Veštenie z krištáľovej gule

Rozprávame sa v Amsterdame počas fóra najväčšieho svetového festivalu dokumentárnych filmov v režime „speed dating“: spolu s mojou producentkou sedíme pri stole, postupne k nám prichádzajú rôzni potenciálni partneri, zväčša producenti z európskych a severoamerických krajín, aby sa o našom projekte dozvedeli viac.

Všetci títo ľudia sú rôzni, aj ich otázky a repliky sú veľmi rôzne. Istá švajčiarska producentka sa, napríklad, delí postrehom o postreh: „Teraz je tak veľa vojen, je z čoho vyberať, ha-ha.“ Žartuje, pochopila som. My Ukrajinci ako skutoční znalci dokážeme oceniť humor, a najmä ten čierny, počas vojny; naozaj pochopíme všetko. Teraz je výber naozaj veľký. Takže, nech sa páči, máme pre vás projekt o utečencoch a ich traumách. Alebo o znásilneniach ako o druhu vojnových zločinov. Alebo o posttraumatických stresových poruchách a rehabilitácii veteránov. O tisíckach ukradnutých detí, čo je aj prejav genocídnej vojny. O starostlivosti o bývalých zajatcov, ktorí čelili mučeniu. A môžeme pokračovať ďalej a ďalej. Ktorá z vojen vás zaujíma väčšmi? Izraelsko-palestínska? Alebo možno arménsko-azerbajdžanská? Je vhodné ešte ponúkať rusko-ukrajinskú alebo už nie je veľmi aktuálna?

Ako ukrajinská filmová režisérka, ktorá pracuje na novom projekte – animovanom dokumentárnom filme o vlastnom živote a mojich blízkych, ako aj o zmenách, ktorými sme prešli na mikroskopických úrovniach počas vojny –, samozrejme chápem, že strategické myslenie je v našom biznise skutočne veľmi dôležité. Oplatí sa potenciálnym partnerom veľká investícia do ďalšieho ukrajinského projektu, ktorý sa bude tvoriť pomerne dlho? Aký spôsob budovania jeho dramaturgickej osnovy a procesu výroby je najlepší, keďže vojna už trvá desať rokov a happy end je v nedohľadne? Budú autori filmu ešte živí a pri zmysloch, kým pridlhý proces animácie konečne dospeje do finále?

Koľko nás ešte zostáva?

Keď premýšľam nad poslednou otázkou, ticho sa pousmejem. Aj keď tu nie je na smiech vôbec nič. V lete moja dobrá známa a kolegyňa, ukrajinská spisovateľka a intelektuálka Viktória Amelina, zahynula po dopade ruskej rakety na pizzeriu, kde bola spolu s kolegami. Túto jeseň mala Vika cestovať na rezidenciu do Paríža – dopísať svoju knižku s výskumom zločinov ruskej armády: zbierala svedectvá rôznych žien na deokupovaných územiach. Knihu už jej autorka nedopíše a to nehovorím o celom tom neprežitom živote mladej ženy, mamy a pod.

„Žiaľ, neviem vám s istotou garantovať, aký presne bude osud mojej krajiny v nasledujúcich rokoch,“ odpoviem nakoniec. Nedávno sa ma v Luxemburgu pýtali, koľko rokov budú ešte Ukrajincom stačiť sily vzdorovať Rusom. Zjavne nedokážem predvídať ani toto. História mojej krajiny pozná niekoľko vierohodných scenárov. Toto nie je prvé storočie, v ktorom Ukrajinci bojujú za svoju dôstojnosť a slobodu, navyše, sily boli takmer vždy nerovné, a tak nás naši bývalí kolonizátori ponižovali represiami, popravami, umelo vyvolaným hladomorom, gulagom. Všetkým sme prechádzali vždy znova a znova, každá ukrajinská rodina uchováva množstvo takýchto príbehov. Aj v tej mojej sa našli ľudia, ktorí skončili v stalinských táboroch, takí, ktorí sotva prežili roky hladomoru...

