Nezabudli sme

Viliam Klimáček: 

Spoločnosť sa posunula k zabúdaniu. Priviedla do dokonalosti umenie hrubých čiar, umenie zabúdať zlé a potláčať prežité traumy. Ako inak by mohla voliť tak, ako volila? Potvrdila, že sme vo svojej – žiaľ, asi väčšine – spoločnosťou bez pamäti, húfom bytostí, ktorým je ľahostajná budúcnosť ich detí a vnukov. A nedajme sa pomýliť, že nepočetná hŕstka ľudí tu ešte stále číta, čoho dôkazom je existencia Knižnej revue. Tak aspoň týchto sprisahancov pozdravujem. Howgh.

Katarína Kucbelová:

Mám štyridsať štyri rokov, v novembri ´89 som mala desať, voľby v ´98 ma stihli ako prvovoličku narodenú v populačne najsilnejšom ročníku, dobre zacielená občianska kampaň dala dole Mečiara. Prvé ročníky základnej školy sme ešte v komunizme chodili do školy na zmeny ako vo fabrike, jeden týždeň dopoludnia a druhý týždeň popoludní, neskôr strašná konkurencia na prijímačkách v ďalších školách, na bratislavskom vysokoškolskom internáte sme si do sprchy museli nosiť ružice. Zhruba do mojej tridsiatky som žila v perspektíve rastu a zlepšovania podmienok. Niekedy okolo mojej štyridsiatky sa prevalilo, že to tak nebude. Medzitým som, kým veľa ľudí z mojej generácie jednoducho odišlo, pracovala v niekoľkých kultúrnych projektoch, niektoré som aj založila, fungujú dodnes. Krátky čas som pracovala aj v štátnej inštitúcii, ktorá vydáva tento časopis, odvtedy rozumiem, prečo nemáme diaľnicu do Košíc a novú štátnu nemocnicu, žiadnu novú koncertnú halu, modernú knižnicu, literárny dom, novú budovu galérie súčasného umenia alebo múzea a ideme sa „poskladať“ z rekonštrukcie Slovenskej národnej galérie. Posledné roky som žila skôr v pochybnostiach, či by ma v prípade zázraku bezprecedentných reforiem v oblasti školstva a kultúry efekt zmien ešte zastihol. Tieto voľby priniesli istoty. Žiadne zázraky ma už nestihnú. Napísala som sedem kníh a vychovávam jedno dieťa. Mám štyridsať štyri rokov. Píšem v slovenskom jazyku. Moje knihy vychádzajú na malom trhu a môj jazyk ovláda príliš málo prekladateľov. V zahraničí som roky väčšinou označená ako czech poet alebo czech author. Tento rok som bola nominovaná na stredoeurópsku cenu Angelus, za mojím menom svietilo Slovensko, ale v akomsi hotelovom formulári bolo opäť neomylne Česko. Samozrejme, budem ešte písať, ale aj keby sa mi náhodou darilo, moje písanie nebude mať nič spoločné s literárnymi kariérami, ktoré majú spisovatelia v ostatných stredoeurópskych a východoeurópskych krajinách, pretože veľmi dobre viem, ako fungujú ich inštitúcie, a veľmi dobre viem, ako fungujú tie naše. Nejako sa hádam už uživím a bude úplne jedno, či knihy, ktoré napíšem, budú vychádzať alebo ostanú v zásuvke. Politici typu Richard Sulík mi budú v médiách naďalej vysvetľovať, že je to preto, lebo som málo makala, málo som sa snažila, málo som sa učila a málo som šetrila. Bude to hovoriť aj učiteľom, sociálnym pracovníkom, zdravotným sestrám a ostatným pre chod spoločnosti nevyhnutným profesiám, bez ktorých by sme ako krajina skolabovali, bude to hovoriť na trhu práce znevýhodneným ženám, Rómom a všetkým, čo vyrastali v rizikových a málo podnetných prostrediach, sú single rodičia, majú zdravotné problémy, traumy alebo žijú v ohrození. Budem tieto partičky naďalej voliť a budem rozumieť všetkým rezignovaným a zlomeným ľuďom, ktorí majú oveľa horšie osudy ako ja, že sa nechali zneužiť Smerom, Hlasom a celým tým preskupujúcim sa dezinfo panoptikom. 

