Za Tomášom Janovicom

Ach, prečo si žitie, žitie len na jedno použitie

Za Tomášom Janovicom nesmútime len my, ktorí sme ho poznali, ale aj tí, čo ho nepoznali, lebo Tomáša mali radi aj oni, keďže svojou tvorbou zasieval do ľudí múdrosť, humor a radosť. Znie to banálne, no je to pravda – Tomáš mal ľudí rád. Nikdy nikomu neublížil, no on sám si príkoria užil akurát dosť. V útlom detstve žil v čase, keď v tejto krajine ubližovali všetkým židom len preto, že boli židia. Napísal o tom:

Holokaust

Dobytok nakladal ľudí do dobytčiakov.

Tomu  sa hovorí (vý)dobytok civilizácie.

Bol jedným z mála, čo to prežili, a nezanevrel na ľudí v krajine, ktorá to zlo spôsobila. Naopak, za dlhé desaťročia svojej literárnej činnosti do slovenskej kultúry vložil vzácne poklady v podobe svojich básní, próz, piesňových textov, epigramov, aforizmov... Jeden z mojich najmilších jeho aforizmov je tento:

Slovenčina je presná

Kto si vie utiahnuť zo seba, veľa utiahne.

Tomáš to vedel, a preto veľa utiahol. Múdrych a vtipných ľudí je na svete pomerne dosť, no tých, čo dokážu múdrosť a vtip vyjadriť presne a ešte k tomu aj stručne, je málo. Veľmi málo. A po jeho odchode je ich na svete o jedného menej. Svoje aforizmy najradšej vymýšľal pri svojej milovanej čiernej káve a tú pil najradšej s priateľmi. No tento aforizmus napísal:

Pri káve so sebou

Moja čipernosť potrebuje nový čip.

Nie, Tomáš nový čip nepotreboval, ten, čo mal v sebe, bol vysoko kvalitný a funkčný. Teraz ho budú opatrovať jeho najbližší, ale aj my, čo sme ho poznali a boli mu blízki. Ďakujeme mu za veľa, no najmä za to, že sme mohli byť s ním.

Ján Štrasser

***

Odvždy mnohí putovali k tým niekoľkým divotvorným, čo žili v ústraní, pili len vodu a hovorili v podobenstvách. Ľudia od nich čakali pomoc, alebo aspoň chceli pobudnúť v ich prítomnosti.

Poznala som jedného takého, ten však nesedával   v pustovni ale v kaviarni, nehovoril v podobenstvách, ale v aforizmoch, pil kávu a nielen kávu a svet iba glosoval.

Napriek tomu robil divy.

Dokázal napísať román dvomi riadkami.

Dokázal poslať svoj strach za dvere.

Dokázal byť zdvorilým aj k tým, ktorí tomu nerozumeli.

Dokázal vyslobodiť slová zo zajatia fráz.

Dokázal sa nesťažovať.

Dokázal byť najlepším kamarátom každému, kto najlepšieho kamaráta potreboval.

Dokázal mať neochvejne rád.

Preto sme všetci hľadali u neho pomoc a povzbudenie, preto sme všetci potrebovali byť v jeho blízkosti.

Najdrahší Tomáš, nech je požehnaná tvoja pamiatka! 

Zichrono livracha.

Daniela Kapitáňová

***

Tomáš Janovic – múdry a láskavý človek, skvelý textár, aforista a glosátor zvykol začiatkom nového roka potešiť svojich priateľov novoročenkou s najnovšími aforizmami. Tento rok ju už, bohužiaľ, nepošle. Tomáš bol majstrom humornej skratky s obrovským citom pre jazyk a jeho skryté významy, ale aj milovníkom kaviarenských stretnutí, kde mnohé jeho pohotové poznámky vznikali. Presne to som na ňom vždy obdivoval – pohotovosť a výstižnosť. Uvedomuje si, že: Múdry vie, o čom treba mlčať, a o čom stačí nehovoriť. Tomáš Janovic nám však svojím zásadovým postojom vždy nenásilne pripomínal, že etické normy existujú, hoci je veľmi ľudské ich nevidieť.

