Problém,,pridanej hodnoty" v literatúre pre deti a mládež 2003

Po roku 2001, ktorý v literatúre pre deti a mládež signalizoval črtajúcu sa generačnú pluralitu autorskej základne, ukázal sa rok 2002 najmä z hľadiska hodnôt pôvodnej tvorby ako “oddychový”. A tak sme v roku 2003 s očakávaním sledovali, či dôjde k posunu, aký Ján Uličiansky príhodne pomenoval “pridanou hodnotou”, a či sa tak stane v žánrovom spektre tvorby pre deti, v generačnej základni alebo v oblasti umeleckej hodnoty.

Hneď prvý náhľad do produkcie kníh pre deti v roku 2003 ukazuje pretrvávajúcu kvantitatívnu dominantnosť rozprávkového žánru. Jednu z jeho podôb tvoria adaptácie folklórnych rozprávkových textov. Nechýbajú v knižnej ponuke pre deti ani jeden rok a v tom minulom možno za tvorivý prínos pokladať Veľkú knihu slovenských rozprávok (Reader´s Digest Výber, il. Peter Uchnár) Ľubomíra Feldeka. Feldekove adaptácie vybraných rozprávok P. Dobšinského i parafrázy povesťových a baladických textov patria k typu kreatívneho a individualizovaného prístupu k folklóru. Zrejme nesledujú zámer otvoriť súčasnému čitateľovi cestu k starým folklórnym podaniam, ale sa usilujú o individuálne pretvorenie ľudovej tradície tak, aby sa ukázali nové možnosti oživenia jej estetického a myšlienkového potenciálu. V tomto smere má rozhodujúcu úlohu rozprávač, ktorý tradičnú rozprávkovú obradnosť skĺbil so súčasným jazykom, mudrujúcu “feldekovskú" dikciu s dikciou ľudového podania. Folklórnu tradíciu akceptuje Feldek s úctou, ale bez pietnej mýtizácie (čo dosvedčuje aj autorov sprievodný komentár, tvoriaci epilóg knihy), mnohokrát s jemnou nadľahčujúcou (nie však zľahčujúcou!) paródiou, ako to vidno napr. vo veršovaných explicitoch viacerých rozprávok.

Aj v uplynulom roku bola však bohatá predovšetkým produkcia autorských rozprávok, umelecky značne rôznorodých. Najzaujímavejšími titulmi tohto žánru sú nové knihy J. Uličianskeho a J. Blažkovej. Ján Uličiansky sa v knihe Podivuhodné príbehy siedmich morí (Perfekt, il. Ľ. Paľo) pohral s menami a osudmi známych moreplavcov, dobrodruhov i literárnych postáv. V cykle ôsmich rozprávkových grotesiek ponúkol čitateľovi vtipnú paródiu na slávne zámorské objavy i na fenomén moci. Prostredníctvom kalambúrnej podoby mien rozprávkových postáv (kráľovná Regína, moreplavec Kukuk, gróf Mentol Krištof, stroskotanec Robímsám, barón Prášok, dobrodruh Móric Leňovský, kapitán Chacha, cestovateľ Marko Kolo, korzár Čierna koža) dostáva sa do podtextu príbehov alúzia na osudy ich prototypov. Rozprávačsky bravúrne podanie príbehov tak nadobúda okrem dobrodružno-grotesknej dejovej roviny aj vertikálny významový rozmer postavený na parodickej konfrontácii dvoch kontextov. Dôvtipnosť príbehov teda zvlášť ocení čitateľ znalý historických či literárnych súvislostí okolo vybraných postáv a problémov.

