Vyhľadávanie
Dominika Moravčíková je na slovenskej literárnej scéne od svojich začiatkov prítomná ako žánrovo dvojdomá autorka píšuca poéziu aj prózu. Do širšieho povedomia sa dostala vďaka víťazstvám v literárnych súťažiach, nedlho potom debutovala básnickou zbierkou Deti Hamelnu (Skalná ruža 2020), ktorá zaznamenala pozitívne kritické ohlasy zdôrazňujúce zrelosť a originálnosť jej písania.
Zbierka Deti Hamelnu je zložená z dvoch jazykovo-tematicky odlíšených typov textov. V titulnom cykle zbierky poetka prepisuje stredovekú legendu o potkaniarovi, ktorý podľa jednej historickej hypotézy odvliekol deti z dolnosaského mesta Hameln do juhomoravskej dediny Hamlíkov. Motív stredovekého lokátora jej umožňuje básnicky rozvíjať aktuálnu tému masovej migrácie, jej dôsledkov na krajinu a kultúru. Upozorňuje tak na „tradičnosť“ tohto problému, ktorý je priam v genetickom kóde stredoeurópskeho priestoru. Vo dvoch ďalších cykloch reflektuje témy etnicity, rasizmu a identity, pričom organicky prepája intímne, reflexívne a ľúbostné polohy s angažovanými až politickými postojmi. Druhú množinu textov možno zaradiť k tradičnejšej intímno-reflexívnej lyrike, v ktorej sa v prírodnom priestorovom rámci objavujú motívy archetypálneho tajomna, mágie, cyklického času a spojenia ľudského a prírodného. Predovšetkým táto línia Moravčíkovej myslenia sa ďalej rozvíja v jej prozaickom debute Dom pre jeleňa.
Prírodný svet a ľudia z periférie
Kniha obsahuje osem poviedok. Autorka v nich predstavuje jeden typ priestoru: v mäkšom variante ide o dedinu, v tvrdšom o civilizačnú perifériu v prírodnom prostredí, uprostred hornatej a zalesnenej divočiny. Na základe striedmo roztrúsených priestorových indícií by sme mohli príbehy situovať do pohraničných oblastí severného Slovenska. Väčšinu poviedok spája podobná atmosféra, ktorej dominuje tajomno, mágia, archetypálne myslenie a konanie postáv žijúcich v tradičnom rodinnom prostredí.
Moravčíková si všíma najmä malé izolované spoločenstvá, sústreďuje sa na vzťahy medzi jednotlivými členmi a ich psychologické profily. Nie však v realistickom zmysle slova. Usiluje sa o úzke prepojenie spoločenského a prírodného sveta formou štylizovane mýtického rozprávania a jej idiolekt je významne inšpirovaný postupmi magického realizmu. Rodiny v jednotlivých príbehoch sú zobrazené skôr ako pokrvné rody či klany než sociálne skupiny v súčasnom zmysle slova. Dej poviedok ťažko presnejšie umiestniť v čase; v niektorých sa mihne auto, asfaltka či lyžiarsky vlek, no väčšina z nich nie je nevyhnutne fixovaná na konkrétny čas a mohla by sa odohrať rovnako v súčasnosti ako v dávnejšej minulosti.
Podobne skromné a nekonkrétne informácie nám autorka poskytuje o čase svojich próz. Často však aktivizuje archaickú lexiku, takmer zabudnuté slová spojené s prírodným svetom, ručnými prácami a remeslami, pričom zároveň vyťahuje zo svojho prozaického „domu“ tehličky spojené s modernou civilizáciou. Aj tento nepomer vo frekvencii príznakových slov odkazujúcich na minulý a na súčasný časopriestor posilňuje modelový charakter Moravčíkovej próz. Zaujíma ju akýsi iný svet, než je ten bezprostredne sprostredkovaný naším poznaním a zmyslami; jej kľúčovým posolstvom je tušenie čohosi „vnútorného“ a ozajstného, skrytého pod škrupinkou dočasnej každodennosti. Motív postupného vyjavenia sa osudovo nevyhnutného je azda najvýraznejšie prítomný v titulnej a najrozsiahlejšej poviedke knihy Dom pre jeleňa.
Pravda, sú tu aj texty, ktoré možno časopriestorovo, vo vzťahu k nefikčnému svetu, aspoň približne zaradiť. Napríklad poviedka Divoká kačica je zasadená do obdobia druhej svetovej vojny a je alúziou na žáner povstaleckej prózy. Svojou „komunálnosťou“ a netypickou jemne humoristicko-karikatúrnou modalitou s detektívnou zápletkou zase v kontexte knihy zaujme poviedka Kozlina.
