Právo na dostatok svetla

Nino Haratischwili patrí medzi najznámejšie a najprekladanejšie súčasné po nemecky píšuce spisovateľky a je aj oceňovanou režisérkou. Takmer všetky jej romány sa dočkali úspešných divadelných adaptácií. Aj slovenskému publiku sa predstavila najprv ako režisérka – v roku 2014 jej divadelnú hru Bludičky/Land der ersten Dinge v hlavnej úlohe s Emíliou Vášáryovou uviedlo bratislavské SND. Debutovala románom Juja (2010), ktorý autorku hneď posunul na longlist Nemeckej knižnej ceny, jej druhý román Môj nežný blíženec získal Cenu nezávislých vydavateľstiev a v roku 2014 vyšiel svetovo známy Haratischwiliovej tretí román Ôsmy život (Pre Brilku). O štyri roky neskôr vydala román Mačka a generál, ktorému ušla Nemecká knižná cena len o vlások. Najnovší autorkin román Nedostatok svetla, ktorý vyšiel chvíľu potom, ako na Kyjiv dopadli prvé bomby, sa stáva smutne aktuálnym aj dnes – v súvislosti s ruskou vojnou proti Ukrajine je až bolestne blízky dnešným udalostiam za našou východnou hranicou.

Radosť z rozprávania
Ako čitateľka som sa stretla s Haratischwiliovej všetkými románmi. Čítala som ich v rovnakom poradí, ako vychádzali, a určite nie som sama, kto bude tvrdiť, že pri ich postupnom čítaní je vidieť autorkin vývoj a veľkú prácu na tom, čo dnes môžeme nazvať „Haratischwiliovej autorský štýl“.  Až na autorkin debut Juja všetky jej knihy prepája to, čo autorku zaujíma asi najväčšmi – ženy v spletitých a náročných rodinných, milostných a priateľských vzťahoch na pozadí veľkých historických medzníkov jej niekdajšej vlasti (ZSSR a Gruzínsko). Tie si vždy vyžadujú autorkino dlhodobé a enormné rešeršné úsilie a pátranie a my čitatelia máme často pocit, že priam obsesívne hľadá odpoveď na otázku, ako toxická minulosť zasahuje do našej prítomnosti.

Nino Haratischwili je pre mňa európskou a predovšetkým veľkou rozprávačkou. Charakterizuje ju obrovská radosť z rozprávania, ktoré ovláda priam v klasickom zmysle slova. A niekde tu, už pri čítaní románov vznikol pre mňa ako prekladateľku pomyselný dialóg s ich autorkou (knihy v nemeckom origináli už nedokážem čítať inak, vždy je niekde vzadu červené svetielko, ktoré ma núti rozmýšľať aj o tom, ako by som vetu či slovo preložila, ako zachytila atmosféru...), pretože mnohé z Haratischwiliovej tém sa ma veľmi dotýkajú a zaujímajú ma. Svet, ktorý v románoch predstavuje, totiž sčasti poznám, azda aj preto, že patríme do rovnakej generácie a postsovietske otrasy sa dotkli a dotýkajú Slovenska aj Gruzínska.

Dvor uprostred Tbilisi
Ako prekladateľka som dosiaľ pracovala s dvomi Haratischwiliovej románmi – Môj nežný blíženec (Inaque 2022) a čerstvo vydaný Nedostatok svetla (Inaque) – a momentálne začínam pracovať na treťom – Ôsmy život. Pre Brilku (vyjde v Inaque). Prekladať viackrát tú istú autorku (autora) je pre mňa výnimočná udalosť: lebo autorku už poznám a môžem sledovať, ako sa vyvíja – nielen v témach, ale aj v jazyku, ako sa stáva odvážnejšou. Nadväzujem s ňou veľmi intímny vzťah, opätovne vstupujem do dialógu, rozmýšľam nad tým, ako rozmýšľala ona, a spoznávam inú, takú Nino Haratischwili, akú mám možnosť spoznať iba ja. Jej text sa stáva súčasne mojím textom, pretože je to práve môj hlas, ktorý zaznie v slovenskom preklade.