Jaroslava Blažková sa novou pôvodnou rozprávkou Minka a Pyžaminka (Aspekt, il. Andrej Augustín) vrátila k detským čitateľom po dlhých desaťročiach odmlky. Halucinačno-snový príbeh dievčatka Minky, ktoré v sprievode kavky a pomocou sna prekročí hranicu vedúcu do iného, podivuhodného sveta a stretne tam svoje druhé “ja”, dievčatko Pyžaminku, niektorými motívmi i stavebnými postupmi pripomína grotesku carrollovského typu. Dve hrdinky putujú po podobne bizarnom priestore, strácajú svoju osobnostnú identitu, stretávajú sa s podivuhodnými postavami a nonsensovými situáciami (napr. stôl stojaci na levích nohách, líšky vo večerných róbach s lodičkami). Nevtieravý humor a lyrická poetizácia (zmyslovo konkrétne farebné a zvukové predstavy a metafory) rozprávkového tvaru a jeho sémantická vrstevnatosť sú výsledkom konfrontácie reálneho s fantastickým, patriarchálneho s moderným, napätia medzi štruktúrnym a hodnotovým archetypom folklórnej rozprávky a hodnotami súčasnosti. Je to navyše aj estetická správa o integrite osobnosti, osamelosti a priateľstve.

Profesionálnu úroveň majú ešte dve rozprávkové diela z roka 2003: knihy A. Verešpejovej a P. Štilichu. V poradí tretia rozprávková kniha Alžbety Verešpejovej Maškrtné rozprávky pána Dobošíka a pani Krémešíkovej (Mladé letá, il. T. Čepek) potvrdzuje, že tvorba tejto autorky má kvalitatívne vzostupnú líniu. Aj teraz ponúkla triptych burleskných príbehov zjednotených rámcom (priestor cukrárne, v ktorej gazdujú pán Dobošík s pani Krémešíkovou, a úloha vymyslieť rozprávky pre malú maškrtnú Sašu) a grotesknými postavičkami, ktoré príbehy zaľudňujú. Hravá zábavnosť knižky poznamenala aj pripojené slovníčky, vtipne objasňujúce deťom sujetovo využité pojmy z  divadelnej, entomologickej, vesmírnej i kulinárskej oblasti. Pôsobivosť Verešpejovej rozprávok je v situačných gagoch a v komike jazykového typu. V tomto smere najmä v druhej a tretej rozprávke disciplinovane udržala estetickú mieru.

Debutantom v tvorbe pre deti a mládež je inak skúsený básnik Peter Štilicha. Rozprávka Udatný rytier Roland a poslední draci (Ikar, il. O. Bajusová) je v najzákladnejšom sujetovom pláne dobrodružnou paródiou folklórnej hrdinskej rozprávky, ktorá vzniká konfrontáciou civilných reálií (samoobsluha, spevácke koncerty) s tradičnými rekvizitami hrdinskej rozprávky (draci, rytier Roland). Pod dobrodružno-parodickým príbehom s detektívnou zápletkou sú však ukryté aj narážky na sklon mocných manipulovať s bezbrannými, na praktiky konzumnej spoločnosti, zábavného priemyslu i na to, aké dôležité je zostať sebou samým.

Napokon nová rozprávková kniha Jozefa Pavloviča Macko Lacko (Ikar, il. V. Machaj) neprekvapuje ani motívmi, ani poetikou. V podstate napĺňa schému zručne napísaného konvenčného zábavného zvieracieho príbehu s jednoduchým významovým plánom.

Väčšina ďalších rozprávkových príbehov je už z umelecko-estetického hľadiska problematická jednoznačne. Týka sa to animovaných rozprávkových príbehov Antona Rákaya Rozprávky tatranské (Knižné centrum, il. Ján Vrabec), nasmerovaných na formovanie vzťahu detí k prírode, v ktorých sa však nevyhol pomerne priamočiaremu moralizmu, aj rozprávok Ladislava Fričovského Sťahovaví snehuliaci (Produkčná dielňa AVE, il. Karolína Andreasová), ktorý takisto nedokázal potlačiť mentorský, paternalistický tón.