Balla:

Bojím sa, že to celé od novembra 1989 bol iba sen a raz sa znovu zobudím do sivej beznádeje reálneho socializmu. Po posledných voľbách budík v kuse drnčí, ale vyzváňal aj dlho predtým, približne tak od roku 2014. Otváram oči a to, čo vidím, ešte nie je sivé, skôr hnedo-červené a až bolestivo hlúpe. Istý druh ľudí s istým druhom myslenia sa jednoznačne vrátil. A zasa, ako kedysi, v podstate striktne demokraticky. Podarilo sa otupiť, vymlieť a oklamať rozhodujúcu väčšinu. Nebol to kumšt a nebolo treba príliš otupovať, vymieľať a klamať, dav nekládol odpor; naopak, aktívne a s radosťou sa na sociálnych sieťach a s pomocou dezinfomédií otupoval, vymieľal a klamal sám. Hlúpi a hlúpejší v priebehu pár rokov všeobecnej prístupnosti internetu zistili, že vo svojej hlúposti nie sú na svete sami, naopak, svet je ich. A ak niekomu patrí svet, tak predsa nie je hlúpy ani hlúpejší. Totalita je za dverami a dvere sú odomknuté, dnu sa hrnie stále viac huckaná, usmerňovaná a zacieľovaná davová nenávisť a následné surfovanie na nej: rozdiel oproti starému dobrému oceánu je v tom, že ten sa vlní sám od seba, zatiaľ čo túto vlnu nenávisti vyvolali šikovní surferi a teraz sa vezú na kolektívnom bezvedomí, na kolektívnej pomätenosti. Mentálne zbedačená masa si povinnosť nosenia rúšok v pandémii plietla s diktatúrou, považovala za cenzúru, keď knihy štváča, leninistu – čegevaristu príčetné kníhkupectvá nepredávali, hoci všetky ostatné úplne slobodne hej, táto masa obrátila naruby obsah pojmu fašizmus, obrátila naruby boj za mier, bojuje proti obeti agresie a velebí agresora, do riadiacich funkcií vyniesla hovädá rôznych plemien iba preto, aby tým ponížila vzdelaných mysliacich ľudí – ponižovanie a likvidácia vzdelaných mysliacich ľudí je odjakživa príznakom totality. Dnes dav verí, že vzdelaní a inteligentní sú tí drobní anonymní klamárikovia a soptiaci blázni na fejsbúku, a naozaj, sociálne siete sú hlásnou trúbou božieho ľudu, plebejcov ducha, ktorí nevedia čítať s porozumením, a preto neporozumenie považujú za odhalenie tajných imperatívov postfaktuálnej doby, v ktorej o 17. november určite prídeme. 

Daniela Kapitáňová:

Na jeseň roku 1989 som si myslela, že ak sme v miestnosti piati, štyria máme (približne) rovnaké cítenie a hodnoty. Na jeseň roku 2023 si myslím, že musíme byť v miestnosti desiati, aby sme boli aspoň dvaja (približne) rovnako cítiaci. Je to pre mňa signálom, že so svojimi názormi, hodnotami, skúsenosťami a citmi sa dostávam do výraznej menšiny, niečo ako Knižný klub o 18.00 u kamarátky doma. Nie je to objektívne hodnotenie, ale iné, žiaľ, nemám.

Jediným plamienkom v tme je nádej, že len v zlých dobách ľudia bytostne potrebujú umenie. Ale koľkí to v skutočnosti budú z tých štatistických desiatich, uvidíme. Obávam sa, že už čoskoro.

Ján Štrasser:

Keď istý V. I. Lenin v Ženeve v roku 1904 vydal svoju knihu Krok vpred, dva kroky vzad, netušil, že jej názov sa dokonale hodí na vnútropolitickú situáciu Slovenska za posledných 34 rokov. November 1989 veľký krok vpred, Mečiar dva kroky vzad, Dzurinda dva kroky vpred, Fico dva kroky vzad, Radičová krok vpred, Fico 2 a 3 dva kroky vzad, Matovič päťsto sedemdesiatdeväť krokov rôznymi smermi, no všetky do chaosu – tým väčšia je frustrácia z Fica 4, lebo netušíme, o koľko krokov vzad to bude.