Exotika tradície
Dom pre jeleňa bude ako celok iste vďačným diskusným poľom pre literárnych odborníkov. Doslova nás privoláva do svojho vnútra, predvádza techniku, spôsob, ako je urobený – ide o stavbu výrazne literátsku. Súčasťou tejto literátskosti je spojenie s minulosťou, nadväzovanie na tradíciu, čo v tomto prípade znamená spomenúť medzivojnovú lyrizovanú prózu, Stanislava Rakúsa aj súčasných autorov ako Lukáš Luk či Dominika Madro. V súvislosti s prítomnosťou mágie a tajomstva sa zas aktivizujú tradičné žánrové formy balady, rozprávky a podobne – to všetko v tomto prozaickom debute nájdeme.
Moravčíkovú fascinuje dotyk, ručná práca, kontakt s tradičnými, no z dnešnej perspektívy už vlastne exotickými materiálmi a podobne aj archaické formy nemateriálnej kultúry. Jej písanie je skúmaním „pôvodnosti“, domnelo stratenej harmónie s prírodným svetom a jeho živočíšnym poriadkom. Jej spisovateľská rola je podobná úlohe jednej z postáv, ktorá má „vyniesť z domu koberce. Vytrepať z nich mačacie chlpy, ľudské vlasy, chumáče vlny zo šitia i poroznášaný popol a vyváľať ich poriadne v snehu, kým bol čerstvo napadaný a čistý, sotva podaný z oblohy“ (s. 42, poviedka Ľudský mýtus).
Ženskosť
Celý poviedkový súbor by sme mohli čítať aj ako súvislé premýšľanie o rozličných variantoch ženskosti. Ženy sa tu predstavujú nielen prostredníctvom tradičných postáv, ktorých životným snom je manželstvo s úspešným „investorom“ (poviedka Diera v zemi), ale aj ako bytosti živočíšne, slobodne skúmajúce svoju sexualitu, cieľavedomé a ambiciózne, vzdorujúce rodinným prekliatiam, no aj slabé a podriadené. Ženská perspektíva dominuje knihe aj z naratologického hľadiska; Moravčíková využíva mnoho dialógov, inak strieda tradičnú er-formu (v tomto prípade sie-formu) autorského rozprávania s priamou rozprávačkou. Akási nadindividuálna príbuznosť či súručenstvo niektorých ženských postáv sa naznačuje aj zvukovým anaforickým echom, mená viacerých z nich sa začínajú na A (Alja, Ališa, Anika...).
Do tejto autorskej perspektívy zapadá diskrétne, no neprehliadnuteľné tematizovanie ženskej sexuality, ktoré si okrem jej majoritných a tradičných podôb všíma aj spoločensky neakceptované, skryté či zakázané formy. Vždy ide o konfrontáciu inakosti s konzervatívnym vidieckym prostredím. Tak je to v prípade lesbického vzťahu medzi Magdou a Gabrielou v poviedke Kozlina, u „prespanky“ Lenice z poviedky Divoká kačica aj u Alje a Joža z poviedky Kútna plachta, ktorí svoju predčasnú sexuálnu iniciáciu prežijú v dedinskej kôlni: „Bol to iný detský zločin, ktorý nevedeli pomenovať. Aj po rokoch, keď si Alja náhodou spomenula na noc v kôlni uja Vidu, cítila pálivé previnenie voči poriadku dospelých. Tušila, že Jožo tiež nezabudol.“ (s. 84)
Únava čitateľa
Moravčíkovej prozaický debut predstavuje ten typ poučenej beletrie, o ktorom možno dlho diskutovať, interpretovať ho v kontexte súčasných myšlienkových prúdov, rodových štúdií, environmentálneho myslenia, folklórnej nostalgie a podobne. Zároveň je to debut jazykovo a štylisticky vyspelý, čitateľ nemá pocit nepoctivého remesla. Ťažko preto vymenovať jeho zjavné „chyby“ či estetické poklesky.
No moje čítanie zároveň celý čas sprevádzali pocity topornosti a neskôr aj predvídateľnosti príbehov, ich štruktúry a emocionálnej modality. Dom pre jeleňa príliš zatlačil na (ručnú) pílu. Možno bolo treba ubrať z nástojčivosti a intenzity, možno bolo treba hľadať mágiu aj v civilnejšom prostredí niekde mimo „krásneho kraja v pohraničí“, plného zvláštnych tradícií a fyziologických a spoločenských anomálií. Kritik by sa však mal za každých okolností vyhnúť rozdávaniu dobrých rád, tu zo mňa na záver prehovoril len knihou unavený čitateľ.
Radoslav Passia (1977)
Literárny vedec a publicista.
Dominika Moravčíková: Dom pre jeleňa
Levice: KK Bagala, 2022
Ilustrácia Miriamy Kardošovej z knihy Dominiky Moravčíkovej Dom pre jeleňa