Iné rozprávkové príbehy boli poznamenané vyššou či nižšou mierou amaterizmu. Platí to aj o novej rozprávkovej knihe publicistu Jozefa Kollára Ponpia a Piapon (Regent, il. P. Stankovič), ktorá je v súlade s podtitulom Bláznivá kniha o duchoch a dušíkoch burleskou bez pevnejšej koncepcie založenou väčšinou na prvoplánovom humore. Po pomerne zdĺhavej expozícii nasleduje príbeh s tradičným protikladom dobra a zla aktualizovaným pomocou módneho paranormálneho prvku. Rozprávke chýba dramatizmus, vtipnosť, pričom viaceré celkom originálne nápady zostali sujetovo a naračne nevypracované. Miroslav Saniga má podľa všetkého “nažité” na biologické rozprávky-báje, jeho nová kniha Rozprávky prababičky Prírody (Ružomberok, Epos, il. autor) však svedčí o tom, že predbežne pre ne nedokázal nájsť adekvátny tvar. Neústrojná rozprávková antropomorfizácia pôsobí v rozprávaní o špecifických znakoch vtáčích druhov infantilizujúco a prekáža textom, ktoré mohli byť zaujímavé predovšetkým svojím vecným obsahom a možno aj príbuzenstvom so žánrom báje. Problémom publikácie Viery Ryšavej Z ježkovej kapsičky (Epos, il. Juraj Maxon) je konvenčnosť príbehov a nekoncepčnosť, s akou sa bez viditeľnej zacielenosti striedajú poviedky o deťoch s animovanými rozprávkami. Kniha Lýdie Kráľovičovej Prekrásne rozprávky o ľudských citoch (Ružomberok, Tlačiareň Ján Šindléry – TESFO, il. autorka) je zasa súborom poetizujúcich, miestami ornamentalizujúcich rozprávkových príbehov postavených na kontaminácii žánru prvkami poviedky a mýtu, s podtextovým duchovným rozmerom a s viac či menej moralizujúcim aspektom.

Takýto aspekt je celkom explicitne prítomný v rozprávkovom príbehu Martina Hunčára Ako Janko Oriešok porazil draka (Slovo života international Bratislava, il. Soňa Szoková). Rozprávkový pôdorys a rekvizity slúžia jednoznačne, v súlade s podtitulom Kresťanská rozprávka, na šírenie kresťanskej mravouky. Príbeh sám má vyslovene amatérske parametre.

V značnej miere to platí aj o knihe Olega Šuka O Červenej Čiapočke, ktorá tancovala s vlkmi (Košice, samizdat, il. Zuzka Šuková). Sujet sa dotýka fenoménu detského strachu a nízkej miery porozumenia dospelých voči detskej úzkosti vyvolanej desivými snami a predstavami, ktoré u nich neraz mimovoľne, neuvedomene navodia práve dospelí. Ide teda o nosný problém, jeho literárne spracovanie je však začiatočnícke, čomu neodpomohlo ani to, že text vo svojej dikcii a v princípe nazerania na detstvo prezrádza školenie na Malom princovi.

Popri rozprávkach sa v pôvodnej tvorbe roku 2003 objavilo viacero príbehov zo života detí. Cyklus poviedok Boženy Lenčovej Miško a jeho kamaráti (Matica slovenská, il. P. Uchnár) ponúka štandardný diapazón motívov. Zážitky predškoláka Miška na sídlisku, v rodine, škôlke, prvé kamarátstva i prvé sklamania sú situované do tradičného časového rámca od jari do Vianoc a uzavreté konvenčnou pointou: správou o budúcom súrodencovi. Ale i bežná realita podaná kultivovane a s porozumením voči detskej duši má pre malých čitateľov sebautvrdzovací význam. Nie vždy sa však v takomto prípade autori dokážu vyhnúť nebezpečenstvu deskriptívnej bezproblémovosti života a lacnej idyle, ako to možno vidieť napr. v poviedkach Milana Chovana Terezkin košíček (Epos, il. Aneta Mišovie).

