Učil, ale nepoúčal
Zopár spomienkok na Lajosa Grendela (6. 4. 1948 -- 18. 12. 2018)
Ani nie tak dávno sa spisovatelia – najmä v týchto východnejších končinách Európy – automaticky považovali za morálne autority, za akýchsi učiteľov národa. Možno sme takéto očakávania prevzali z Ruska, od obdivovateľov ťažkotonážnych klasikov, ako boli Lev Tolstoj či Fiodor Dostojevskij, a možno nie.
Podobné očakávania však zrejme neboli a nie sú cudzie ani západnejšiemu intelektuálnemu prostrediu. Svedčia o tom napríklad aj tieto riadky Sigmunda Freuda:
„Dostojevskij prepásol príležitosť stať sa učiteľom a osloboditeľom ľudstva, pridal sa k jeho žalárnikom. Budúca kultúra ľudstva mu nebude môcť za veľa ďakovať. Dá sa pravdepodobne ukázať, že na taký neúspech bol odsúdený svojou neurózou. Veľkosť jeho inteligencie a sila jeho lásky k ľuďom mohli pred ním otvoriť inú, apoštolskú životnú dráhu.“
Freudove slová vyznievajú príkro. Azda to bude tým, že očakávania najväčšieho psychoanalytika voči umelcom a umelkyniam boli priveľké. A potom je to aj otázka pohľadu. Freud možno odmieta takých ako Dostojevskij považovať
za učiteľov a osloboditeľov ľudstva, no Dostojevského a jemu podobných aj dnes mnohí a mnohé považujú za učiteľskú autoritu, a to hneď v niekoľkých oblastiach: vo filozofickej, spirituálnej, psychologickej a spisovateľskej.
Iným typom spisovateľskej morálnej autority bol napríklad Václav Havel. Kým Dostojevskij žil uzavretý vo svojom spisovateľskom a hráčskom vesmíre a z toho vesmíru „učil“ národ i svet, Havel sa otvorene zaujímal o spoločenské problémy, bez váhania sa angažoval, on sám a jeho život mali byť poučným a nasledovaniahodným vzorom. Pátos jeho gest poznačil celé generácie.
Na Slovensku sa morálnou a umeleckou autoritou mohol stať (a pre niekoho sa možno aj stal) Rudolf Sloboda, ktorý však mal bližšie k Dostojevského uzavretému vesmíru a svet mravne káral zo svojej rodnej obce. K havlovskej angažovanosti sa zasa svojou nehasnúcou zvedavosťou a otvorenosťou približoval nedávno zosnulý Lajos Grendel, ktorý však, našťastie, neprinášal pátos, ale jemnú iróniu. Bol typom pedagogického, nie však moralistického spisovateľa. Možno práve preto, že Lajosovi Grendelovi bolo moralizovanie cudzie a nemal výrazné učiteľské ambície, neprepásol príležitosť stať sa učiteľom.
Dosah Grendelovho diela je monumentálny, veď svojou osobnosťou a dielami ovplyvňoval kultúrne dianie predovšetkým dvoch prostredí: slovenského a maďarského. Písal síce po maďarsky, no ako človek, ktorému nie sú ľahostajné spoločenské problémy, bol väčšmi spätý so Slovenskom. Zapájal sa do politiky, publikoval články, pôsobil ako pedagóg – a to ako pedagóg nielen akademický, ale aj sokratovský, kaviarenský. Učil, ale nepoúčal. Mladých i starších, ktorí sa zišli pri jeho stole učil tým, aký bol a čo im medzi dvomi dvojdecákmi bieleho vína či streku prezradil o svete a o literatúre.
Mám pocit, že Lajos mal Slovensko v istom zmysle radšej ako Maďarsko, lepšie sa cítil v Bratislave ako v Budapešti, ktorú neraz označil za zbytočne nafúknuté mesto, za akéhosi „hydrocefala“ maďarskej kultúry. Rád sa zdržiaval v spoločnosti slovenských intelektuálov. Tuším aj s Ivanom Štrpkom ma zoznámil on.
