Vyhľadávanie
Spisovatelia Anton Hykisch, Ján Lenčo a Pavel Vilikovský sa v dňoch 16.-20. februára 2004 zúčastnili cesty za svojimi rumunskými čitateľmi.
Ponúkame vám reportážny pohľad Radoslava Matejova, redaktora Knižnej revue.
Zopár kilometrov od Bukurešti v mestečku Campine v špiritistickom múzeu Julie Hasdeu možno z istého uhla pohľadu zbadať zaujímavý úkaz. Vo vnútri, vo vrchnej časti kupolovitej stavby sa na podstavci akoby vznáša s otvoreným náručím Kristus. Vedú síce k nemu schody, ale nie sú úplné, dôležitú časť z nich symbolicky nahrádzajú poličky plné kníh. Takže z toho vyplýva jednoduchý záver: kto sa chce dopracovať k vyššiemu poznaniu, mal by na svojej ceste použiť knihy. Romantický polyhistor minulého storočia, pán Hasdeu, to v svojom živote často praktizoval a doteraz patria jeho výskumy v humanistických vedách k inšpiratívnym prameňom.
Na základe tohto vstupného príbehu možno viesť jednoduchú, no reálnejšiu paralelu s cestou troch spisovateľov Antona Hykischa, Jána Lenča a Pavla Vilikovského do Rumunska na pozvanie jeho excelencie Jána Šotha, veľvyslanca SR v Rumunsku, prostredníctvom Literárneho informačného centra. Svojím pozvaním im totiž umožnil dopracovať sa k lepšiemu poznaniu súčasných rumunských reálií, spoznať spisovateľov a aktuálnu produkciu a - to malo byť vlastne na prvom mieste - prezentovať vlastnú tvorbu a spolu s prekladateľmi do rumunčiny aj preložené vlastné diela, a samozrejme, diskutovať o vývoji a umení u nás a o vzájomných vzťahoch, ktoré, povedzme si otvorene, s krajinami na východ od Košíc neveľmi intenzívne pestujeme. Všetci traja, aj svojimi vyhranenými a často navzájom protichodnými názormi na otázky kultúrno-politického diania u nás a v Európe, vytvorili pre rumunského adresáta miniaturizovanú mozaiku slovenskej spoločnosti a slovenských spisovateľov. Na svojej ceste však nepoužili len knihy z vlastného repertoáru, keďže program celého týždňa (16. 2. - 20. 2.) súvisel s mnohými stretnutiami. Propagácii slovenskej tvorby pomohla žičlivosť našich vydavateľov: Ikar, Perfekt, Slovenský spisovateľ, Slovenský Tatran, Veda a Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, z ich produkcie pozostávali knižné dary.
"Štipka" nedorozumenia
Z nášho pohľadu je to asi neuveriteľné, ale v 22 miliónovom Rumunsku existuje iba jediná organizácia združujúca tamojších spisovateľov. Zväz spisovateľov Rumunska pritom na svoje aktivity neberie od štátu ani lei - nielen preto, že v Rumunsku sa knihy dobre predávajú, lebo sa naozaj veľa číta, ale preto, že spisovatelia tam pochopili, že bez dobrého nápadu a manažmentu sa budú môcť ťažko umelecky angažovať. A veru, zriadenie kasína na to, aby jeho zisk zabezpečil chod zväzu, financoval vydanie kníh atď., je pre našu spisovateľskú obec asi rovnako neuveriteľným faktom ako ten predchádzajúci (bez provokácie, ale chystajú aj výstavbu hotelov a napr. o bezvládnych, chorých spisovateľov sa príkladne starajú špeciálnym sociálnym programom). Nejednotnosť našich spisovateľov, niekoľko ich organizácií na Slovensku v spôsobuje zahraničí rozpaky a nedorozumenie. Prezident zväzu, spisovateľ E. Uricariu by so Slovenskom rád uvítal spoluprácu, má však jeden problém, ako sa má vyznať v tých niekoľkých organizáciách päť miliónového Slovenska...