Väčšina príbehov zo života detí v minuloročnej produkcii aspoň marginálne využíva ako súčasť sujetovej štruktúry fantazijný princíp. Tak je to v próze Blaženy Mikšíkovej Smieško z 1.A (Mladé letá, il. Danica Pauličková), ktorú možno vo vývine autorky vnímať ako kvalitatívny posun. Ak totiž fantastika Mikšíkovej doteraz slúžila len na vytvorenie rozprávačsky síce zručných, ale sujetovo celkom konvenčných animovaných zvieracích rozprávok, v tomto prípade ju funkčne zužitkovala na modelovanie znakovosti textu: imaginárnu postavičku Smieška využila ako personifikáciu prváckych pocitov v škole a postavila na tom vtipné, nenáročné čítanie.

Na rozhraní poviedky a rozprávky sa pohybujú aj prózy Margity Ivaničkovej Pyžamkáči (Mladé letá, il. Dáša Hložeková). Knižné vydanie pôvodne rozhlasových večerníčkových rozprávok obnažilo ich skôr poviedkovú než rozprávkovú žánrovú podstatu. Zaiste k tomu prispela aj skutočnosť, že postavičky z detského pyžamka oživené detskou fantáziou zostávajú len okrajovo prítomnou imagináciou, ktorá prostredníctvom rodičov (čoby médií) pomáha deťom vyriešiť malé záhady. Aj v tomto prípade vládne medzi deťmi (ktoré občas pôsobia naivnejšie, než im na ich vek azda prislúcha) a dospelými harmónia.

Zábavnosť spojená s rudimentárnymi hodnotami rodinných vzťahov charakterizuje tvorbu Gabriely Futovej a objavuje sa aj v jej dvoch nových prózach Nezblázni sa, mamička! a Keby som bola bosorka (Mladé letá, il. P. Cpin a M. Šútovec). Pre čitateľsky príťažlivé prózy tejto autorky je charakteristické trpezlivé a ústretové partnerstvo dospelých vo vzťahu k deťom a rodinné trampoty súrodencov, resp. rozmaznaného dieťaťa. V rámci sujetového stereotypu, ktorý si autorka vytvorila, ide buď o sujetové tajomstvo (zatajenie skutočnosti, že podivuhodné udalosti odohrávajúce sa okolo hrdinky sú zinscenované jej rodinou), alebo o moment falošného výkladu (v próze Nezblázni sa, mamička! výklad kontextu, v akom zaznie pojem útulok). Na takom základe vie vypracovať vtipný príbeh naplnený akčnými motívmi a vierohodne vybudovanými charaktermi a vzťahmi. Cez úsmevnú napínavosť deja presvitá autentická, nesentimentálna rodinná spolupatričnosť.

Marginálna fantastika s paranormálnym, magickým príznakom figuruje v debute Kataríny Petkaničovej Hody s upírom (Ikar, il. Miloš Kopták). Dotyk s telom salamandry škvrnitej v tomto príbehu spôsobí, že hrdina z bratislavskej Dúbravky získa schopnosť vidieť bolesť a ťaživé problémy antropomorfizovane, v podobe rôznofarebných upírov. Použité banálne i originálne nápady sa “rozpustili” vo verbálnej deskripcii (neadekvátny rozsah má napr. popisovanie triviálnych životných situácií), ku ktorej patrí aj nadmiera zdrobnenín (vatička, prštek, nechtík), ktoré vo vzťahu k hlavnému hrdinovi (deväť-desať rokov) pôsobia neprimerane maznavo. Zriedkavejšie sa v produkcii detských príbehov objavujú prózy pre stredný vek. Do tejto kategórie patrí debut Dagmar Pokornej Lienky z piatej B (Q111, il. M. Matlovičová). Príbeh o troch piatačkach, ktoré spolu s učiteľkou hudobnej výchovy nacvičujú súťažnú pieseň na festival a popri tom sa vyrovnávajú s prvými príznakmi dospievania, má spád, hoci viaceré situácie pôsobia vykonštruovane, resp. sú sujetovo nedotiahnuté. Vo svojej podstate je to próza významovo lineárna, jednoplánová, psychologicky skôr plytšia než plastická. Približne v rovnakom veku ako hrdinky prózy D. Pokornej sú i hrdinovia v amatérsky pôsobiacom príbehu Pavla Fábryho Chlapčenský revír (Epos, il. Ján Kelemen). Začína sa ako prázdninový príbeh, pokračuje ako návod na ochranu prírody.