Ale niečo sa predsa len zmenilo: Ukrajinci sú prvýkrát takto viditeľní pre svet. Nedávno som prekladala z ukrajinčiny do angličtiny pomerne známu báseň Pamätaj ukrajinského básnika Olexandra Olesa. Tento boľavý text napísal v roku 1931. Dlhé roky bol v exile ďaleko od rodnej Ukrajiny, veľmi ťažko prežíval udalosti vo svojej vlasti a najmä to, ako na nich európska spoločnosť reagovala, presnejšie, ako nereagovala.

«When tortured Ukraine was struggling for life 

and fighting with enemies vicious and violent,

it needed support in its boundless strife, 

but Europe was silent. 

When fearless Ukraine was waning in battle,

the rivers of blood spilled around to find

some help for unequal and resolute struggle,

but Europe was blind*…» 

(Časť básne Pamätaj v preklade Iryny Cilyk)

Keď právo prežiť Ukrajina smelá

pred katmi hájila a zomierala,

čakala súcit, iba súcit chcela.

Európa ale mlčala

V nerovnom boji niesla na trh kožu,

krvácala a v slzách čakala,

že jej pomôžu priatelia, ak môžu.

Európa ale mlčala.

A tak ďalej. Päť strof a každá z nich končí výkrikom bolesti z toho, že Európa mlčí. Osud tohto autora, ako aj jeho syna – ďalšieho známeho ukrajinského básnika Oleha Oľžyča, ktorý zahynul počas výsluchu gestapom –, je smutný a tragický. Ale dejiny ukrajinskej literatúry iné príbehy ani nepoznajú.

Čo už, teraz sa aspoň ukrajinská kultúra stáva pre svet oveľa viditeľnejšou. Aj my konečne dostávame dôležitú vojenskú pomoc od rôznych krajín, aby sme dôstojne vzdorovali hydre s miliónmi hláv.

Naši spojenci sú však nervózni a pochybujú, žiadajú záruky, dúfajú v naše víťazstvo a zároveň sa ho boja. Drahí Ukrajinci, musíte prejsť touto vojnou ani pešo ani na koni, ani oblečení ani nahí, máte všetkých ohúriť efektívnym protiútokom, ale bez F-16 a dostatočného množstva moderných zbraní, musíte zachovať česť Európy, ale nerozhnevať hydru natoľko, aby vytiahla z rukáva jadrový tromf. Ale na ako dlho vás vystačí? Koľko vám ešte ostáva odvážnych mladíkov a dievčat, aby ste ich hodili do papule beštie? Na čo vlastne máme robiť stávky: na červenú alebo na čiernu? Treba uvažovať strategicky.

Robím si plány

Ale dosť už sarkazmu. Ako človek, ktorý kvôli svojej profesii neustále cestuje po svete a balansuje medzi rôznymi druhmi reality, si veľmi dobre uvedomujem, aké málo produktívne je sústreďovať sa iba na vlastné problémy. Iné krajiny majú svoju optiku a riziká: svet má dostatok vlastných turbulencií a tráum a pre plnohodnotný dialóg je dôležité počítať s nimi a rozumieť im. Stará Európa so všetkou jej zložitou minulosťou sa teraz rozpačito snaží zachovať si tvár, ale domček z kariet sa sype, „nikdy viac“ už nefunguje, teroristické útoky a všetky možné nástroje ničenia jedných ľudí inými sa opakujú znova a znova. Iba ich formy a technológie sú teraz modernejšie a sofistikovanejšie. Niekedy premýšľam: v skutočnosti sme my, obyvatelia planéty Zem, alebo ešte užšie – Európania, všetci vzájomne prepojení a hrozne bezbranní. Iba Ukrajinci musia tentoraz trocha skôr ako ich ostatní európski kolegovia prijať fakt našej totálnej krehkosti a nemožnosti seriózne premýšľať o budúcnosti.

Je veľmi dôležité mať aspoň nejaké plány, aby vás to udržalo nad hladinou. Jedna zo základných lekcií posledného desaťročia vojny znie – nemôžeme úplne odložiť vlastné životy na potom, lebo nikdy nevieš, či nejaké „potom“ ešte bude. A preto sa po rozlúčke so všetkými účastníkmi filmového festivalu v Amsterdame konečne vraciam domov a robím si veľmi konkrétne plány na najbližšie dni. Budem mať narodeniny, prvýkrát po dlhých rokoch chcem usporiadať oslavu pre priateľov, preto s radostným vzrušením kupujem luxusné holandské syry, robím zoznam hostí a s myšlienkami na príjemné plány si takmer nevšímam nekonečnú cestu domov – lietadlá do Kyjeva teraz nelietajú.