A čo očakávam v kultúre? Tá napojená na štátny rozpočet si pod čiernou čižmou SNS zrejme užije revival mečiarizmu, ale nebojím sa ani o ňu, tvorcovia kultúry už 34 rokov vedia, čo je to žiť a tvoriť slobodne. V deväťdesiatych rokoch ju dusil mečiarizmus – hudecizmus, vzniklo Otvorené fórum Zachráňme kultúru a veľmi jasne dalo najavo, že umelci už nijaké politické a ideologické tlaky režimu nemienia akceptovať. Bol som pri tom, keď minister kultúry utekal s kabátom na hlave pred umelcami, štrajkujúcimi v budove jeho úradu. Kultúra nekľakla na kolená za trojnásobného Mečiara a nekľakne ani za štvornásobného Fica a kapitána Plgr. Danka.

Jana Bodnárová:

Pred 34 rokmi došlo k obrovskej ruptúre štátov bývalého ostbloku. To nie je krátky čas na následné masívne zmeny vo všetkých oblastiach spoločnosti. Po rozdelení Československa bez rozhodnutia vlastného obyvateľstva (aspoň v umení nás však brutálne neodstrihli) a po gangsterskom kapitalizme 90. rokov sa Slovensko predsa len dostalo do spoločenstva Európskej únie, čo malo a má pozitívny vplyv na prehlbovanie demokratických princípov i zmien v politicko-hospodárskom, ale aj kultúrnom rozmere nášho slovenského sveta. Posledné voľby vyvolali však obavy, aby nedošlo k regresu, k akémusi spiatočnému chodu nastavených parametrov a, navyše, k vyostreniu animozít najrôznejšieho druhu medzi obyvateľstvom.

V kultúre a umení by som si želala, aby tento druh „sveta“ formovali nadaní jedinci, ktorí nie sú u nás zriedkaví. Aby nepodľahli oficióznym tlakom a tradicionalistickým predstavám vládnych predstaviteľov o umení, aby boli slobodní a mohli byť aj slobodne napojení na to  najsúčasnejšie v európskom a svetovom umení. Inak by v tomto významnom segmente mohlo dôjsť k stagnácii až marazmu, a namiesto múru k vzniku akejsi hmlovej opony pre kultúrne a duchovné prepojenie s Európou.

Pavol Rankov:

Keď som 16. novembra 1989 po Bratislave kráčal a chvíľu aj utekal kdesi na konci sprievodu desiatok mladých ľudí, myslel som si, že Československo zostane ešte dlhé roky skanzenom brežnevovského komunizmu. O štyri dni neskôr som bol v sprievode desaťtisícov Pražanov a to už sa mi zdalo, že možno budú stačiť mesiace, aby sme sa komunistickej vlády zbavili. O týždeň som v mrazivom vzduchu na námestí cítil, že komunisti skončili. V jeseni tohto roku už ako senior môžem bilancovať: detstvo, dospievanie a študentské roky som prežil pod vládou KSČ, v deväťdesiatych rokoch ma trápila vláda bývalého komunistu Mečiara, v novom miléniu žijem v štáte, kde je skoro furt premiérom bývalý komunista Fico. Pochopil som jedno – konca komunistickej nadvlády sa nedožijem. Isteže, mohol som toto všetko vykresliť aj vo veselom či aspoň smutno-smiešnom tóne, lenže – prečo?

Soňa Uriková:

