Vlakové spojenie z Bratislavy do Lučenca nie je priame. Počas prestupu vo Zvolene cestujúci stihne vypiť kávu z automatu: človek, opúšťajúci kultúrnu scénu hlavného mesta, tu prechádza akýmsi bodom zlomu. Multižánrový festival Medzihmla je neporovnateľný s bratislavskými podujatiami – tvoria ho diváci, ktorí sa rok čo rok vracajú do sedadiel, aby si užili čítania, divadelné predstavenia, čokoľvek, s čím prídu organizátori, na ktorých čele stojí Peter Balko, autor knihy Vtedy v Lošonci...
Cesta rýchlikmi ubieha príjemne, krajina sa prelína so zimným počasím, volavky stojace na poliach majú v sebe pokoj blížiacich sa sviatočných dní, až sa zdá, že posledný predvianočný víkend musí byť v znamení ticha. Podujatie v Lučenci, ktoré sa nachádzalo vo finále prípravnej fázy, sa rozhodlo túto teóriu vyvrátiť.
V poradí ôsmy ročník Medzihmly otvárali v Divadle B. S. Timravy, kde sa postupne pousádzali (stáli i príležitostní) nadšenci kultúry prepletení s prozaikmi, básnikmi, hudobníkmi, hercami i kníhkupcami, aby spoločne vytvorili atmosféru, ktorá sa už pravidelne spája so zimnými dňami na juhu Slovenska. Program sľuboval, že nadchádzajúce jadro víkendu vyženie hrubé korene.
Prvá časť zabúdania
Niečo po šiestej sa na kreatívne pripravenej scéne zjavilo veľkými písmenami meno prvého účinkujúceho: Balla. V diskusii sa rozhovoril o svojom písaní, o Budapešti a slovách Pétera Esterházyho a – o zabúdaní. Práve ono bolo ústredným motívom celého podujatia, čo je, vzhľadom na problematiku dnešných dní, dôležitým odkazom, rozpínajúcim sa oveľa ďalej, než len po hranice jedného mesta, odkazom s patričnou naliehavosťou. A Balla je vďaka svojmu nadhľadu vďačným autorom – aj v kontexte ťaživejšej témy dokáže odovzdať zvláštny náboj akéhosi sarkastického optimizmu. Medzihmla sa azda ani nemohla začať lepšie.
Následne sa na pódiu usadili Juraj Koudela a Filip Ostrowski, ktorí vedú vydavateľstvo reportážnej literatúry Absynt. Ich edičná činnosť (s autormi ako Svetlana Alexijevič, Irena Brežná alebo Ryszard Kapuściński) je dôkazom toho, že proti zabúdaniu sa dá bojovať ťažkou zbraňou – slovami, ak sú úprimné a mieria priamo do čierneho.
V prvom bloku sa ešte predstavil Maroš Hečko so svojím rukopisom a Marek Vadas s Danielou Olejníkovou, ktorí do Lučenca priniesli knihu s názvom Útek. Tá sa dotkla témy zabúdania cez pohľad na utečeneckú krízu detskou optikou. V prítmí divadelnej sály znel príbeh malého chlapca, ktorý utekal po papierových stranách, no jeho kroky sa ozývali v celom priestore.
Druhá časť zabúdania
Po krátkej prestávke program pokračoval tanečnou performance v podaní Debris company. Zabúdanie je pohybom mysle, nemá svoj cieľ, iba následok. Diváci počas vystúpenia sledovali fyzickosť, v priamom prenose meniacu sa na čosi neuchopiteľné a zároveň vstrebávajúce sa – proces zabúdania, transformovaný do vytvárania spomienok.
Do tohto nastavenia vstúpil rázne a nekompromisne vydavateľ Koloman Kertész Bagala – tak rázne, že keď po približne dvojminútovom monológu odišiel, stolička na pódiu zostala prázdna dlhšie, než by sa čakalo. Zuska Kepplová, ktorá vystúpila na pódium po ňom, mala síce trochu nevďačnú úlohu, ale zvládla ju dobre.
Záver sobotňajšieho programu v divadle patril Martinovi M. Šimečkovi a Petrovi Borkovcovi. Esej, poézia i próza. Žánrová pestrosť vyústila do jedného celku, ktorým bolo naplnenie slov koncentrovaným významom.
Afterpárty v Tančiarni a pivovare Franz po tom všetkom ponúkla priestor na rozhovory i vnútorné premýšľanie, do ktorých hrali The Ills a Eclectic selector.
Tretia časť zabúdania
Nedeľa ráno. Zatiaľ čo sa v rôznych kútoch Slovenska niektorí možno len prebúdzali do chladného počasia, v Lučenci sa odohrávala diskusia pod taktovkou Petra Michalíka, hosťami boli Ilona Németh, Martin M. Šimečka a Dávid Koronczi. Hovorilo sa o zabúdaní a o veciach, ktoré s ním súvisia. Generačná konfrontácia sa nekonala, vládlo porozumenie a slová jednotlivých protagonistov postupne vytvárali zaujímavú mozaiku. Po nich nasledovalo poďakovanie Petra Balka a oficiálny záver Medzihmly.
Štvrtá časť: začiatok nezabúdania
Cesta do Bratislavy opäť viedla cez Zvolen, no nové nastavenie mysle už nemalo svoje miesto. Z Lučenca som si odnášal presvedčenie, že Medzihmla má svoj zmysel. Dnes, keď sa „zabúda ako na bežiacom páse“, je dôležité pripomínať si históriu, osudy, všetko, čo môže pomôcť k tomu, aby sme neopakovali chyby.
Práve umenie je jedným z dobrých spôsobov boja proti zlu, ktoré si čoraz viac uzurpuje miesto v spoločnosti. To, že Medzihmla dáva priestor ľuďom, ktorí majú čo povedať, si zaslúži uznanie. To, že tak robí mimo Bratislavy, si zaslúži ešte viac – vďaku. Verím tomu, že v Lučenci po víkende žijú ľudia, ktorí nezabudnú. A že toto nezabúdanie budú šíriť ďalej.
Peter Prokopec