Na prvé osobné stretnutie s Lajosom si už nespomínam, myslím, že k nemu došlo niekedy v polovici deväťdesiatych rokov, no s jeho prózami som sa začal oboznamovať skôr. Myslím, že to bolo v roku 1988, keď mi Vlado Balla ukázal
Literárny týždenník, v ktorom v preklade Karola Wlachovského vyšla Grendelova poviedka
Sesternica. S Vladom sme vtedy obaja cítili, že máme na Slovensku osobnosť prinajmenšom takú ohromnú a tajomnú ako Borges či Cortázar.
Vďaka Lajosovi som začal dôkladnejšie študovať maďarskú literatúru. Zoznámil ma s významom takých spisovateľov ako Viktor Cholnoky, Tibor Déry, Milán Füst, Dezső Kosztolányi, Gyula Krúdy, Miklós Mészöly, Imre Oravecz, Ottó Orbán, János Pilinszky, Miklós Szentkuthy, Antal Szerb, Dezső Tandori... Vysvetlil mi napríklad, že dielo Sándora Máraiho je vo svete preceňované a že len niekoľko jeho próz stojí za pozornosť, zvyšok sa často utápa v sentimente a pátose. O Máraiho románe
Sviece zhoria do tla vyhlásil, že hoci ide o spisovateľovo najpopulárnejšie dielo, aj tak je to gýč. Pomohol mi zorientovať sa trochu v budapeštianskom literárnom živote, od neho som počul prvýkrát výraz „sebamanažujúci“ spisovateľ.
Lajosovi vďačím aj za to, že som nakoniec zozbieral odvahu tu a tam napísať niečo aj po maďarsky. S nadšením si prečítal rukopis básnickej zbierky
Lapkivágatok (
Výstrižky z novín).
Možno to o Lajosovi vedel či vie málokto, no zavše sa zo spisovateľa menil na skúseného rockera. Keď som sa ho raz spýtal, čo by mi odporúčal, keby som chcel počúvať niečo podobne uletené ako Pink Floyd, odpovedal, že Legendary Pink Dots alebo King Crimson. Upozornil ma na kvality Depeche Mode, skupiny, ktorú som si dovtedy masívne nevšímal. Trval na tom, aby som si vypočul album
Ultra (1995), a určite zmením názor. Nemýlil sa.
Takmer denne sa zastavoval v Café Lýceum. Tam chodievali aj bratia Horváthovci, ktorí sa s Lajosom poznali, vedeli, že má niečo spoločné s knihami, a tak sa jedného dňa vytasili s tým, že majú doma akési vzácne rukopisy a že Lajos by určite vedel oceniť ich starožitnú hodnotu. Lajos sa len rozosmial svojím typickým, spomaleným, takmer fantomasovským smiechom a povedal, že on sa v takých veciach nevyzná.
V júli 2007 som sa oženil so ženou, s ktorou žijem dodnes. Obrad prebehol v tajnosti, bez účasti našich rodín. Oddali nás na miestnom úrade na Vajnorskej ulici a na „svadobnú cestu“ sme sa vybrali električkou do centra Bratislavy. Zakotvili sme U Anjelov, lebo tam mali lahodné červené víno. Zakrátko do kaviarne vošiel Lajos a prisadol si k nám. Strávili sme s ním v družnej debate niekoľko hodín a keď sme potom odchádzali, zatiahli sme aj jeho účet. Spýtal sa, prečo platíme aj zaňho, a my sme mu oznámili, že sa práve zúčastnil našej svadobnej hostiny. Zasmial sa tým svojím spomaleným, pingpongovým smiechom a vyzeral, že vôbec nie je ohromený. V Bratislave, ktorú nesporne miloval a v ktorej sa odohrávajú niektoré jeho zlovestne magické poviedky či časti románov, už určite zažil aj onakvejšie prekvapenia.