V kontexte príbehov pre mladšie deti sa v minulom roku objavili aj spomienkové prózy. Próza Jaroslavy Blažkovej Traja nebojsovia a duch Miguel (Q111, il. B. Votavová) je rozprávaním o detstve Blažkovej otca a jeho dvoch bratov prežitom v mestečku Rakúsko-Uhorskej monarchie a podanom tak, ako si ho v podobe otcovských rozprávaní uchovala autorkina citová pamäť. Niekedy humorné, inokedy dojímavé príbehy dýchajú láskavosťou, nostalgiou a nehou, aká sprevádza spomienky na najbližších, a zároveň vydávajú svedectvo o mravnej a ľudskej statočnosti. Podobne ako kedysi Rozprávky starej matere M. Jančovej, aj v tomto prípade autentické citové väzby vyjadrujú nielen epizódky o huncútstvach troch súrodencov a ich dôsledkoch, ale aj situácia, v akej sa k autorke dostali a v akej ich ona posúva ďalej. Spomienkové podložie má aj kniha Jána Fábryho Nezbedníček (Mladé letá, il. V. Kardelisová). Fábryho rozprávanie sa v podstate dotýka hlavne objavovania prvých vecí v živote, v tom zmysle je typologicky z rodu takých próz, aké predstavuje Chlapčekovo leto M. Rázusovej-Martákovej. Spomienkovosť je prítomná prostredníctvom priameho rozprávača, ktorý neskrýva totožnosť ja-rozprávajúceho a ja-prežívajúceho.

Oživenie (aspoň kvantitatívne), ktoré možno pobadať v príbehoch zo života detí, je tentoraz badateľné aj v próze pre dospievajúcich, ktorá nezaznamenala výraznejší rozmach v podstate od prelomu 80. a 90. rokov, hoci z času na čas sa dielo tohto typu objavilo. Malý obrat k lepšiemu sa v minulom roku ukazuje predovšetkým zásluhou próz P. Glocka a J. Šimulčíkovej. Próza Petra Glocka Tri vety pre ospedalské siroty (Tanec v okovách – vydalo vydavateľstvo Cornea) má základ v rovnomennej rozhlasovej hre. Stvárňuje problém násilia v rodine v prepojenosti s problémom alkoholizmu a nezamestnanosti. Glockova novela, koncipovaná do troch častí, je hĺbkovou sondou do traumy psychicky i fyzicky týraného dospievajúceho dieťaťa, vyjavuje jeho bezmocnosť a bezradnosť a upozorňuje na šikmú plochu, na akú môže takáto situácia vyústiť. Glocko využil skúsenosti z novelisticky konštruovaných próz svojej dávnejšej dilógie: časovú kontrakciu príbehu – konflikt sa dramaticky vyostrí a vyrieši v priebehu niekoľkých dní, súvzťažnosť viacerých časových a dejových pásem, postavu chápavého starého otca ako harmonizujúci prvok, ktorý uvoľňuje vypätú tenziu. Vyššiu mieru presvedčivosti a zážitkovej intenzity však ponúka rozhlasová hra.

Na závažné sociálne problémy súčasnosti reaguje aj dievčenský román Jany Šimulčíkovej Nebuď labuť (Úlet k protinožcom – Knižné centrum Žilina). Je pokračovaním príbehu dievčaťa Beáty (Bébé) z prózy Na hojdačke. Protagonistka po neúspešných prijímačkách na vysokú školu odíde so svojou láskou Paľom za “operku” do Austrálie. Cez tento motív sa román stáva vlastne prvým (a celkom iste nie neúspešným) pokusom stvárniť novodobý psychosociálny fenomén. Psychologicky je táto próza vypracovanejšia než predchádzajúca, autorka pritlmila sklony k vyumelkovanej exkluzivite, dokázala vierohodnejšie rekonštruovať vnútorný svet dievčaťa, ktoré sa musí vyrovnávať so situáciu cudzinky ekonomicky závislej od chlebodarcov, i s poznaním, že cesta späť z drogovej závislosti môže byť nemožná. V porovnaní s prvým románom jemnejšie precizovala jazykovo-štylistický plán prózy, a tak sa jej podarilo “utrafiť” autentický spôsob komunikácie mladých.