Koľko fliaš vína kúpiť? Koho pozvať? Manžel sa sťažuje, že hostia doňho búšia s otázkami, aký darček by mi mali kúpiť. Akoby som potrebovala nejaké darčeky, ale dobre... V nočnom vlaku z Poľska do Kyjeva vymýšľam vtipný odkaz pre hostí, že v tejto životnej fáze si vychutnávam krásu každodenných vecí. Že mi ako Pipi Dlhej Pančuche robia radosť drobnosti: zlaté odliatky, matica, pštrosie perá a pod. Alebo, napríklad, kuchárske knihy a netradičné vianočné ozdoby. Začínam premýšľať, ako si tohto roku vyzdobím stromček, ale potom mi rýchlo naskočí iná nevítaná myšlienka – ak by som musela utekať,  pribalila by som so sebou kolekciu vianočných ozdôb?

Nie, nepribalila. To už viem. Už som to overila. Koncom februára 2022, keď sa začala totálna invázia Ruska na Ukrajinu, môj manžel, známy ukrajinský spisovateľ, okamžite vstúpil do armády a ja so synom a mačkou sme dočasne odišli z Kyjeva do Ľvova. Vtedy som so sebou vzala len notebook, doklady, teplé oblečenie, hotovosť a zopár šperkov. Nevzala som našu kolekciu grafík ukrajinských umelcov ani poldruha tisícky audiokaziet, vyšívané vankúše, portrét Iron Mana v originálnom ráme, stovky rôznych kníh, synove detské obrázky, magnetky z chladničky, nový porcelánový čajník, „zbierku márností“ (sošky a získané ocenenia) a množstvo vecí, ktoré nie sú nutné na prežitie. Nič z toho nemá nijaký význam vo chvíľach, keď potrebuješ rýchlo ujsť. Ale všetko toto má nevyčísliteľný význam ako mapa pokladov našej identity.

Keď už bolo zjavné, že Kyjev nedokážu len tak ľahko okupovať a že ho chráni dostatočne silný systém protivzdušnej ochrany, vrátili sme sa a opäť začali normálne žiť. Syn chodí do školy, my pracujeme, kupujeme nové potrebné i nepotrebné veci a niekedy napriek všetkému niečo oslavujeme. Navzdory tomu je táto normálnosť veľmi nestála.

Keď plánujem nevyhnutnú výmenu podlahy v byte alebo kupujem vianočné dekorácie, nedokážem nemyslieť na to, či to všetko má vôbec zmysel, ak na môj dom náhle priletí ruská raketa alebo dron. Nepremýšľam o tom hypoteticky, ale opieram sa o celkom reálnu skúsenosť: v septembri tohto roku úlomky zostreleného dronu spadli na môj vlastný dvor. Surreálnosť tejto chvíle je ohromujúca: bola som práve v Mexiku, kde som ako režisérka zastupovala svoju krajinu a zároveň si vychutnávala cestu. Uprostred farieb, vôní jedla, veselých ľudí, tešiacich sa zo života, mi zrazu zavolal syn: „Mami, práve na nás zaútočili!“ Vzdialený takmer 10-tisíc kilometrov odo mňa sa spolu s mojou mamou ukrýval pred ďalším náhlym útokom. Ruský dron zostrelili nad naším domom, mnohým susedom vybilo okná, niektoré domy boli poškodené a naše auto, ktoré stálo na dvore, bolo zničené. Našťastie, nikomu z ľudí sa nič nestalo.

