Vyhľadávanie
K akademickým lektúram patria aj odborné publikácie profesorov slovenskej literatúry, v ktorých ponúkajú svoj pohľad na čítanie a analýzu (nielen) súčasnej tvorby.
O aktuálnych knižných tituloch Viery Žemberovej napísal náš recenzent Peter Mráz.
Viera Žemberová v knihe Žáner v pohybe – pohyby žánru (Filozofická fakulta PU 2012) venuje svoju pozornosť rozprávke. Poukazuje na to, že v ostatných dvoch desaťročiach sa v slovenskej literatúre mení povedomie tohto žánru, narúša sa morfologický invariant textu, ktorého kontúry vždy predstavovali akúsi istotu. Zároveň analyzuje aj dôsledky tohto procesu, ovplyvňujúce spôsob recepcie rozprávok mladými čitateľmi. Autorskej rozprávke sa podľa Žemberovej v poslednom čase darí preto, lebo vystupuje ako žáner bez hraníc. Akceptujúco na to nadviazala tvorba súčasných autorov, napríklad produkcia Dušana Taragela, píšuceho „pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov“. Na tejto skutočnosti ale parazitujú aj úsilia menej talentovaných spisovateľov. Viera Žemberová sa s „pseudotvorcami“ nemazná, otvorene demaskuje ich epigónstvo, odkrýva nedostatky ich autorskej techniky. Synekdochicky spomeňme jej glosovanie populárneho románu Zuzky Šulajovej Dievča z minulosti. Podľa argumentačne presvedčivých sond Viery Žemberovej do vyššie zmieneného textu, Šulajová nepozná „zákonitosti a normy historickej prózy, prácu s faktom, dobovou reáliou“. Skutočné literárne hodnoty vidí v prózach Jaroslavy Blažkovej, Alty Vášovej, Jána Lenča, Daniela Pastirčáka a Oľgy Feldekovej. Viera Žemberová knihou Žáner v pohybe – pohyby žánru poodkryla nielen princíp výstavby súčasného literárneho textu, ale odhalila aj jeho ontologickú podstatu – bytie v trvaní. Vidieť to najmä pri recepcii Jaroslavy Blažkovej, ktorej viaceré práce, rozprávky zo 60. rokov 20. storočia rezonujú ako vzor aj v súčasnosti.
Viera Žemberová je aj editorkou dvoch zborníkov štúdií, ktoré nedávno vydala Filozofická fakulta Prešovskej univerzity. Ide o šiesty a siedmy zväzok zo série Genologické a medziliterárne štúdie. Prvý spomínaný nesie podtitul Genologické konfrontácie a zaoberá sa rôznymi podobami prozaických žánrov v rozmanitých obdobiach či smeroch vývinu literatúry. Zostavovateľka vo svojom príspevku venuje pozornosť Dostojevského Románu v deviatich listoch, analyzuje jeho výstavbu (pre rusistiku príznačnú otázku ako je urobený) aj štylistické nuansy. Druhý zborník s podtitulom Teória a interpretácia umeleckého textu pokračuje analýzami predovšetkým súčasnej prózy a uzatvára ho štúdia Viery Žemberovej o syntézach literárnej vedy a umeleckej literatúry. V nej autorka výstižne zachytila podstatu tejto syntézy – fakt, že autorské dejiny slovenskej literatúry sa píšu vždy z istej mimoliterárnej pozície a že sa postupne stávajú len jedným z možných príbehov, ktoré sa pozvoľna presúvajú do oblasti hraničiacej s beletriou.