Keď si spomenieme na november 1989, najčastejšie si predstavíme zábery davov zhromaždených na námestiach a rečníkov, ktorí z tribún hovoria: študentov, hercov, ochranárov, občianskych aktivistov či predstaviteľov cirkví. Spoločne ich dokonca často označujeme ako „mužov Novembra“. Revolučné myšlienky a spoločenské zmeny však nepriniesli len muži. V koordinačnom výbore VPN bola popri dvadsiatich dvoch mužoch aj jedna žena, ochranárka Mária Filková. Na tribúnach sa ľuďom prihovárala Emília Vášáryová a na debatných fórach či v televíznych diskusiách študentské hnutie reprezentovala Zuzana Mistríková. V jednej z centrál VPN telefóny dvíhala ochranárka Katarína Šimončičová, v tom čase vo vysokom štádiu tehotenstva. Ženy boli súčasťou organizačných tímov aj protestných zhromaždení, koordinovali ľudí, regionálne bunky, vybavovali povolenia, prepisovali texty, vyrábali a distribuovali plagáty. Je dôležité nezabúdať aj na túto prácu v pozadí, ktorá si vyžadovala dávku odvahy, ochoty, všestranné skúsenosti a zápal pre vec. Poznáme to aj dnes, keď často odovzdávame svojich 120 percent našim občianskym aktivitám všetkého druhu (nehovoriac o rodinnej sfére či práci) a je úplne v poriadku, keď sa stiahneme a sústredíme aj na seba a svoje mentálne zdravie a pohodu. Čoraz častejšie vidíme ženy na tribúnach alebo v parlamente, sú hybnou silou revolúcií a protestov po celom svete. Sme polovicou populácie a je preto len logické, aby sme aj my prispievali k slobodnej a rovnejšej spoločnosti pre nás všetkých.

Silvester Lavrík:

Hovoriť o slobode je ako vystatovať sa tým, že som videl jednorožca. Tí, ktorí na jednorožce neveria, ma vysmejú, a tí, ktorí v nich veria, mi – neuveria. Napriek tomu som presvedčený, že sloboda je medzi občianskymi cnosťami to isté, čo unicorn medzi bájnymi bytosťami a aj naďalej ostanem pri uvažovaní o slobode osobný. Som ročník 1964, mladosť som strávil za železnou oponou. Netreba si to predstavovať tak, že sme sedeli pri plote z ostnatého drôtu a čakali, kým padne socializmus. Robili sme všetko možné, aby sme ho poľudštili a urobili tak totalitu znesiteľným miestom na život. Nie, neďakujte, bolo v tom toľko občianskej angažovanosti, koľko jej majú mravce alebo včely. Ešte menej, nie všetci sme boli usilovní a medonosní. Ba málokto. Napospol sme si navrávali, že žijeme – slobodne. Mohli sme rozhodovať o veciach ako je výber povolania, napríklad. Slobodne, ale. Trebárs občan ako ja nemohol ani pomyslieť na to, že pôjde študovať architektúru. V životopise som nemal správny kádrový profil opierajúci sa o bezúhonnosť rodičov a starých rodičov. Neboli to kriminálnici. Len neboli dostatočne uvedomelými budovateľmi socialistickej vlasti. A tak som narukoval. Predstavte si, že vás na dva roky držia v stráženom areáli schovanom v lese a tvrdia, že tu musíte byť, lebo nepriateľ číha. My sme mali brániť milovanú socialistickú vlasť pred výsadkom novozélandských parašutistov. Aby som sa v tom riedkom lesíku za chotárom okresného mesta nezbláznil, dal som sa do snívania. To bola tá najnebezpečnejšia činnosť. Lenže nechytili ma, a keď som sa v októbri 1989 vrátil do civilu, mal som plán, ako im ujdem za slobodou, hotový. Kým som sa rozkukal, sloboda ma predbehla a v prišla sem za mnou. Prisahám, že som ju videl. A na takom mieste, kde by ju nikto nečakal. Na námestí v Bánovciach; celá v bielom, jemný úsmev na perách... No hneď sa mi stratila v dave šičiek, šustrov a strojných zámočníkov z neďalekých fabrík. November 1989 bol jednoducho čas zázrakov. Inak, vedeli ste, že kto videl jednorožca, stáva sa nesmrteľným?

