Vyhľadávanie
Erik Jakub Groch: viety
Kordíky: Skalná ruža, 2021
Chcem sa Ti poďakovať, Erik Jakub, za duchovný zážitok, ktorý si dal nám všetkým svojou knihou viety. Po jej prečítaní som si zo servítky vybrala pierko od vnuka. A začula som v sebe hlas matky, ktorá, keď som sa s niečím nevedela vyrovnať, vravievala: „Musíš sa cez to preniesť.“
Cez to? Áno. Prejsť cez to ako cez krovie. To je aj odpoveď, ktorá mi zazvonila v záverečnom trojverší cyklickej básne turgenev: „cez húštinu prestrčím pierko na druhú stranu / neviem, čo sa deje s pierkom za krovím / neviem nič, ale som prenášaný“. Vďaka Tebe som pochopila, že aby sme sa mohli cez niečo preniesť, musíme byť prenášaní.
xxx
Magický obraz myšlienky s pierkom je myšlienkou sv. Benedikta Labre (1748 – 1783), pútnika a mystika, ktorý bol už za života vnímaný ako svätý. Hľadal dokonalosť, hoci do rádu ho prijať nechceli. Prespával v zrúcaninách kolosea, modlil sa a zamiloval sa do Boha. S tým pierkom, Erik, si si začal už v prvej časti nil, úvod, kde je na hornom okraji strany (pozemsky) verš: „vzduch stojí, nestojí, neviem, či stojí alebo nestojí,“ zatiaľ čo na dolnom okraji strany (nadpozemsky), takpovediac „dolu hlavou“, ako je nebeský človek obrátený k pozemskému, čnie verš: „neviem nič, ale som prenášaný“.
Samotné poznanie nehýbe ničím. Aby sa naplnila jedna z podmienok transferu, musíme vstúpiť do prúdenia. „Pierko na ceste čaká len na mňa, aby som ho zdvihol / zdvihnem ho, s pierkom v zovretej dlani pokračujem v ceste / zarastený chodník je stále užší a užší / na jednom mieste sa chodník končí krovím / cez húštinu prestrčím pierko na druhú stranu / neviem, čo sa deje s pierkom za krovím / neviem nič, ale som prenášaný“. Refrén sa zopakuje v duchu – ako na začiatku, tak aj na konci, ako hore, tak aj dolu.
xxx
Zdanlivo je všetko prosté, ale dospieť do takéhoto stavu znamená dlhé roky sa dopracúvať k pravému skutku, ktorým je podľa Eckharta milovať Boha. Za „závesom“ pravého skutku je láska k človeku, k prírode, k žene, ale aj obojstranné pretekanie lásky. Je to stav mysle, sféra meditácie, prepojená s intuitívnym vhľadom cez dotyk s posvätným.
Ako v kruhovom mystickom lome putuješ lesmi v okolí Ulože, kde žiješ, ale toto Tvoje pútnictvo je viac než cesta. V ňom je obsiahnuté úsilie rozširovať duchovné vedomie prostredníctvom mysleného, cíteného a napísaného. Posolstvo tohto pútnictva je tiež prosté: „Zachovanie druhu je spôsob myslenia, nie zmysel: od zvieraťa cez človeka k anjelovi“. Anjel je platónska idea, ale až keď sa staneme vnútorným dielom cnosti (Eckhart) a v nej sa završujeme, približujeme sa k anjelskému.
Na iluminácii zo žaltára z 13. storočia je štít so štrbinou, cez ktorú prúdi posvätné. Tvojimi štrbinami sú medzery: „v mojom ohni horia len medzery“. A ďalej: „na konci, ktorý nevidieť, vidieť zhodu, medzery vo vysokom rozlíšení“. Tvoje medzery sú prieduchy, vchody, kozmické brány, cesty prúdenia. Nielen prúdenia mimo nás, ale aj v nás. Rovnako ako sme súčasťou vzduchu („vzduch, ktorý dýcham, je Boh“), rovnako ako sme prenášaní, môžeme sa ocitnúť aj vnútri medzier. Byť vmedzerení samotným prúdením.
xxx
Britský sochár Andy Goldsworthy, žijúci v Škótsku, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov landartu, vytvoril súvislý múr naprieč krajinou, v ktorej žije. Povedal o tom: „Múr naprieč krajinou je obsahom i formou, v ktorej žijem. Stačilo by vybrať jeden kameň a postupne by sa múr rozpadol. Trhlina je priestor, od ktorého závisí moja identita.“
Tvojou trhlinou sú medzery, kde sa rozprestiera sféra mlčania. Cez medzery prichádza Boh ako podstata obsiahnutá v prírode, v mikrokozme i makrokozme, aby sa v nej zrkadlila všadeprítomná neviditeľná existencia. Tak ako je to zobrazené na prebale knihy, v serigrafii Rudolfa Sikoru s hviezdnou rukou (Súhvezdie ruky), kde ruka človeka prepisuje ruku Boha.
xxx
Prúdenie medzerami sa uskutočňuje aj v spiritualite páru. Pár je tiež stav mysle, ktorá sa napája z animy. Bez nej sa v duchovnom raste nedá zaobísť. Tretia časť knihy Emily z cyklu Záhyb je pre mňa obrazom vskutku nevyčerpateľnej prizmy jazyka.
