Vyhľadávanie
Slovensko sa môže pochváliť viacerými významnými mysliteľmi, ktorí svojím dielom podstatne prispeli k rozvoju našej kultúry. mnohí z nich sa narodili v dobe a v podmienkach, ktoré len málo priali ich tvorivému rozvoju. platí to určite aj pre osobnosti antona bernoláka a jána lajčiaka. ich osudom sa venujú nasledujúce texty.
Náš prístup k dejinám je stále ovplyvnený zbytočným patetizmom a zveličovaním. Namiesto jednoduchej pravdy sa bádatelia a spisovatelia často nevyhnú romantizovaniu. Ani Marián Tkáč v knihe Bernolák (Matica slovenská 2012) nezvolil iný postup. No robí to v žánri, kde je to povolené, ba priam vyžadované. Jeho kniha je literatúrou faktu kombinovanou s historickou beletriou. Zároveň pôsobí ako historická detektívka.
Štyria bratia, vzdialení príbuzní bernolákovského rodu, sa vyberú počas obdobia slovenského štátu hľadať stopy svojho dávneho predka. Prechádzajú miestami, v ktorých metaforicky ožíva duch Bernolákovho pôsobenia. Autor si všíma prostredie, v ktorom Bernolák žil, tvoril a spracovával celoživotné dielo. V knihe sa prelínajú oba príbehy – Bernolákova súčasnosť s hľadaním jeho minulosti. Napriek tomu, že patril k autoritám a hýbateľom slovenského národného hnutia, bol to krehký človek s bežnými starosťami. V knihe sa čitateľ dozvie o jeho tvorivých snahách, ale aj o útrapách a životných situáciách, v ktorých musel naraz riešiť kňazské povolanie i národnobuditeľské činy. Zaujímavé sú pasáže o jeho celoživotnom priateľstve s Jurajom Fándlym a rivalite s Ignácom Bajzom, no aj o jeho testamente a následnom boji o dedičstvo. Tkáč sa venuje tiež rozpravám o slovenčine, jazykových zákonoch, slovenskom pravopise.
Na pozadí pátrania po Bernolákovi sú písané úvahy o Rakúsko-Uhorsku a vyrovnaní sa po jeho rozpade. Keďže postavy putujú vo vojnovom ovzduší, Tkáč sa nevyhol ani takým citlivým témam, ako Trianon a slovenský štát. Všíma si minulosť aj budúcnosť vzájomného maďarsko-slovenského
spolužitia. V týchto bodoch pôsobí kniha dosť nacionalisticky, aj keď nie na prvý pohľad. Prostredníctvom hlavných hrdinov vynáša súdy o maďarstve, hoci na druhej strane spomína i slovenské neresti. Kniha nie je úplne objektívnou, ale to je v súčasnosti celkový problém Matice slovenskej.
Daniel Hevier ml.
Ján Lajčiak patrí k najvýraznejším postavám našej kultúry na prelome 19. a 20. storočia. Tento vzdelaný teológ, filológ (najmä so zameraním na orientalistiku), prekladateľ biblických textov z hebrejčiny a gréčtiny s diplomami zo zahraničných univerzít (Erlangen, Lipsko, Paríž), autor významných prác interpretujúcich Bibliu bol nekonvenčným mysliteľom, ktorý moderné chápanie národa prezentoval najmä v diele Slovensko a kultúra. Lajčiak, ktorý kritizoval nadmiernu idealizáciu slovenskej reality, usiloval sa o zvedečtenie myslenia u nás a ako jeden z mála dobových slovenských intelektuálov sa zasadzoval za emancipáciu žien, je takmer typickým príkladom toho, ako zlé podmienky a nežičlivé prostredie môžu ubiť aj geniálneho ducha, ktorý musí čeliť mnohým problémom – vrátane existenčných.
Neviem o tom, že by sa u nás tomuto originálnemu mysliteľovi európskeho formátu, ktorý nenašiel po návrate zo štúdií na Slovensko adekvátne uplatnenie v akademickom svete a prežíval svoj krátky život na zastrčenej fare vo Vyšnej Boci, venovala väčšia pozornosť, čo je, žiaľ, pre nás tiež typické (filozofickým aspektom jeho tvorby sa venuje E. Lalíková v samostatnej časti svojej monografie Realita a filozofia na Slovensku a F. Bartko nakrútil o Lajčiakovi dokumentárny film). O to viac je záslužné rozhodnutie Antona Baláža napísať o tomto učencovi zaujímavo koncipovanú beletristickú prózu Prehovor, Ezechiel. Príbeh Jána Lajčiaka (Literárne informačné centrum 2012), podloženú nesmiernym množstvom faktografických materiálov.
S uznaním som si uvedomila, aká náročná musela byť príprava tejto knihy, aké množstvo archívnych dokumentov musel autor preskúmať (dokonca sa mu pritom podaril aj objav týkajúci sa časti korešpondencie, ktorú zaradil do knihy). Popritom sa musel zoznámiť s Lajčiakovými odbornými prácami a ich kritikami, musel z pozbieraného materiálu vlastnou imagináciou utvoriť celok, ktorým by mala byť čo najautentickejšia podoba Lajčiakovej osobnosti, a musel precítiť jeho tragický životný zápas i záverečnú prehru… Baláž preukázal veľkú dávku autorskej empatie, a to nielen pri vykresľovaní hlavného protagonistu, ale aj jeho priateľa M. R. Štefánika i ostatných postáv (Štefana Krčméryho, maďarského sociológa a politika Oszkára Jásziho či členov rodiny parížskeho kožušníka, oddaného národovca Benku). Aj keď centrom záujmu je osobný príbeh Lajčiaka ako vedca a človeka, spisovateľ kreuje jeho obraz v kontexte priateľských, pracovných či iných vzťahov a na pozadí výstižne zachytenej dobovej spoločenskej situácie na maďarizačným tlakom vystavenom Slovensku, vtedajšom „Hornom Uhorsku“ či „felvidéku“. Autor nás sprevádza celým Lajčiakovým životom, no sústreďuje sa najmä na vznik jeho ťažiskovej práce o Ezechielovi, prorokovi izrael ského národa, na ktorom si cenil schopnosti potrebné na prekonanie ťažkej situácie, v akej sa izraelský národ ocitol.
Románovo spracovaný Lajčiakov životný príbeh rámcuje Baláž časťami Krčméryho štúdie venovanej tomuto slovenskému vedomcovi a zároveň beletrizovanými časťami približuje rozorvaný vnútorný svet samotného Krčméryho. Ďalším ozvláštnením knihy je uvedenie záhadnej postavy Sprievodcu – vedomcovho utešiteľa i pokušiteľa, v ktorom môžeme vycítiť slovenský variant Mefistofela (náznakovo sa navodzuje aj paralela medzi Faustom a naším učencom, a dokonca Goetheho predsmrtný povzdych „Viac svetla“ tu akoby rezonoval v rozlúčkovom povzdychu uzimeného, chorého Lajčiaka – „Viac tepla“).
Súčasťou viacvrstvovej knihy je rozsiahla dokumentárna príloha a autorove spresňujúce dodatky k nej, takže aj keď sa v románovej časti príbehu fakty voľne prelínajú s fikciou, príbeh Lajčiakovho života vyznieva vierohodne a čitatelia sa s ním iste stotožnia.
Etela Farkašová