Dobrý dojem zanechá v čitateľovi aj nová kniha Jely Mlčochovej Stratený egyptský poklad (Senica, Arkus). Pozoruhodná je jednak už zvoleným žánrom: dievčenská detektívka predstavuje v našej literatúre zriedkavosť, u autorky však podľa všetkého pôjde o programové zameranie. Vcelku úspešne sa totiž o uvedený žáner pokúsila už v próze Adrianin prvý prípad (vtedy sme jej vyčítali predovšetkým nekorektnosť spojenú s faktom, že išlo v podstate o nepriznanú prepracovanú verziu jej prvej knihy tohto typu Hľadajte muža v maske). Mlčochová má schopnosť modelovať záhadu, vybudovať okolo nej napínavý dej a predovšetkým formovať podarené, originálne a primeranou mierou humornej nadsádzky ozvláštnené postavy (rodina, svojrázna stará mama, archivár i kriminalista). Vznikol tak príjemný prázdninový príbeh, ktorý má šancu spontánne zaujať dospievajúce čitateľky.

Prózu pre dospievajúcich rozšírila o historicko-dobrodružný žáner Zuzana Zemaníková. V príbehu Lulukaj s podtitulom Dobrodružný román z našich dejín. (Matica slovenská, il. D. Moravčíková) sa sústredila na postavu kupca Sama a na obdobie predchádzajúce založeniu jeho ríše, poznamenané zápasmi s Avarmi a bojom s Franskou ríšou. Sujetové napätie je vybudované na protiklade pozitívneho (postavy Slovanov) a negatívneho (postavy Avarov) rozloženého podľa ideového kľúča. Drsnú dobu, exotiku dávnych vekov, divej prírody a divých hord evokovala miestami naturalisticky, detskému čitateľovi ju priblížila prostredníctvom postavy slovanského chlapca a jeho uhla pohľadu. Starším deťom je určená aj próza Mariána T. Behúňa Prázdniny na Dubovej samote (Vydavateľstvo Dobrá voda, il. Pavel Čisárik). Žánrovo korešponduje so štruktúrou Prázdninový príbeh, tematicky sa dotýkajúci problému prenasledovania občanov pre ich náboženské presvedčenie počas totality však trpí deskriptívnosťou a v istom zmysle ho možno pokladať za tematicky aktualizovanú modifikáciu ideologického modelu prózy (pravda, v opačnom svetonázorovom garde), akú predstavujú ideologizujúce schematické príbehy z prvej polovice 50. rokov. Rozprávačskou rozvláčnosťou a ťažkopádnosťou trpí aj debut Miroslava Bórika Čakanie na budúcnosť (Agentúra K-Kristína Rybárová, il. Silvia Kassayová) – tentoraz ide o amatérsky pokus v žánri vedeckej fantastiky.

V produkcii kníh pre deti a mládež sa každoročne objavujú publikácie, ktorých prioritným zámerom je príťažlivým spôsobom šíriť a sprostredkovať poznanie. Jedna línia takejto náučnej literatúry používa na tento účel beletrizujúci princíp, predovšetkým naračné a sujetové postupy rozprávky, zriedkavejšie poviedky o deťoch. Tento typ produkcie, dosť ľahko podliehajúci lacnej a nefunkčnej beletrizácii, predstavuje v minuloročnej produkcii próza Evy Hajdu Zázračná krajina húb alebo Rozprávkový atlas húb pre deti (Vendryně, Region Beskydy, il. Marie Siegelstein). Kniha je adjustačne výpravná, ale konvenčné rozprávkové postupy a náučnosť si navzájom prekážajú. Text napokon nie je ani rozprávkou, ani atlasom húb.