Myslíte, že rátam s reálnosťou hrozby, že jedného dňa moji blízki alebo môj dom môžu mať v tejto krvavej lotérii menšie šťastie? Že ja sama sa neraz nachádzam v zóne ohrozenia a niekedy sa k nej aj vedome približujem, keď, napríklad, idem na prezentáciu či nakrúcanie do ukrajinských miest neďaleko frontovej línie? Samozrejme, že nad tým premýšľam. Nemôžem nemyslieť na to, čo sa s nami všetkými stane, keď sa nám minú náboje a keď nedostatok zbraní a – čo je ešte tragickejšie – ľudských zdrojov dosiahne kritickú hranicu, ak systém protivzdušnej obrany nebude mať dostatok prostriedkov pre obranu našich miest, keď budú Rusi úspešní v útokoch na našu kritickú infraštruktúru a my opäť budeme v zime prežívať dni bez kúrenia, elektrickej energie, vody a spojenia so svetom.

Nemôžem nemyslieť ani na iné veci. Napríklad, na moje privilégium slobodne cestovať z Ukrajiny a reprezentovať ju na rôznych kultúrnych platformách, zatiaľ čo mnohí moji kolegovia – umelci a umelkyne – bojujú, niektorých zabili a ďalší nemajú právo slobodne prekročiť hranice krajiny. Nemôžem nemyslieť ani na to, že ešte stále mám privilégium slobodne sa vracať domov, hoci milióny Ukrajincov odišli zo svojich miest a dedín a mnohí stratili svoje domy doslova. Som si takmer istá, že aj v ich domoch boli škatule s vianočnými ozdobami.

Ale občas je dôležité zastavovať zotrvačník tohto nekonečného toxického víru pocitu viny, inak sa ňou môžeme fatálne udusiť. Vojna rôznymi spôsobmi zasiahla takmer každého človeka v mojom okolí. Naše straty a traumy sa nedajú porovnať, nedá sa a ani nemá význam hodnotiť, kto utrpel viac. Medzi mojimi priateľmi, blízkymi a dobrými známymi sú vojaci, veteráni, utečenci, ľudia, ktorí prišli o svoje domy, padlí vojaci aj civili, vdovy, manželky nezvestných vojakov, ľudia so skúsenosťami zo zajatia a mučenia, matky, ktoré pochovali synov, ľudia, ktorí na fronte prišli o zdravie. Variácií utrpenia je tak veľa, že je ľahké zadúšať sa od bolesti. A my sa zadúšame. A nasledujúci deň lapáme po dychu od smiechu. Tragické a smiešne – všetko sa teraz mieša dokopy.

Dnes ešte tancujeme

Nech teda bude ešte aj večierok, nech ľudia, ktorých ľúbim, zažijú trocha radosti. Nech bude víno a playlist s obľúbenou hudbou, vrúcne objatia a nešikovné tance. V skutočnosti je to prvýkrát v živote, keď takto oslavujem svoje narodeniny, keď ako puzzle zhromažďujem priateľov, ktorí sú takí rôzni. Kedysi mi stále niečo chýbalo – raz peniaze, inokedy nálada, potom zas neistota v tom, či takí rozdielni ľudia dokážu zapadnúť a bude im spolu pohodlne a dobre. Tentoraz som sa odvážila a teraz sa dojatá obzerám okolo seba. Všetci sú takí krásni, takí stále ešte mladí. To je on – portrét mojej generácie. Vzácni slobodní ľudia, ktorí chcú žiť vo vlastnej krajine, bojujú za ňu každý svojím spôsobom a zbytočne si nedovoľujú klásť otázku, čo s nami všetkými bude ďalej.

Dnes sa ľudia, ktorých milujem, smejú, tancujú, dokonca spievajú. Obzerám si ich a premýšľam. Hudbu pre ďalší tanec vyberá krásna, zdanlivo veselá žena. Minulú zimu prišla na vojne o milovaného muža, v darčeku, ktorý mi priniesla, som našla lístok, podpísaný naďalej tromi menami – jej menom, menom manžela a ich dcéry. Stále o ňom hovoria v prítomnom čase. A ďalej – počítam – jeden, druhý, tretí, štvrtý – muži v civile, hoci v skutočnosti momentálne slúžia v Ozbrojených silách Ukrajiny, niektorí dokonca práve prišli z frontu. A tam sú dve riaditeľky jedného z najvplyvnejších fondov, ktoré zabezpečujú pre front tisícky dronov a organizujú školenia pre desiatky tisíc vojakov. Tam je moja priateľka, ktorá mi šepká najkrajšiu zo všetkých možných správ – s mužom plánujú dieťa bez ohľadu na to, že on teraz bojuje na veľmi nebezpečnom úseku. Sú tu aj moji priatelia, ktorí náhle čelia pocitom bezradnosti: nevedia, ako zachrániť svoje manželstvo, keď sa po rôznych vojnových otrasoch tlak stal pre oboch príliš neznesiteľný, hoci zjavne sa obaja milujú.