Emily Dickinsonová napísala počas života 1800 básní. Ty si písal ďalej, začínajúc novou stovkou – od 1801 do 1812. Spolu dvanásť básní, napísaných z univerzálnej pamäti, ktorá Ti poskytla inšpiráciu z ducha sveta, spiritus mundi.
Podľa Eckharta sú bytie a dobrota „odevmi“ alebo „závojmi“, pod ktorými sa ukrýva Boh. V cykle Emily sa tri razy opakuje refrén: „moje včerajšie šaty nosí“. Odev, o ktorom je reč, sa ukrýva v „záhybe“ písmen. Šaty sú jazykom vyživovanou teóriou návratu: „Vrátiť sa, sem, ku kríku, usínať s ním, kto usína vo vlaňajších šatách.“
„Ak sú písmená zvukové, tak aj medzery medzi písmenami, okrajmi a medzerami.“ (Dan Chiasson)
Obrazy a hlasy sú médiami záhybu, prostredníctvom ktorého sa videné (zjavené) a tak prinavrátené približuje k Absolútnu. Takáto banka energie dokáže pôsobiť desaťročia a viac. Uchováva v sebe stav mysle, aby prenikal do hlbšej bytosti v nás.
xxx
Ako exemplum môže poslúžiť báseň 1806, v ktorej píšeš: „Boh je veľmi láskavý, môžem vám písať, dáva mi vaše milé listy, no moje srdce chce viac. / Prichádza bez tváre, trhlinou, kde nie je nikto presný. / Amputuje moje pehavé prsia, dáva mi fúzy ako mužovi. / Píšem zamilovanú báseň, jej mužskú a ženskú verziu. / Keď pomyslím na tých, ktorých milujeme, môj dôvod sa odo mňa vzdiali. / Mám vás skutočne vidieť, ,nie temne, ale tvárou v tvár’, / hovorí, reže moje gaštanové vlasy“.
S fúzmi sú zobrazované aj niektoré svätice.
Anima je nenahraditeľnou podmienkou toho, aby duša prešla temnou nocou. Je to nielen duša, ktorou milujeme; je v nej obsiahnutá aj duša sveta, anima mundi. Temná noc dopomohla anime sv. Jána z Kríža splynúť s Teréziou z Avily, sv. Františkovi s Claire. Spoznal si animu m. f., vďaka prizme, ktorá svetlo rozkladá, umožňuje jej stať sa súčasťou spektra, znova sa zjednotiť a znova byť svetlom.
V básni 1810 píšeš: „Moja myseľ je dážď, clivá šeď, plochy, mnohé závoje za sebou. // Šerosvit je moja myseľ, tiché miznutie vytrácajúceho sa svetla, ktoré uvoľňuje tmu. Myslím myseľ horiacu ako noc, ledva viditeľný obrys temnej na pozadí temnejšej“. Prepojenie s Emily Ti umožnilo písať Tvojou i jej rukou, vojsť do medzier a nadýchnuť sa Božej lásky: „Nie je pravda, že som milovala ženy, milovala som všetkých.“ (báseň 1805)
Mystické vliatie animy do animy ako Boha do duše je tiež transfer prenášania cez záhyb písmen, ponad čas. Je to spôsob „obliekania sa“ nielen do „vlaňajších šiat“, ale aj do šiat prvotnej, ničím nenarušenej obraznosti. „Nikto z nás nevedel, čo je duša, ale používali sme ju.“ (báseň 1809) Obliekať sa tak, aby duše stáli tvárou v tvár, nahá proti nahej.
xxx
Tvoja kniha hovorí sama za seba. Je vyskladaná z mnohých hlasov, vrátane mŕtvych, ktorí nás sprevádzajú tiesňavami rozpoznávania lásky cez samotu, modlitbu a bolesť. Pozemská smrť nerozhoduje o dotykoch s mystickou hlbinou. Múdri anjeli sú plní očí – milujúci anjeli sú plní krídel. O ich, ale aj o našom jestvovaní, svedčí pierko.
Ešte jedna vieta, Erik Jakub: Je to geniálne.
Dana Podracká (1954)
Poetka a esejistka. Pôsobí v Literárnom informačnom centre, je vedúcou Oddelenia domácich projektov.
Erik Jakub Groch
Foto: Ján Gavura