Rozpad Sovietskeho zväzu, mladé Gruzínsko, občianska vojna, patriarchálny svet a na pozadí všade vládnuceho chaosu a pohnutých historických udalostí sa na jednom z tbiliských vnútorných dvorov starého mesta vo štvrti Sololaki stretávajú štyri dievčatá. Tak by sa dal jednou vetou zhrnúť viac než šesťstostranový monumentálny Haratischwiliovej posledný román Nedostatok svetla, ktorý žánrovo ťažko zaradiť. Pohybuje sa totiž niekde medzi spoločensko-historickým, politicko-kriminálnym a dievčenským románom. Pre mňa ako prekladateľku však táto jedna veta znamenala veľa úsilia a mravčej práce. Overovania historických faktov a súvislostí, skúmania množstva gruzínskych reálií (od tbiliských uličiek po rozmanitú gruzínsku kuchyňu), intertextuálnych odkazov a zachytenia hlasov štyroch diametrálne odlišných románových hrdiniek – slobodomyseľnej Diny, premýšľavej outsiderky Iry, romantickej Nene a citlivej, introvertnej Keto (rozprávačky príbehu) –, ako aj ťaživej, bezútešnej atmosféry ponurých tbiliských dní a zvláštnej dynamiky vzťahov románových postáv. Posledné tri z dievčat sa po mnohých rokoch už ako ženy v strednom veku stretávajú na Dininej retrospektívnej výstave v Bruseli, ktorá je nielen príbehom ich vlasti, ale aj ich osobným trpkým príbehom. Fotografie ich najbližších ľudí, hrôz, krviprelievania a násilia na tbiliských uliciach, ale aj v Abcházsku a Južnom Osetsku spúšťajú intenzívny proces spomínania a všetky tri sú vystavené nemilosrdnej konfrontácii s bolestnou minulosťou.

Hrdinky uprostred histórie
Nino Haratischwili fantasticky poprepájala jednotlivé osudy dievčat s tragickou históriou svojej vlasti a brutálnej epochy, pričom sa jej podarilo dobovú atmosféru uchopiť tak výnimočne, že čitateľov a čitateľky pri čítaní priam vsaje do deja. Rytmus rozprávania udávajú fotografie, ktoré nás prenášajú do zlomových období románových hrdiniek, čím autorka docielila lineárnosť rozprávania napriek častým skokom z minulosti do prítomnosti. Tie ma pri prekladaní občas poriadne nahnevali, pretože som ešte túžila pobudnúť tam, kde som práve bola. V tretine knihy som si však na toto „preskakovanie“ zvykla a celkom sa mu prispôsobila. Problémom sa zdali aj vety dlhé niekoľko riadkov, ale aj k nim som si našla cestu a dala im, dúfam, čitateľnú podobu. Pozabudnutie sa pri rešeršných prácach týkajúcich sa dejín mladého gruzínskeho štátu patrilo k mojím bežným denným činnostiam a neuveriteľne mi rozšírilo obzor. Mnohé sovietsky svet preživšie anomálie (napríklad z podsvetia: baryga, birža, obščak, bozkávanie noža...) som musela konzultovať s odborníkmi.

Pre mňa ako prekladateľku to množstvo výziev, ktoré Haratischwiliovej text ponúkal a ku ktorým som pristupovala s veľkou pokorou – nebolo ich vôbec málo –, však nebolo to najhoršie. Najhoršie bolo, že som sa musela s románom Nedostatok svetla po tom dlhom čase, ktorý sme spolu strávili, rozlúčiť. Príbehom som totiž bola pohltená tak, že som nechcela prestať prekladať, nechcela som, aby deň bolestného rozchodu s touto smutnou, ale nádhernou knihou nastal. Nino Haratischwili bola od prvého románu, ktorý som od nej prečítala, mojím prekladateľským snom. Som veľmi rada, že vydavateľstvo Inaque našlo odvahu vydať jej knihy a že voľba na urobenie prekladu padla práve na mňa, hoci som sa spočiatku poriadne vydesila. A nielen pre počet strán.

Text je individuálnym výstupom z kolektívneho grantového projektu VEGA 1/0200/21 Neviditeľné postavy. Fikcionalizácia prekladu a tlmočenia v umeleckej literatúre.

Paulína Čuhová (1976)

Vyštudovala nemecký jazyk a históriu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Germanistka, prekladateľka a pedagogička. Okrem kníh Nino Haratischwili preložila napríklad GRM. Brainfuck od Sibylle Berg (Inaque 2021), Právna nejasnosť jedného manželstva od Olgy Grjasnowej (Literárna bašta 2020), alebo My deti zo stanice ZOO od Christiane F. (Premedia 2015).

Foto: Julietschka Art / Wikimedia Commons