Hoci v ostatných rokoch patrila povesť medzi bohato zastúpené žánre, pre rok 2003 to tak celkom neplatí. Okrem reedície knihy Klimenta Ondrejku vydanej ešte r. 1972 Rozprávania spod Salatína (LAPRINT, il. Daniel Teplický) a Márie Ďuríčkovej Bratislavské povesti (r. 1996 s názvom Dunajské povesti) vyšli dve pôvodné knihy tohto žánru. Kniha Antona Habovštiaka Slovenské povesti II. (Matica slovenská, il. Peter Matis) je súborom profesionálne podaných historických i miestnych povestí s látkovou väzbou na celé Slovensko. Literárne spracovanie jednotlivých látok je doplnené doslovom autora, slovníčkom vysvetľujúcim málo známe krajové výrazy alebo archaizmy a poznámkami, a vysvetlivkami, ktoré ozrejmujú historické pozadie lokality, doby alebo osobnosti, na ktorú sa konkrétne povesti vzťahujú. Habovštiakova kniha je dôstojným príspevkom do “ľudového dejepisu” Slovenska, za aký možno projekt Matice slovenskej, povesťovú mapu Slovenska, považovať.

Ako autorka povestí Turkova stupaj s podtitulom Povesti zo žilinského kraja (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, il. Miroslav Strnadel) sa vcelku úspešne prezentovala aj poetka a prozaička Zuzana Kuglerová. Platí to predovšetkým o povestiach prvého a druhého cyklu knihy (Povesti o bohoch a praotcoch a Povesti o Tatároch a Turkoch). Kuglerová dokáže vybudovať dramatický dej a vie sa vyvarovať sujetového stereotypu.

Kdesi na pomedzí povesťovej tvorby a úžitkovej literatúry sa nachádzajú encyklopedicky usporiadané publikácie o paranormálnych javoch. V r. 2003 sa k nim zaradila kniha Ivana Szabóa Slovenské strašidlá od “A” po “Ž” (Vydavateľstvo Štúdio humoru a satiry, il. Milan Stano). V podstate však ide o dosť náhodne koncipovaný a torzovitý pendant ku knihe Miloša Jesenského Krajina zázrakov (1998). Literárna podoba textov nespĺňa podtitul Legendy, povesti, príbehy: sú to totiž len holé sujetové kostry poverových látok, nie literárne vypracovanejšie príbehy.

Poézia pre deti je zastúpená najmä autormi strednej a staršej generácie. V tomto kontexte si spoľahlivú profesionálnu úroveň už desaťročia udržiava Jozef Pavlovič. Jeho Riekankovo (Matica slovenská, il. Daniela Krajčová) ponúka najmenším deťom jazykovo vtipné, rytmicky úderné veršovanky usporiadané do cyklov podľa štyroch ročných období.

Riekankový pôdorys majú aj verše v novej knihe Františka Rojčeka Keď sa lieta na veľrybe (PRIMA ART – NONA, il. M. Matlovičová). V súlade s titulom majú jeho básne blízko k nonsensu, sú poväčšine podložené intelektuálnym humorom a niektoré sa prechyľujú k naratívnemu typu poézie. Vtipné metafory, funkčná hravosť s jazykom, nonsens a nápadité pointovanie radí Rojčekovu zbierku medzi to najlepšie, čo v posledných rokoch pre deti v oblasti poézie vyšlo.

Po dlhšom odmlčaní sa novou knihou ohlásila aj Dagmar Wagnerová. Jej Básničková babka (Mladé letá, il. S. Mydlo) je tematicky pestrá séria básničiek riekankového rytmu, usilujúca sa o ozvláštnený pohľad na dôverne známe veci, momenty a javy a svedčiaca o životaschopnosti hravej imaginácie v tvorbe pre malých čitateľov. Novým menom v poézii pre deti je Gabriela Dittelová. Básnická knižka Letí, letí, všetko letí… (Junior, il. Petra Némethová) má však pečať konvenčnosti v tematike a znaky amaterizmu v úrovni veršovej techniky.

