Vyhľadávanie
I keď smutná zvesť o smrti milovaného človeka sa najbolestnejšie týka blízkych príbuzných, bolestne sa aj pracovníkov Literárneho informačného centra dotkla správa, že Stanislav Šmalták, monumentálna postava slovenskej literárnej histórie, už nie je medzi nami. Len nedávno mu u nás vyšlo ďalšie vydanie Dejín slovenskej literatúry I, II a mali sme možnosť ešte chvíľu s ním „pobudnúť“, ešte chvíľu spolupracovať, aspoň sa s ním stretnúť.
Lebo až po takýchto smutných správach si uvedomíme, aká môže byť sila stretnutia... Našťastie sa ešte mohol potešiť z ďalšieho vydania svojho základného diela, ktorému prislúcha obdivný prívlastok monumentálne. Sám si totiž urobil bádateľský výskum na široké obdobia, pravdaže, opierajúc sa aj o iných historikov, literárnych vedcov i dejepiscov, urobil syntézu svojho celoživotného bádania a predostrel svoju koncepciu výkladu. Takýmto celostným pohľadom nadviazal predovšetkým na dielo Štefana Krčméryho. A nadviazal naň otvorene i názvom. Bolo na to treba odvahu, erudíciu, ale predovšetkým vnútorné zaujatie. Veď literatúra a problémy literatúry a literárnej historiografie sa stali doslova jeho životom.
Vo svojej celoživotnej literárnovednej orientácii sa Stanislav Šmatlák zameriaval na problematiku slovenskej literatúry 19. a 20. storočia, ale v syntetických osobnostných dejinách sa zahĺbil i do staršej slovenskej literatúry a vedel z nej vyťažiť poznanie, ktoré v jeho chápaní súviselo s modernou slovenskou literatúrou. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa venoval najmä poézii. Jeho monografie Hviezdoslav. Zrod a vývin jeho lyriky (1961), Básnik Laco Novomeský (1967), Pozvanie do básne. Stretnutia s poéziou Milana Rúfusa a Miroslava Válka (1971), ako aj Vývin a tvar Kraskovej lyriky (1976) sú základnými prácami o významných zjavoch slovenskej poézie. Monografické portréty básnikov zahrnul aj do kníh Stopäťdesiat rokov slovenskej lyriky (1971) a Dve storočia slovenskej lyriky (1979). Takmer rovnocenne sa venoval i problematike detskej literatúry (Básnik a dieťa, 1963). Jeho Dejiny slovenskej literatúry I (zahŕňajú 9. – 18. storočie) a Dejiny slovenskej literatúry II (19. storočie a prvá polovica 20. storočia) sú výsledkom autorovho impozantného úsilia podať literárnohistorickú syntézu slovenskej literatúry od jej počiatkov po súčasnosť. Ako jedinému nášmu historikovi sa mu pritom vyčítalo, že v porovnaní s prvým vydaním miestami zmenil terminológiu, že v prepracovanej verzii uvádza aj iných autorov, ktorých predtým vynechal. Iní autori to však robia nepriznane a nebadane dodnes a nik sa už pri tom nepozastavuje, nemá im to už ani kto vyčítať, ba ani nik nemá na to právo, lebo na celostné hodnotenia súvislých dejinných úsekov si už ani nik netrúfne, a nik sa im nevenuje s takým bytostným zaujatím...
Dcéra Stanislava Šmatláka, prekladateľka z angličtiny Anna Pokorná, pred pár dňami naznačila, že otcov stav je vážny, veľmi vážny, a, žiaľ, jej obavy sa potvrdili. Ľúto nám je za osobnými stretnutiami, hoci ani tých, najmä v poslednom čase, nebolo veľa, ale musíme sa uspokojiť aspoň tým, že sa s ním budeme stretávať cez jeho dejiny, z ktorých sa pre nás stávajú aj jeho osobné dejiny, dejiny talentovaného, pracovitého človeka, významného literárneho vedca. Stále ich budeme môcť brať do rúk ako spoľahlivý, dôveryhodný prameň.
