Správy zo záhrady

Posun od antropocentrického prístupu vidieť aj na ilustráciách: do úľa plného zväčšených včiel nakúka oko, prípadne sú na obrázkoch iba zvieratá alebo pohľad dospelých či detských hrdinov smeruje na zviera.

Včely, tchory, kukučky

Aj prvý príbeh Zelenej pošty Pomóóc, idú včely! ukazuje svet včiel a iného hmyzu, ktorý je nahnevaný inváziou „nepozvanej návštevy“. (s. 10) Napriek tomu, že doštípaných chlapcov treba odviezť rýchlo do nemocnice, mama a teta Oľga im problém vysvetľujú z perspektívy včiel: „Včelička zomrie, keď pustí žihadlo, to si nevedel, čo?! Pozrite, koľko ich kvôli vám prišlo o život, a ty tu nariekaš, lebo vás doštípali.“ (s. 12)

V príbehu Med hneď, bunker až poobede Dalibor čaká na Olivera, kým sa vráti z nemocnice. Spomína na stavanie bunkrov a vymýšľa novú hru, pochovávanie včiel, ktoré ich poštípali.

V kapitole Včely štípu ako svine sa stretáva pohodlný konzum so starostlivým a ohľaduplným prístupom k prírode a okoliu: „Prosím ťa, všetci chodia do roboty a nevaria lekvár, nik nemá čas švácať motykou kdesi v mrkve či v petržlene, okopávať rajčiny! Kvety aj stromy majú všelijaké choroby a kríky ženú a ženú a obyčajne práve tam, kde nechceš. V lete si treba užívať, grilovať, kúpať sa! Lastovička si uhniaca hniezdo rovno pod oknom a potom púšťa hovienka na parapetnú dosku.“ (s. 20)

Napriek tomu dúfame spolu s chlapcami, že lastovičky priletia aj tento rok. Jednotlivé príbehy prerastajú jeden do druhého, lastovičky priletia, urobia si hniezdo. Ekologický prístup Veroniky Šikulovej sa premieňa aj do jazyka, ktorý ustupuje z antropocentrického prístupu, v centre jej metafor a prirovnaní je príroda: „Dalibor s Oliverom sa v záhrade rozvaľovali ako dvaja šťastní chrobáci na kameňoch.“ (s. 25)

Chlapci v Tchorovi smrdia periny postavia prírodný bunker, ktorý prenechajú tchorovi a hľadajú pre svoj nový bunker iné miesto. Ale ani pri čerešni bunker nebude, aby nerušili hniezdo, lebo „dudok je príliš vzácna návšteva“. (s. 33) Tato ich poteší stanom v záhrade, kde môžu aj spať.

Chlapci sa dozvedia, prečo je kukučka najsmutnejšia mama na svete (Prečo kukučky kukajú). Tradičný pohľad na kukučku, ktorá opúšťa svoje mláďatá, ich tato prerozpráva z pohľadu kukučky, ktorá „nevie, či jej deti dochovajú, či sa o ne postarajú“. Tato ešte stihne preniesť ježka ďalej do záhrady.

O-pa-tr-ne dáva do kontrastu ohľaduplný život v záhrade a priemyselnú krajinu, fabriku, autá, chemicky ošetrené pole s lucernou. Dosah priemyslu na zvieratá je strašný: „Zranené kobylky, koníky, lienky, krtonôžky, koník lúčny, lienka sedembodková, voška ružová, bystrušky, hrobáriky, lajniaky ... mlynárik kapustový, všetko to tiahne ako z bojiska, a chudery lucerny, zahanbené, namiesto toho, aby voňali, smrdia.“ (s. 42) Zvieratá vymierajú, hladujú, nespia. V príbehu však svieti svetielko nádeje vo dvoch chlapcoch a ich láskavých rodičoch.

Šanelka je koza, ktorú mama odviazala z obojka a uviazala jej okolo krku bodkovanú šatku. Koza sa kŕmi všetkým: jablkami, jahodami, ružami, zelinami, konárikmi. Darujú ju tam, kde bude užitočná a bude mať spoločnosť kôz a kozliatok, a ani šatku tam nebude potrebovať.

Rodina má nové sliepočky, liliputánky, ku ktorým sa pridal starý holub z kostolnej veže. V ďalšom príbehu našiel slabý holub útočisko na kuracom dvore medzi sliepkami. „Začal hrabať ako sliepka, prechádzať sa po dvore a na slovo poslúchať kohúta. Keď sa sliepky boja, utekajú. (…) Rovnako aj holub. Akoby ich nechcel zahanbiť, že vie aj iné kúsky ako slepačí kŕdeľ.“ (s. 62) Iba spávať do kurníka s nimi nechodí. Adoptovaný holub našiel pokojný život sliepky.

Prírodný kolobeh ovplyvňuje aj chlapčenské hry v záhrade a na dvore. Chlapci, v novembrovej hmle teplo oblečení, zavárajú poklady, ktoré si v lete nájdu. Ich úsilie komentuje tchor s krtkom, ale chlapci už musia dnu. Spomienky na pochovávanie zdochnutej myši a hmyzu, ratovanie túlavých psíkov, aj tých plyšových, dominujú v príbehu Zavárané poklady a majáky. V novembri deti na chvíľu vyprázdnia záhrady a parky.

Na Vianoce sa zdobia vianočné stromčeky. Nakupované aj zdedené ozdoby, anjeli aj mačičky, kominári aj princezné, rozprávajú svoj príbeh Vianoc. Zatiaľ v dutinkách stromov spí hmyz, líšky aj zajace, v Afrike oddychujú lastovičky, ktoré pôjdu o chvíľu domov.

Citlivý rozprávač

Rozprávač je jazykovo blízky čitateľovi, ale aj postavám. Je citlivý, neprezrádza dej dopredu ani nehodnotí, hodnotovú pozíciu necháva na čitateľa a jeho zmysel pre spravodlivosť aj súcit s prírodou a zvieratami. Príbeh je akčný, prepletený prirodzenými dialógmi.

Zelená pošta prináša „zelené“ správy od vtákov, chrobákov aj líšok. Počúvajme, potrebujeme počuť ich šepot.

Katarína Labudová (1976)

Získala doktorát z literárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite v Brne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Zaoberá sa najmä románmi Margaret Atwood a Angely Carter. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam. V žilinskom Artfore moderuje Literárne večery.

Veronika Šikulová: Zelená pošta

Ilustrácie: Oksana Paliy

Bratislava: Slovart, 2022