Prekladateľ sa vlastne v každom momente svojej práce rozhoduje

Tünde Mészáros (1970, Bratislava) vyštudovala na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Pred, počas a po štúdiách vyskúšala  najrôznejšie zamestnania, až napokon zakotvila pri prekladaní – spočiatku odborných, neskôr literárnych textov. 

V roku 2018 sa zúčastnila Vyšehradského literárneho rezidenčného programu v Budapešti, v lete 2020 sa prvýkrát zúčastnila prekladateľskej rezidencie Trojica Air Slovenského literárneho centra v Banskej Štiavnici. Venuje sa predovšetkým prekladu súčasnej slovenskej literatúry (m.i. Veronika Šikulová, Daniela Kapitáňová, Pavol Rankov, Peter Balko, Ondrej Štefánik).

Za ostatné dva roky jej vyšli preklady románu Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom, Donbas od Tomáša Forróa a Čepiec Kataríny Kucbelovej. Momentálne žije v Budapešti.  

O práci na preklade knihy poviedok Jednorožce sa porozprávala Tunde Mészáros v online diskusii s autorkou Barborou Hrínovou. Video nájdete na našom youtube LIC online. Podujatie moderoval Dado Nagy.

Prinášame vám niekoľko odpovedí na otázky Michala Kríža, ktoré vyšli v časopise Štiavnické noviny.

Ako ste sa dostali k prekladom slovenskej literatúry do maďarčiny?

T. M.:

Kľukatou cestou, z ktorej by som spomenula asi iba ten začiatok a predposlednú zastávku. Vyrastala som v Bratislave, v maďarskej rodine, takže som oba jazyky dostala vlastne do daru – maďarčinu z domu a slovenčinu z jaslí i z ulice, cibrenú neskôr ďalej televíziou, knihami, pionierskymi tábormi, hodinami slovenčiny na maďarskej škole, kamarátmi, láskami.

Po rôznych zastávkach som nadlho zakotvila pri odborných prekladoch najmä z angličtiny, ale čím ďalej tým viac som cítila, že ma to nenapĺňa. Pozbierala som teda odvahu a vymodlikala si od literárneho časopisu Kalligram preklad poviedky zo slovenčiny do maďarčiny. Po čase som sa potom už venovala nadobro prekladom belletrie.

Ktoré diela pre Vás doteraz boli najnáročnejšie na preklad a aké ohlasy zaznamenali doma v Maďarsku?

T. M.:

Najnáročnejší je preklad menej kvalitných textov, tých však chvalabohu v pomere k tým dobrým nebolo veľa. Dobré texty sú zas náročné každý iným spôsobom. Niekde preto, lebo sa musí nájsť špecifický hlas protagonistu-rozprávača a ak sa človek netrafí, je vlastne celé dielo v ťahu. Inde prekladateľa stavajú pred výzvu texty strohé, kde sa okruh možných riešení zužuje, a tým pádom sa most do cudzieho jazyka buduje ťažšie. Potom sú tu reálie, slovné hry, rozdielne rytmy jazykov – prekladateľ sa vlastne v každom momente svojej práce rozhoduje a niekedy to rozhodnutie padne ťažko.

Slovenská literatúra si svoje miesto za hranicami musí vybojovať, podobne ako literatúry ostatných tzv. "malých“, ale i väčších jazykov. A na tomto bojovom poli sa toho v poslednom desaťročí udialo v rámci slovensko-maďarskej literárnej výmeny veľa, v dôsledku čoho vnímame na oboch stranách hranice čoraz väčšmi svojho dosiaľ menej viditeľného suseda. Na tomto zviditeľnení sa podieľalo mnoho skvelých diel. Vynikajúce kritické ohlasy mali medzi inými diela Veroniky Šikulovej alebo Silvestra Lavríka; Samko Tále Daniely Kapitáňovej (Kniha o cintoríne) bol dokonca zdramatizovaný v renomovanom divadle; Donbas Tomáša Forróa zaznamenal tiež veľký záujem.

Úplne najviac sa však teším, keď vidím-počujem čitateľov "amatérov" unesených tým-ktorým dielom, ako sa vyjadrujú v zmysle, že "predtým by mi nenapadlo čítať slovenskú literatúru, ale odteraz jej budem určite venovať väčšiu pozornosť“.

Akému prekladu sa venujete počas pobytu TROJICA AIR?

T. M.:

Tentokrát je to zbierka poviedok Jednorožce. Barbora Hrínová sa v týchto vynikajúco organicky komponovaných textoch, cez všedné príbehy všedných ľudí, nenúteným spôsobom zaoberá niektorými bohužiaľ ešte stále marginalizovanými skupinami spoločnosti. Medzi jej hrdinami nájdeme homosexuálov, asexuálov, jedincov trpiacich rôznymi psychickými problémami – proste bežných ľudí našich bežných dní.

Popri iných kvalitách tejto zbierky ma k výberu motivovala práve aj tematika – v krajine, kde momentálne žijem, to toleranciou v dôsledku vyvlastnenia médií štátom a následnej politickej manipulácie zrovna neprekypuje. Zbierka poviedok je síce kvapkou v mori, ale tá kvapka môže dopadnúť na správne miesto. Držme jej palce.

Na prekladateľskej rezidencii v Banskej Štiavnici ste po štvrtýkrát? Ako na vás pôsobí mesto a aké sú podmienky na prácu, ktoré vytvára TROJICA AIR?

T. M.:

Neviem, ako sme sa so Štiavnicou úspešne minuli toľko desaťročí, veď bola skoro vždy na dosah. Moje prvé stretnutie s mestom v lete roku 2020 mi vyrazilo dych – a to nie výstupmi do kopcov. Získalo si ma navždy svojou atmosférou, scénickou výpravou, otvorenosťou a prívetivosťou svojich obyvateľov.

Žiť a tvoriť mesiac pod Starým hradom v rezidencii Trojica Air je vďaka vynikajúcim podmienkam nielen mimoriadne efektívne z hľadiska práce, ale obohacuje aj napríklad vyššie spomínanými bonusmi. Je to, ako keby vám niekto na konci obeda nečakane naservíroval gaštanové pyré so šľahačkou.

A ja dúfam, že si to na tom pyré ešte párkrát pochutnám.

Literárne informačné centrum a Mesto Banská Štiavnica ponúkajú každý rok jedenásť rezidenčných pobytov. Aj v roku 2022 bol projekt TROJICA AIR podporený finančným príspevkom z Fondu LITA. Autorkou grafickej koncepcie je Kristína Soboň, autormi loga Trojica Air Palo a Janka Bálik.