Dado Nagy

***

Ťažko sa píše. Keď odíde vzácny človek. Ten, čo neplytval slovom pri rozhovoroch ani na papieri. Pozorný a dobroprajný. Obklopený priateľmi, ktorí si rozumeli. Mal rád tvorivých ľudí a podporoval ich. Často z kníhkupectva odchádzal s prvotinami mladých autorov. Aj výtvarný svet patril k jeho záujmom. Keď máš rád ľudí, oni ti to vrátia. Tomáša Janovica zdravili deti aj rodičia. Keď na Michalskej pred kníhkupectvom opravovali robotníci chodník a volali „Dobrý deň, pán Janovic“, nechcel veriť, že ho poznajú. Všetci, čo sme ho poznali, nikdy nezabudneme.

Marta Šáteková

***

Čo povedať o Tomášovi? Že som ho mal rád ako autora aj ako človeka? Bolo nás na Slovensku takých mnoho. Moja prvá spomienka je hneď tá najintenzívnejšia – keď som mu ako pätnásťročný začínajúci aforista pochybujúci o sebe napísal list, odpísal mi (a neodpísal ma!) listom, ktorý mám doteraz uložený ako klenot. Napísal: „Prajem vám veľa pochybností o sebe, lebo tade vedie cesta k dobrému smutnému humoru.” Potom mi pravidelne posielal pohľadnice s jedným-dvoma aforizmami, a keď som prišiel na vysokú do Bratislavy, pozval na kávu. Sám veľký Tomáš Janovic! Pred stretnutím som sa triasol a potom sa triasol stôl – od smiechu. Mali sme sa generačne celkom minúť – bolo medzi nami presne päťdesiat rokov – ale jediný raz mi to dal znať až vtedy, keď nám chcel objednať už tretiu kávu a na moje odmietnutie pohodil rukou: „Títo mladí už nič nevydržia!“ Som vďačný za všetky spoločné čítačky, krsty kníh a cesty autom na ne. Deň, keď som ho stretol, bol vždy krásny. Nikdy nehovoril veľa, zažil som čítačku, kde padlo zo dvadsať strán hovoreného slova, ale Tomáš len mlčal, až potom nakoniec otvoril knihu a dvoma riadkami priklincoval celú miestnosť. Jeho tvorba je dozaista na vrchole toho, čo slovenčina umožňuje, ale očividne z nej trčí aj silný návod ako žiť – prekonávať príkoria a trápenia dobrým humorom zameraným nie na druhých, ale na seba. Nemám rád reči o nenahraditeľnosti a viem, že každý máme svoj čas. Po Tomášovi však v našej literatúre aj spoločnosti ostáva diera, ktorú už nič zapláta. Azda len vedomie, že to, čo napísal, na rozdiel od neho (a od nás) už nikam neodíde.

Tomáš Ulej

***

Tomáš Janovic veril na priateľstvo. Pestoval ho, zveľaďoval ho – a myostatní sme sa to od neho učili. Pri Tomášovi platilo, že netreba veľa rozprávať, dôležité je – byť spolu. Vážil si ľudské porozumenie, vedel ho vychutnávať, nosil ho v hlave ako tichú láskavosť života. A trápil sa, keď to bolo naopak. Každý jeho aforizmus bol výstrahou proti zlu, zlobe, nekalosti, nespravodlivosti. Mal svoju nezničiteľnú zbraň: humor. A ešte presnosť, akurátnosť, bohatosť v úspornosti, maximum obsahu v minime slov. Vždy v sobotu sme sa v priateľskom kruhu stretávali v kaviarni, pili kávu – a boli spolu. Na poslednom stretnutí sa mu zle sedelo, ustlali sme mu pod hlavu naše vetrovky, aby si s nami mohol aspoň chvíľu poležať. Tak sme sa, raz a navždy, ako povedal, všetci spolu stali kaviarenskými povaľačmi. Drahý Tomáš, všetci ťa objímame.

