsok po kúsku pričleňovať k osmanskému impériu.
Skepticizmus pri určení obsahu, ale aj chronologického rozsahu obdobia, ktoré tradične nazývame stredovek, sa skončil pri tom, že časť historikov rezignovala na vymedzenie a opísanie stredoveku. Vraj vývoj ľudskej spoločnosti a jej historický tok je nepretržitý. Každá periodizácia pretrháva plynulosť skutočného života a tempo vývoja v jednotlivých územiach sveta je veľmi rozdielne, aby sme ho mohli vtesnať do spoločných časových etáp. Niektorí boli ochotní rezignovať aj na pedagogické a didaktické členenie osudov ľudského spoločenstva, čo sa ukazovalo ako chybné a v konečnom dôsledku hrozilo, že sa vrátime do sveta starých kronikárov.