Hlad
Hlavným propagačným podujatím bol literárno-hudobný večer o súčasnej slovenskej poézii a próze preloženej do rumunčiny. V Zrkadlovej sále Zväzu spisovateľov Rumunska v svojráznom hudobno-recitačnom podaní Paula Polidora, umelca s draculovskou aurou, zazneli ukážky z tvorby Miroslava Válka, Milana Rúfusa a Paľa Bohuša. Prezentovali sa preložené knihy od Hykischa Milujte kráľovnú (preklad Ondrej Štefanko), Lenča Didaktická kronika rodu Hohenzollerovcov (preklad Ondrej Štefanko), Rozpamätávanie (preklad Štefan Unatínsky) a Vilikovského Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (preklad Ondrej Štefanko), Večne je zelený (preklad Štefan Unatínsky) a počas dlhej besedy s množstvom Rumunov a Slovákov žijúcich v Rumunsku odznel aj názor, že čoraz zreteľnejšie cítiť hlad po literárne serióznej, umelecky presvedčivej a rozsiahlej analýze nedávnej minulosti a súčasnosti trebárs v románe.
K neformálnym stretnutiam patrila neskôr návšteva známeho rumunského slovakistu, profesora C. Barboricu či Rumunského kultúrneho inštitútu.
Slovenčina naša
Sprievodcami našich troch spisovateľov boli prekladateľ a vysokoškolský pedagóg Štefan Unatínsky a spisovateľ, prekladateľ a vydavateľ Ondrej Štefanko. Š. Unatínsky pôsobí už niekoľko rokov na Katedre cudzích jazykov a literatúry na Univerzite Bukurešť, v rámci ktorej sa od roku 1948 nepretržite vyučuje aj slovenčina. Momentálne ju študuje 23 poslucháčov v druhom ročníku a osem v štvrtom - každý z nich má možnosť v rámci SAS navštíviť Slovensko a zdokonaliť sa v našom jazyku. Netreba asi zoširoka hovoriť o radosti, ktorú dávali najavo vyučujúci i študenti z prinesených kníh.
Hermes z Nadlaku
V Rumunsku žije 17000 Slovákov v dvoch, takpovediac, centrách: v Nadlaku a Bihore. Nadlackí Slováci sú u nás pomerne známym pojmom, hoci im nevenujeme finančne ani kultúrne primeranú pozornosť. Slovenská menšina je v Rumunsku známa a obľúbená - dokonca Nadlak sa zrejme pýši celorumunským rekordom, veď zo 4000 slovenských obyvateľov je šesť členov zväzu, čo je najvyššia koncentrácia spisovateľov na obyvateľa! O rekordných výkonoch možno hovoriť aj v súvislosti s Ondrejom Štefankom, riaditeľom kultúrneho pracoviska a vydavateľstva Ivana Kraska. So šikovnosťou a odhodlaním sa podarilo celé pracovisko presťahovať do nových priestorov, bude v nich kníhkupectvo, reprezentačná sála a knižnica slovacík. Pre mnohých bude asi zarážajúce, že činnosť nadlackého vydavateľstva je porovnateľná s produkciou našich väčších vydavateľstiev, pričom ide výhradne o nekomerčné a odborné tituly, viaceré edície a krajanské časopisy (napr. Naše snahy, Dolnozemský Slovák, Rovnobežné zrkadlá). Štefanko je zábavný a mimoriadne aktívny človek, neposedne cestuje po dolnej zemi, medzi Bukurešťou a Bratislavou, ani telefón u neho nezvoní, ale erdží, nečudo, že v blízkych kruhoch ho nazývajú Hermesom.
Priatelia, bez predsudkov
Rumuni sú temperamentní, otvorení a pohostinní, nemusia vám takmer nič povedať, všetko vyčítate z ich tvárí. V každej ulici či dedinke sa preháňajú dojzáprahy koníkov a Dacie, túlavé psy a občas žobrajúce cigánske deti, ktoré z toho majú ohromnú zábavu, ľudia nežijú na stromoch, chodia normálne oblečení, majú tu televízory a mobily. Rumuni sú veľmi podnikaví, celá krajina prechádza množstvom zmien a Slováci by nemali o nej vravieť s predsudkami zdedenými z Ceaucescových čias - všetko je už naozaj úplne inak! "Táto krajina žije prítomnosťou a má pred sebou veľkú budúcnosť," možno to vyslovíte aj vy, keď sa rozhodnete zájsť k moru, navštíviť krajanov alebo uvidieť Bukurešť a minúť v miestnom kasíne zopár miliónov lei.
