Vyhľadávanie
Ľudmila Pastierová nám predkladá knihu zloženú z rôznych textov, fotografií a dokumentov, aby sa zachovalo to, čo Oleg pripravoval a za čo on a niektorí jeho spolupracovníci boli prenasledovaní a proskribovaní.
Ani 17. novembrom 1989 sa obdobie samizdatu akosi neukončilo. „Ekonomické pohyby, neradostné pohľady do budúcnosti literatúry, vzťahy medzi spisovateľom a štátom – to všetko nás núti aj naďalej uvažovať o samizdate ako o záchrannej veste literatúry, knihy aj jej tvorcu,“ napísal pred rokmi Oleg Pastier (1952 – 2018).
Prvé vety v knihe Fenomén samizdat znejú takto: Kniha – koláž spomienok je venovaná priateľom Tomášovi Petřivému, básnikovi a publicistovi, ktorý zomrel za dodnes neobjasnených okolností v roku 1986, Igorovi Kalnému, ktorý ukončil svoj život dobrovoľne v roku 1987 a Ráchelovi (Vladimírovi Archlebovi), ktorý nás predčasne opustil v roku 2007. Úvod v knihe (nedatovaný) je ešte od Olega Pastiera. Základné, čo napísal predtým, než začal charakterizovať históriu komunity ľudí, „ktorí sa v roku 1979 rozhodli vydávať knihy zakázaných autorov a o rok neskôr vytvorili redakčnú radu bratislavského samizdatového časopisu Kontakt“, bolo predsavzatie, že skupinu a obdobie samizdatu nebude glorifikovať. Uvedomoval si, že ani 17. novembrom 1989 sa obdobie samizdatu akosi neukončilo. „Ekonomické pohyby, neradostné pohľady do budúcnosti literatúry, vzťahy medzi spisovateľom a štátom – to všetko nás núti aj naďalej uvažovať o samizdate ako o záchrannej veste literatúry, knihy aj jej tvorcu.“ (s. 5) Spomenutá skupina z roku 1979 vydávala dva časopisy – Fragment a K a tie v roku 1988 zlúčila do jedného s názvom Fragment K. Po roku 1989 ho Oleg Pastier vydával ako Fragment a po jeho predčasnej smrti sa časopis „vytratil“, čo je škoda.
Odkrývanie skrytého
Ľudmila Pastierová, manželka Olega Pastiera a jeho blízka spoločníčka pri vydávaní samizdatov a vo vydavateľskej činnosti, nám predkladá knihu zloženú z rôznych textov, fotografií a dokumentov, aby sa zachovalo to, čo Oleg pripravoval a za čo on a niektorí jeho spolupracovníci boli prenasledovaní a proskribovaní. Žiada sa odcitovať zo slov Alexandra Balogha na jednej z úvodných strán knihy Fenomén samizdat. „Samizdat bol médiom, ktoré vypovedalo o stave totality a zároveň o sile opozície.“ (s. 8) Takmer 38-tisíc knižných jednotiek a vyše tritisíc titulov periodík od 50. do konca 80. rokov je archivovaných v unikátnej pražskej knižnici Libri prohibiti a zbierka je, ako píše A. Balogh, zapísaná do zoznamu UNESCO Pamäť národa.
Zostavovateľka Ľudmila Pastierová rozčlenila knihu do siedmich kapitol, v ktorých je vyše dvadsiatka autorov, a ak k tomu pripočítame rozhovory a iné žánre, tak osobností, ktoré rozvíjali samizdatové hnutie a pohybovali sa v undergrounde, je neporovnateľne viac. Kniha svojou kolážovitou kompozíciou pripomína tie z vydavateľstva F. R. § G., ktoré pripravoval ešte Oleg Pastier a ktoré mali značku rodinného striebra. Zostavovateľka dokázala dať do knihy negatívne i pozitívne dokumenty, texty, fotografie, faksimile a pod., poskytujúce obraz o dobe a ľuďoch, ktorý treba zachovať nielen ako spomienku, ale najmä ako memento. Lucia Čarná vysvetľuje, čo je samizdat, a načrtla jeho históriu u nás i vo svete. „Samizdatové aktivity sa vyskytujú v každej epoche, v ktorej sa obmedzuje sloboda tlače a prejavu.“ (s. 9) Oleg Pastier uverejňoval na pokračovanie roku 1991 v časopise Fragment text Z histórie bratislavského samizdatu, čo tvorí ďalšiu kapitolu tejto knihy. Nasledujú texty zo samizdatov Fragment a Kontakt, z publikácií a z časopisu Fragment po roku 1989. Sú tu aj ukážky z Baloghovej knihy Strážca pamäti, z Hučkovej knihy Eugen Gindl – Na hrane možného, z rukopisu I. Hoffmana Ozvena samizdatu i Správy kontrarozviedky ZNB v Bratislave od Jerguša Sivoša (Rok 1989 na oddelení boja proti pravicovému oportunizmu). A medzi tým množstvo obrazového materiálu. Možno sa domnievať, že texty v rôznych typoch písma naznačujú pôvod jednotlivých dokumentov.
