Básnik a vedec Miroslav Holub raz povedal, že „podstatou umění je, že to moc neumíme“. Paradoxom zostáva, že túto úsmevne ironickú definíciu vyslovil človek, ktorý „uměl“ v jednom i druhom. Podistým aj preto, že vďaka vede sa naučil tolerancii k druhým a kritickosti k sebe, to znamená počúvať, pozorovať viac svet okolo seba než vlastný a potom hovoriť v správnom uhle, čiže presne. V živote a literatúre často platí skôr opak: bývame kritickí k iným (určite práve oni sú adresátom citátu!) a tolerantní k sebe, preto tak radi robíme vedu z toho, čo sme napísali. A väčšina? Tá sa trpko usmeje, pridobre vie, že nevieme my všetci. Preto sa každodenne a s takou zanovitosťou usilujeme vysloviť nevysloviteľné, aspoň na okamih sa dotknúť toho, čo nám tak záhadne mizne pomedzi prstami. Preto hľadáme slovo medzi toľkými inými slovami. Lebo slovo netuší, že je hľadané, že nás má uprostred davu, jedného obzvlášť slnečného popoludnia zastaviť otázkou: A nie ste náhodou vy tí, čo ma hľadajú? a bez meškania sa nám vrhnúť do náručia. Slovo nevie, že aj ono nás musí spoznať medzi toľkými inými ľuďmi. Ale čo by muselo, nesmie! Veď by to bolo načisto proti umeniu podstaty a aj proti podstate umenia! Ak ide o jedno i druhé, akoby som znovu počul M. Holuba. Tentoraz s upozornením, varovaním, že lepšie úlohy už nedostaneme.    

 

Marián Hatala