Dušan Dušek

***

Gabčíkovo, Medveďovo, Štúrovo aj Čoltovo boli miesta, ktoré som si obľúbil už v detstve, aj keď som tam nikdy nebol. Lasica a Satinský totiž o nich spievali v pesničke Balada o vodných stavoch. Spolu so súrodencami sme si ju často doma púšťali na gramorádiu bulharskej výroby, až kým sme ju celú nezodrali. Podobný osud o čosi neskôr postihol aj Plné vrecká peňazí, jednu z najdôležitejších platní môjho života. Neskôr som zistil, že autorom textu Balady a spoluautorom textov na Vreckách je nejaký Tomáš Janovic.

Čoskoro sme sa o ňom učili na základnej škole. Na dreveného tata a jeleňvízor som si však dlho nevedel zvyknúť, medzi normalizačnými pionierskymi básničkami našich a sovietskych autorov pôsobili tieto básničky na mňa až tak nejako nepatrične, nedokázal som pochopiť, že písať pre deti sa dá aj s takouto nespútanou hravosťou. Až nedávno som si uvedomil, ako veľmi Tomáš v mojom detstve ovplyvnil to, ako dnes píšem.

Aj keď sme sa osobne nemali ako stretnúť, sprevádzal ma potom Tomáš Janovic celý život. Spočiatku nenápadne a z úzadia, ako redaktor satirického časopisu Roháč, ktorý náš dedko kupoval v trafike, a aj keď sme my, jeho nedospelí vnuci, väčšine príspevkov nedokázali rozumieť, každý týždeň sme sa na Roháč nedočkavo vrhali. Neskôr aj ako autor znepokojivých textov o znepokojivom správaní dospelých. Písal o nich s rovnakou hravosťou ako v knižkách pre deti, s výnimočným citom pre jazyk a s presnosťou, ktorá ma pri čítaní jeho textov niekedy až nepríjemne svrbela. Na vine však nebol autor, ale tí, o ktorých písal. 

A potom sme sa s Tomášom zoznámili osobne. Vďaka Kalimu Kertészovi, ktorý v nultých rokoch začal organizovať množstvo besied a stretnutí s významnými slovenskými autormi. Pri našom zoznámení bol aj Kornel Földvári, s ktorým sme boli vtedy už nejaký čas, tiež vďaka Kalimu, priatelia. Veľa sme si vtedy s Tomášom nepokecali. Hlavné slovo mal Kornel, ktorý prichádzal stále s novými a novými historkami o konformných socialistických literátoch a priposratých funkcionároch. Vôbec nám neprekážalo, že sme sa nedostali k slovu, náš bradatý spoločný kamarát s typicky prižmúrenými očami bol totiž zároveň naším obľúbeným rozprávačom a zabávačom. V jeho spoločnosti nám bolo vždy príjemne.

A keď sme sa potom s Tomášom občas stretli bez Kornela, aj tak sme toho veľa nenahovorili. Väčšinou sme si podali ruky, pár slovami sme sa pochválili, čo máme nové, a potom sme sa na seba len placho usmievali. Obom nám to takto vyhovovalo, akoby sme vedeli, že to podstatné sme si vlastne už povedali doma cez knižky. Boli časy, keď sme sa na literárnych akciách stretávali dosť často. A raz sme sa dokonca v bratislavskom kníhkupectve Artforum ocitli vedľa seba na malom improvizovanom pódiu, kde som moderoval besedu s ním. Mal som pripravených nejakých dvadsať-tridsať otázok a už po prvých minútach som si uvedomil, že toto bude zrejme tá najkratšia beseda na svete. Tomáš totiž na každú otázku odpovedal buď krátkym vlastným aforizmom, alebo sa len usmial a povedal: „Ále, to už bolo dávno.“ Obaja sme vedeli, že by nám najlepšie bolo bývalo, keby sa v tej chvíli odrazu zjavil Kornel a my by sme vedľa neho sedeli, počúvali ho a placho sa usmievali.