A tu tancuje môj vlastný manžel – dávno som ho nevidela takého veselého. Je to však falošný dojem. Má klinickú depresiu, ktorú silne zhoršila vojenská služba, predovšetkým tá existenčná skúsenosť, ktorú prežil počas minulého mája v Bachmute. Vtedy sa spolu so svojou jednotkou ocitli v pasci a päť dní bez jedla, bez zbraní, takmer bez vody a spojenia preležali v jame pod nekonečnou nepriateľskou paľbou. 115 hodín on a jeho druhovia močili do obrezaných plastových fliaš, počítali minúty a donekonečna sa lúčili so životom. Aj ja som počítala minúty v Kyjeve, pretože celých päť dní som nevedela, čo sa s mojím mužom deje, kde presne je a či je šanca, že ho ešte niekedy uvidím. Nech je to akokoľvek čudné, ale zachránil ich dážď. Veľmi silná, takmer tropická búrka. Prvýkrát za všetky tie dni streľba utíchla a môj muž a jeho spolubojovníci mohli opustiť bojovú pozíciu. Premoknutí kráčali okolo zvyškov zničenej techniky a mŕtvych tiel ukrajinských vojakov, ktoré so sebou zobrať nemohli. Všetci chlapci z tejto jednotky prežili, iba jeden sa z prežitého stresu začal zajakávať a neskôr úplne stratil schopnosť rozprávať...

Môj manžel bol v ostatných mesiacoch prevelený na prácu do Kyjeva, hoci naďalej ostáva v armáde. Ale často vidím, ako veľmi ho tých päť dní zmenilo. Niekedy v ňom cítim takú vypálenú prázdnotu, takú čierňavu, že sa bojím pozrieť hlbšie.

Neviem, čo nás oboch čaká, ani kohokoľvek z týchto krásnych ľudí. Nikto z nás nemá vešteckú guľu, aby predvídal, aký osud čaká Ukrajinu i celý svet. Ťažko sa mi premýšľa o tom, či západný svet, s ktorým tak veľmi túžime byť v jednom tíme, dokáže ochrániť ľudí, ktorých milujem. S bolesťou sledujem, ako si môj trinásťročný syn v škole medzi predmetmi volí vojenskú analytiku, zaujíma sa o výrobu dronov a sleduje náborové klipy ukrajinskej útočnej brigády. Čo bude s nami všetkými, keď dorastie do povolávacieho veku? Táto myšlienka ma paralyzuje.

Ale zatiaľ tancujeme. Lebo si zaslúžime jeden maličký večierok a normálnu spokojnú šťastnú budúcnosť. No a film... Budem na ňom pracovať ďalej, pretože akékoľvek plány do budúcnosti sú nevyhnutnou podmienkou prežitia.

Preklad: Valéria Juríčková

Iryna Cilyk (1982)

Filmová režisérka a spisovateľka. Od začiatku totálnej invázie sa stala jedným z najaktívnejších ukrajinských kultúrnych diplomatov. Navštívila desiatky fór a festivalov, kde pripomínala dosah vojny v Ukrajine na celý svet. V roku 2022 sa ako prvá Ukrajinka stala porotkyňou ocenenia Zlaté oko na filmovom festivale v Cannes. Momentálne pracuje nad animovaným dokumentárnym filmom Červená zóna o prvých mesiacoch ruského útoku na Ukrajinu.

Cilyk je výrazným ukrajinským hlasom v zahraničnej tlači: svoju poslednú esej napísala na objednávku švajčiarskeho magazínu Republik. Preklad publikujeme z jeho súhlasom.

Foto: Julia Weber