Pastierov text Z histórie bratislavského samizdatu nie je iba prostou informáciou o dobe normalizácie. Oleg Pastier nám ponúkol v pozostalostných pamätiach svoj charakteristický štýl, svoj postoj k dobe, jemnú iróniu a na relatívne malej ploche priniesol bohatý obsah o dobe, normalizácii v redakciách, na vysokých školách, vo vydavateľstvách a vedeckých ústavoch a „z vysokoškolských katedier zaznieval hlahol straníckych uznesení. Bol to čas osobných tragédií, ponižujúcich sebakritík, verejných i neverejných urážok a šikanovania.“ (s. 13) Píše, že osobný kontakt so spisovateľmi z okruhu Charty 77 a pražského undergroundu formoval bratislavský samizdat.
Šedá zóna kultúry
V knihe zaberajú, prirodzene, najviac priestoru informácie o časopise Kontakt, ktorý bol prvým naozajstným samizdatovým časopisom s pravidelnou periodicitou od roku 1980. Bol orientovaný na poéziu, esejistiku, publicistiku a kriticko-informačnú časť; bohato ilustrovaný fotografiami, grafikami a kresbami a autori v ňom publikovali väčšinou pod pseudonymom. Zostavovateľka uvádza autentické texty v slovenčine i v češtine, často išlo o také pôvodné literárne diela, ktorých oficiálne vydanie bolo odmietnuté, ktoré boli skartované alebo autori mali zakázané publikovať. Aj v týchto súvislostiach vznikol pojem alternatívna kultúra či šedá zóna kultúry. 8. decembra 1983 vyšlo posledné, siedme číslo Kontaktu. Po rokoch sa Martin Šimečka v článku História jedného časopisu zmieňuje o tom, prečo Kontakt prestal vychádzať. Časopis bol dôležitý v tom, že „po dlhých rokoch beznádeje a stagnácie vytvoril nezávislý, cenzúry zbavený priestor slobodného prezentovania názorov.“ (s. 77) Hlavná vlna samizdatových periodík prišla až v druhej polovici 80. rokov (napr. časopis Altamíra, časopis K, Bratislava/nahlas).
Koncom roku 1986 vznikol projekt nového samizdatového časopisu Fragment, ktorý založili Jiří Olič a Oleg Pastier, a spolu s časopisom K (J. Buday, I. Hoffman, J. Langoš, M. M. Šimečka) vychádzal až do konca novembra 1989. V celej jeho histórii bola rovnoprávne zastúpená česká a slovenská literatúra. Tieto dva časopisy a ich knižná edícia sa dostali do svetového kultúrneho dedičstva. Veľmi zaujímavé je vrátiť sa k niekdajšiemu obsahu časopisov, často k textom, ktoré väčšina záujemcov nemala možnosť v čase normalizácie čítať. V tom je zaujímavá kapitola Paralelné aktivity úzko súvisiace so samizdatom, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Rovnako ako spisovatelia a občania angažujúci sa za dodržiavanie ľudských práv v totalitnom systéme socialistického Československa, neslobodní a profesijne diskvalifikovaní sa cítili aj všetci, ktorým bolo zakázané vystavovať v štátnych galériách alebo hrať svoju hudbu na verejnosti.“ (s. 185) V napätej politickej situácii začiatku roka 1989 bol Oleg Pastier a niektorí ďalší redaktori časopisu Fragment zatknutí, na vydanie pripravené číslo Fragmentu K (1/1989) Štátna bezpečnosť zabavila a vydania sa dočkalo až v decembri 1989.
Piata kapitola predstavuje anketu z roku 1997 na tému samizdat, ktorej autorkou je Lucia Pastierová a respondentmi E. Bondy, F. Gál, E. Groch, F. Guldan, I. Kadlečík, M. Kusý, P. Matejovič, F. Mikloško, J. Olič, F. Oravec, O. Pastier a v jej závere je príspevok Ivana Hoffmana Ozvena samizdatu z roku 2022.
Za textom Z archívu štátnej bezpečnosti nasleduje kapitola nazvaná Sebaobrana. „Samizdat Sebaobrana bol neoceniteľný pomocník pre ,robotníkov samizdatu‘, v ktorom sa dozvedeli o základných ,pravidlách hry‘ medzi mocou a jednotlivcom, o právach občana voči vyšetrovaciemu aparátu ŠtB a o možnostiach obrany.“ (s. 234)
Že sa tu predsa niečo zmení?
Zostavovateľka (a spoluautorka) publikácie Ľudmila Pastierová v Doslove ku knihe píše: „Napíšem teda na záver niekoľko spomienok na naše prežívanie osemdesiatych rokov v Bratislave.“ (s. 251) Ľudmile Pastierovej sa podarilo vytvoriť autobiografický obraz na pozadí spoločenských udalostí a najmä sveta paralelnej kultúry, ktorý jej pripadal ako nepremárnená šanca na dôstojnejší život. Záverečné slová ukončuje Ľudmila Pastierová textom dôležitej postavy tejto knihy – veršami Olega Pastiera: „Že sa tu predsa niečo zmení?/ A nebude treba uhýbať?/ To hovor svetlu po zotmení/ a ja sa budem za nás báť.“ (s. 257)
Gabriela Rakúsová (1943)
Literárna kritička, recenzie publikuje v printových médiách. Je autorkou rozhlasových literárnych kompozícií o spisovateľoch a ich dielach, niekoľkých dramatizovaných próz. Knižne vydala súbory textov Z literárnych reflexií (F.R. & G, 2015), Fiktívne rozhovory (LIC, 2018), Medzi realitou a jej znakom / interpretačné úvahy o knihách a Medzi autorom a čitateľom (Modrý Peter, 2018 a 2021).
Ľudmila Pastierová (ed.): Fenomén samizdat
Ivanka pri Dunaji: F. R. § G., 2022