Poézia pre dospievajúcich – ak by sme mali na mysli autentický intencionálny básnický text – v podstate už celé roky nejestvuje. Aj minulého roku ju nahrádzali texty populárnej piesne a špecifické výbery z poézie pre dospelých. Poptexty tentoraz zastupuje výber Zuzany Krížikovej z piesňových textov 1969-2003 Zora Laurinca Pesničky na čítanie (Perfekt). Potrebu poézie u mladých môže však azda saturovať i zbierka ľúbostnej lyriky Jána Štrassera Stala sa nám láska (Ikar), resp. výber z ľúbostnej poézie Miroslava Válka Jesenná láska (Slovenský spisovateľ)

Básnický jazyk je však uplatnený aj v slovensko-nemeckom “bilderbuchu” Jany Bodnárovej Čo som videla pri jazere – Was ich am See gesehen bekam (BAUM, il. Juraj Bartusz). Na filiácie lyriky upozorňuje podtitul: Básničky, ktorým sa nechcelo rýmovať. Lyrické miniatúry, inšpirované pobytom autorky pri Starnberskom jazere, napísané na prírodný motív (neskorej jesene a nastupujúcej zimy), vyjadrujú náladu okamihu a tým pripomínajú stavebný princíp haiku. Tematicky má k poézii veľmi blízko aj kniha Štefana Moravčíka a Danuše Dragulovej-Faktorovej (Kalam)búrske oriešky. Princíp hry v tvorbe pre deti (Matica slovenská, il. M. Kellenberger). V tomto prípade ide však o antológiu, ktorá mladým čitateľom odkrýva tajomstvá a finesy jazykovej hry v poézii, prevedie ich vybranými literárnoteoretickými pojmami, upozorní na básnikov-majstrov slovotvorby v slovenskej i svetovej literatúre, zasvätí do ťažkostí a radostí literárnej tvorby.

Špecifický typ publikácií každoročne predstavujú aj cykly hlavolamov, hádaniek, jazykolamov. Keďže deti mladšieho školského veku hádanky milujú, nestratí sa medzi nimi ani najnovší výber tohto typu, knižka Márie Ďuríčkovej a Márie Števkovej Ahoj, hádanka! Veľká kniha hádaniek, rapotaniek, prekáraniek, hier a vyčítaniek. Il. M. Cipár. Bratislava, Buvik 2003.

Posledné poznámky sa dotknú fenoménu kreatívne písanie detí. Tento typ tvorby sa v posledných rokoch prezentuje najmä v podobe zborníkov prác z regionálnych súťaží, ojedinele aj ako súčasť edičného plánu profesionálnych vydavateľstiev. Takto r. 2003 vyšla Knižka pre radosť. Humor zo školy (Mladé letá, edit. Magda Baloghová). Hrubej komercii, ako ju reprezentuje publikácia Sise Záhadnej (Víta Krnáčová) Fľakove bláznivé dobrodružstvá (Martin, VEEM 2003, il. Viliam Mruškovič), pozornosť na tomto mieste nebudeme venovať.

Na pozadí bilančného pohľadu telegraficky sumujme avizovaný problém “pridanej hodnoty”: Žánrové spektrum tvorby je v porovnaní s ostatnými rokmi bohatšie o príbehy zo života detí a mládeže, pričom táto oblasť tvorby autentickejšie (hoci ojedinele) začína reagovať na aktuálne sociálne problémy dnešnej mládeže. Z generačného hľadiska je spoľahlivá hlavne stredná a staršia generácia autorov – debutanti sú poväčšine “starorodičovského” razenia a tí hodnoty tvorby skôr devalvujú ako rozvíjajú. Z esteticko-umeleckého hľadiska možno v roku 2003 “pridanú hodnotu” hľadať v knihách pre deti a mládež len opatrne a ojedinele (Uličiansky, Blažková, Futová, Glocko, Šimulčíková, Mlčochová, Rojček). A tak situácia slovenskej detskej literatúry zostáva naďalej rozpačitá, hoci nie beznádejná.