Dominika Moravčíková:

Nedokážem odpovedať bez bolestivého zváženia všetkých rozpínavých kríz súčasnosti, ktoré sa ma v rôznych mierach dotýkajú: od štrajku zamestnanectva Filozofickej fakulty Univerzity Karlovy a Filozofickej fakulty Univerzity Palackého (obe moje alma matres) za dôstojné ohodnotenie práce, cez frustráciu z aktuálnej nominácie na post ministerky kultúry, po paralyzujúce obrazy násilia na Blízkom východe, globálnu izoláciu Palestínčaniek a Palestínčanov v pásme Gazy a ich kolektívne potrestanie za útoky teroristickej organizácie Hamas vo formách bombardovania a núteného presídlenia. Súčasnosť je až neuveriteľne bohatá na ťažké, nerovné zápasy, ktoré sú prepojené so selektívnou solidaritou, prípadne jej úplnou absenciou, zmätkom, nedôverou a neriadenými emóciami. Neodvažujem sa zhodnotiť situáciu, v ktorej sme, ale viem, že aj s ohľadom na odkaz 17. novembra 1989 nemôžeme ani v tomto čase znížiť svoje nároky na rešpektujúce a súcitné správanie, starostlivosť o seba, o druhých a o demokratické inštitúcie, ktorých sme – verím – stále hodní a hodné.

Peter Juščák:

Viac ako tri desaťročia putujeme z komunizmu a nesieme na chrbte dve noše hanebností z dvoch predchádzajúcich totalitných režimov. Krivia nám chrbát celé desaťročia a my nie a nie sa vystrieť a odložiť ich na miesto, kam patria. Mnohí ich dokonca považujú za poklady, len si spomeňme na kampaň za rehabilitáciu vojnového slovenského štátu a jeho prezidenta Tisa. Dodnes nikam neodišla, iba drieme. Alebo na živé pokusy rehabilitovať Husáka, ktorý, mimochodom, plánoval pripojiť Slovensko k Sovietskemu zväzu. Väzba na Rusko nedrieme, nehatene sa šíri ako vírus v oslabenom tele. Dodnes máme Tisovu ulicu, máme pomníky komunistickým predákom, včerajšie hanebnosti zapadli prachom a naše dva hrby sa nám vidia div nie ako znaky hrdinstva. Lebo infantilný vzdor sa nám pletie s hrdinstvom, a tak sa hrdinsky hádžeme o zem tam, kde by sme mali kráčať dopredu.

Tri dekády zápasí občianska spoločnosť s uchovávateľmi ducha dvoch totalít. Niečo sa občas podarí, niečo prehluší hlas populistov a spor o princípy demokratickej spoločnosti pokračuje ďalej. V týchto voľbách si takzvaná mlčiaca väčšina na mlčaní dala záležať a veľa pálčivých sociálnych tém prenechala číhajúcim extrémistom. Niet divu, že takmer poldruhamiliónový hlas voličov ich povolal späť. My, sediac na porazenej strane, hľadáme vinníkov a čoraz častejšie skloňujeme voliča. S tým sa nedá súhlasiť bez výčitiek svedomia. Veď nebol to bezmenný volič, kto sa zdobil kúpenými titulmi, nebol to on, kto mal páky na nápravu vecí. Páky sa pohli, ale tak po slovensky, aby sa náhodou niečo nevyriešilo. Tvorcovia plytčín ich ornamentálne zdôvodňujú, od paragrafu 363 po jeden volebný obvod. Čarovný prútik 363 je asi jediným vynálezom, ktorý dokonale funguje, a pred očami všetkých demontuje právny štát. A diali sa aj horšie skutky; výpočet je siahodlhý a až Kuciakova vražda spôsobila krátke zemetrasenie. Jeho epicentrum nebolo v nás, v našich hodnotách, to sa skôr vydesil okolitý svet a až jeho úžas nás na chvíľu prebudil. Zatýkanie sudcov, prokurátorov, policajtov jasne napovedalo, kam sa rozvinul  štát, ako odumierajú jeho zložky, ktoré v iných krajinách sú ich princípom, ich ozdobou.

Výsledky volieb prinesú nové „upratovanie“ v krehkých demokratických inštitúciách, prinesú nové nátery starých hesiel. Čakajú na nás dôsledky mlčania pri postupe prevrátených hodnôt do každodenného života. Dnes stojíme na plytčine, desíme sa rozkladu a hľadáme vinníka. Kde je? Nuž, kde by bol, sme to my všetci, každý svojou mierou. Nie je to však dôvod na skepsu. Naopak, stojí pred nami veľká výzva, ako už toľkokrát predtým. Zvládneme aj túto.