Osoby, ktoré si našli útočisko v neistote

Premýšľam, ako písať o Pessoovi... Je u nás dostatočne známy? Prvý český preklad P. Lidmilovej a J. Hiršala vyšiel v roku 1968 v odeonovskej edícii Plamen pod príznačným názvom Heteronyma. Vtedy ešte nebol Pessoa všeobecne uznávaným autorom ani doma v Portugalsku. Jeho kľúčové dielo Kniha nepokoja vyšlo prvýkrát až v roku 1982. Navyše, podlieha neustálym premenám, keďže každé vydanie a preklad sú poskladané z iných fragmentov (a v inom poradí) nájdených na útržkoch papiera v bezodnom lodnom kufri, ktorý nám Pessoa zanechal ako bohaté slovesné dedičstvo. Literárni historici ich aj v týchto dňoch lúštia, prepisujú a postupne publikujú. Tento článok píšem 10. júna, v Deň Portugalska, keď si Portugalci pripomínajú smrť klasického básnika Luísa de Camões (1524 – 1580), autora národného eposu Lusovci z čias koloniálnej ríše. Titul najvýznamnejšieho moderného básnika patrí už niekoľko desaťročí Fernandovi Pessoovi (1888 – 1935). Svoje texty písal v prvej polovici 20. storočia, no zverejnené, čítané a ocenené boli až v druhej. V súčasnom Lisabone sa mu – podobne ako Kafkovi v Prahe – nevyhnete, číha doslova na každom rohu.

Ornamentálny pozorovateľ

Pessoa vyrastal v juhoafrickom Durbane, kde dostal anglické vzdelanie. Písal vo dvoch jazykoch, v materinskej portugalčine i v angličtine – vo výbere Oáza v neistote nájdeme päť básní z English Poems, medzi nimi aj známe Opiárium s veršom: „Nič iné som nerobil. Fajčil som život.“ Keď sa vyberiete do Lisabonu, odporúčam zaobstarať si sprievodcu Lisbon – What the tourist should see. V roku 1925 ho Pessoa napísal po anglicky, no nebol vtedy publikovaný, stalo sa tak až desaťročia po jeho smrti. Potvrdzujem, že aj dnes sa podľa neho dá postupovať na prechádzkach týmto fascinujúcim mestom, ktorého strmým uličkám ostal básnik verný a po návrate z Afriky ho až do smrti neopustil. V závere Oázy nájdeme rozhovor prekladateľa Petra Zsoldosa s Richardom Zenithom, americkým prekladateľom a literárnym kritikom žijúcim v Lisabone, autorom vynikajúceho podrobného životopisu Pessoa. An Experimental Life (Liveright Publishing 2021). Zo slovenských pozorných čitateľov a vykladačov Pessou stojí za to načúvať rozprávaniu Ivana Štrpku (spolupracoval na preklade) a prečítať si esej Juraja Briškára Vedomie seba samého ako tvorivý akt (Elementárne situácie v literatúre, Modrý Peter 2005). Briškár vníma Pessou ako ornamentálneho pozorovateľa obyčajných vecí, ktoré má po ruke, zachovávajúceho si odstup a pochybnosti. Vlastný život popisuje ako bizarné predstavenie. Vedomie seba samého (roztriešteného do mnohých odlišných osôb a osobností) pre neho nie je otázkou zvyku, ale štýlu a dobrého vkusu.

Slovenským čitateľom priniesol prvú knižnú správu o Pessoovi Zsoldos so Štrpkom (pred mečiarovskými strážcami kultúry ukrytým pod pseudonymom František Osoba). Dvojjazyčný výber v netradičnej grafickej úprave vyšiel v roku 1996. Na Knihu nepokoja sme si počkali do roku 2018 (preložila Lucia Halová, vydal Odeon) a výber z próz Bankár anarchista vyšiel v Portugalskom inštitúte v preklade Lenky Cinkovej pred dvoma rokmi. Aktuálny reprezentatívny výber z poézie je štvrtou Pessoovou knihou v slovenskom jazyku.

Osoby a pseudonymy

Pessoa si už od malička vymýšľal imaginárnych kamarátov, no – na rozdiel od všetkých ostatných dospelých – nikdy s tým neprestal. Publikoval pod desiatkami pseudonymov, len niekoľko z nich však povýšil na heteronymy so samostatným životopisom (a horoskopom) a ich identitu použil ako zdroj myšlienkovo i štylisticky celkom svojbytných textov. V Oáze nájdeme tri hlavné heteronymy: Alberto Caeiro, Ricardo Reis, Álvaro de Campos. Spolu s Pessoovým občianskym menom (nomen omen – v preklade do slovenčiny znamená Osobu), Vicentem Guedesom a Bernardom Soaresom (autormi Knihy nepokoja) tu máme šesť kľúčových autorov portugalskej literárnej avantgardy.

Odporúčam cteným čitateľkám a čitateľom nalistovať si v Oáze stranu 32 a začať spoznávať Caeira (zvyšní traja majstri ho považovali za svojho Majstra) v dlhej hravej básni Na poludnie neskorej jari – originálne a sviežo nezbednom snovom portréte dieťaťa Ježiša, ktorý „hovorí, že Boh sa už nevyzná / v ničom, čo stvoril.“ Reisovo písanie vystihujú verše básne Žijú v nás premnohí: „ale neviem, kto uvažuje, / keď uvažujem, a kto cíti, / keď čosi pociťujem, / veď ja som pre to všetko iba miesto.“

De Campos sa preslávil skladbou Trafika a jej vstupnou pasážou: „Nie som nič. / Nikdy nebudem nič. / Nemôžem chcieť byť nič. / Okrem toho, mám v sebe všetky sny sveta.“ Pod vlastným menom Pessoa písal najmä rytmické a rýmované kratšie básne, napríklad Cestovať! V nej čítame: „Nepatriac už viac sebe, / len cestovaním žiť. / Bez cieľa, ktorý vedie, / bez túžby doraziť.“

„Niečo sa stratilo, keď sa Stratený raj získal“ a „Boh je Jeho najlepší žart.“ Pessoovou silnou stránkou boli aforizmy, preto som veľmi rád, že výber z nich tvorí spolu s ľudovými štvorveršiami a výberom z jedinej zbierky, ktorá vyšla ešte za autorovho života, Posolstvo, záver pestrého a rozsiahleho výberu z Pessoovej tvorby.

Fernando Pessoa: Oáza v neistote

Preklad: Peter Zsoldos, 

Bratislava: Portugalský inštitút, 2023

Viktor Suchý (1976)

Básnik, knihovník, editor, pedagóg. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Vedie Kabinet pomalosti v Novej Cvernovke. Vydal básnickú zbierku Básne o počasí (Modrý Peter, 2017).

Zdroj: Maria José de Lencastre/ Wikimedia Commons