Bude to pomaly už desať rokov, čo s nami Kornel nie je. A teraz odišiel aj Tomáš. Už nejaký čas nám nebolo dopriate stretnúť sa osobne. Zdravotné problémy mu už totiž nedovoľovali zúčastňovať sa na verejných podujatiach. Ani na tej literárno-divadelnej oslave jeho narodenín v roku 2020, kde na jeho počesť vystúpili mnohí jeho priatelia a obdivovatelia. Vystúpil som tam vtedy s touto gratuláciou:

Čo to máš, Tomáš?

Novú báseň?

Daj mi ju,

už sa na ňu trasiem.

Trasiem sa na ňu ako ratlík.

Štípe jak tisíc chilli paprík!

Daj mi tú báseň, už sa na ňu trasiem.  

Kde si, ó, báseň,

kde si? kde si?

Chutí jak krupicová kaša?

Chcem čítať báseň od Tomáša!

Báseň Tomáša Janovica.

Chcem báseň, teplú ako pizza!

Nebudem na ňu čakať dva dni:

Tomáš, som hladný, fakt som hladný!

(Možnože som až pažravý.)

Chcem tlačiť báseň do hlavy.

Chcem báseň, Tomáš, hladujem!

Nech ma z nej kľudne naduje.

Tomáš, chcem tvoju báseň zjesť,

pokojne dve... čo, chcem ich šesť!

Budem sa nimi napchávať.

Tie tvoje básne mám fakt rád.

Tomáš, chcem báseň.

Lebo to tá

báseň

mi dá chuť do života.

Nielen mne.

Všetkým, čo sú hladní

po tvojich básňach preparádnych.

Tak všetko dobré, Tomáš,

v každom smere.

Chcem básne, Tomáš,

ja ich žerem!

Bolo to už dávno, odkedy ťa poznám, Tomáš. A som za to absolútne vďačný.  

Vlado Janček

***

Milý Tomáško,

je to iba pár dní, čo sme sa nevideli a nepočuli, a už tak chýbaš! Veľmi, veľmi nám chýbaš na pravidelných sobotných posedeniach s kamarátmi pri Tvojej i mojej obľúbenej káve. Janko Štrasser na margo našich schôdzok povedal, že som to ja, kto ich „spískal“ a organizoval. Myslím, že je to trochu inak – bol si to Ty, kto nás dával dokopy, na Teba sme sa tešili najviac, na Tvoju dobrosrdečnosť a Tvoj nadhľad, na Tvoju krátku glosu do debaty, ktorá nás vedela rozosmiať, prekvapiť a nútila premýšľať inak...

Osobne Ti vďačím za spoločné nádherné knihy, ktoré tešia nielen mňa, ale aj množstvo ďalších čitateľov, Ty si zázračne vedel jednou vetou napísať to, na čo iní potrebovali kopu stránok papiera, a navyše, to bolo také dobré a výstižné.

Iba vďaka Tebe mám antológiu Knihu o priateľstve aneb přátelství, ktorú považujem za to najlepšie a najvýznamnejšie, čo som za 30 rokov existencie Petrusu vydal. Pamätám sa, akoby to bolo iba včera, ako sme sedeli pri káve sami dvaja deň po istých voľbách, nechápajúc ich výsledok. Hlavy v smútku, len tak tíško vzdychajúc nad slovenskou realitou, sme si spoločne vymysleli niečo, čo nás malo trochu utešiť aj potešiť... Viem, že si tú knihu mal skutočne rád, veď ju aj zakončil Tvoj Jajkele. V rozhovoroch si sa k nej vracal, čo som bral ako tú najvyššiu možnú poklonu nielen priateľovi, ale aj vydavateľovi kníh.

Nech je Ti krásne a dobre tam, kde si teraz

Tvoj priateľ navždy Peter

Peter Chalupa