Živelný epilóg k dráme ľudského života

„Vždy sme v rámci svojho prirodzeného, sebazáchovného egoizmu napríklad kradli a kradneme aj dnes a zrejme budeme kradnúť stále. V dejinách ide len o to, ako to robíme. (...) Problém je však v tom, spoznať to, čo je v nás uložené už milióny rokov. Lebo máme vedomie a sme sebauvedomení. A zrazu to túžime vedieť. Vieme však, čo sme robili včera, pred rokom, ale čo je v nás uložené milióny rokov, o tom nemáme tušenia.“

Posledná kniha výnimočného človeka filozofa Teodora Münza, ktorý sa na sklonku života opäť vrátil k „svojmu“ Spinozovi, aby si ho uctil, ale aj skritizoval za skresľujúce hodnotenie Ježiša Krista a apoštola Pavla, predstavuje dôvtipne premyslenú provokáciu. Veď komu by táto trojica nepripadala zvláštna? Čitateľa možno ubezpečiť, že rozhodne nejde o slabú chvíľku autora pred hodinou svojho odchodu. Žiadne milostiplné zmierenie a chlácholivá viera v Boha, tobôž toho osobného. Statočný a priamy až do konca. Čosi voltairovské, čosi nietzscheovské, a predsa originálne münzovské. Prečo asi voľba týchto postáv? Nuž, Slovensko mentálne dlho odoláva mnohým darom kritického myslenia, ktoré otvárajú tisíce ciest, vyvádzajúcich z rôznych foriem otroctva či poddanstva. Keď autor spätne uvažuje o postavení Spinozu v slovenskom filozofickom prostredí (sám vydal monografiu venovanú tomuto filozofovi ešte v roku 1977), vníma, že za malým záujmom nie sú ani tak náboženské dôvody, skôr tu prevláda záujem o iné zvučné mená z dejín filozofie. Aj keď by sa dalo polemizovať, či za prepätým záujmom o Heideggera nie je istý druh neuvedomenej privácie, zúfalé hľadanie novej pakresťanskej religiozity. Čo však v širšom spoločenskom kontexte môže poskytnúť tejto spoločnosti Spinoza, vyvrheľ krivo obvinený z ateizmu, ktorého naveky prekliali vlastní?

Spinoza ako duchovný žiak Descarta

Münz naznačuje dvojznačnosť Spinozu ako pripravovateľa „náboženstva“ novoveku a celej budúcnosti, ktoré malo prísť po kresťanstve a ktoré by svoj základ malo v rozume, nie vo viere. Práve sekularizácia „bola najväčším Spinozovým historickým činom s ďalekosiahlym dopadom“. (s. 10) Ideály sa v tomto svetle ukazujú vo svojej životnej dynamike, v ktorej aj mravnosť a morálka, otázky dobra a zla získavajú celkom iný význam. Odrážajú samotnú ambivalentnú podstatu človeka ako vskutku paradoxnej existencie. Ale aj Spinoza mal svoje vzory, svojich učiteľov. Münz majstrovsky provokatívne rozvíja úvahy o vzťahu medzi tzv. duchom a hmotou, pričom sa sústreďuje na Spinozu ako duchovného žiaka Descarta. Málo kritického žiaka. Aj v tejto časti sa potvrdzuje, že pre tento druh autorových provokácií je potrebné mať skutočne jemný cit, byť s ním takpovediac na jednej vlne. Pretože len tak možno plne vychutnať tie absolútne osviežujúce, ba dokonca obdivuhodne statočné a priame myšlienky, ktoré sa pokrytecky neobzerajú cez rameno, či náhodou niekoho neurazili.

Hostina pre čitateľa nezaťaženého predsudkami

Kapitola Živelný materializmus predstavuje vlastný Münzov koncept chápania života, vzťahu človeka k svetu, a táto časť je priam hostinou pre čitateľa nezaťaženého predsudkami. Čítať slobodné myšlienky tohto na slovenské pomery mimoriadne hravého a zároveň hlbokého filozofa je zážitok. Práve túto prvú časť knihy, nazvanú Filozof Spinoza, považujem za najvydarenejšiu. Po nej nasleduje časť venovaná Ježišovi Kristovi, kde, samozrejme, ústrednú postavu stále zohráva Spinoza a jeho myšlienka, že Kristus bol „ústami boha“, teda boha-prírody. Tu však narážame práve na zaujímavé rozpory medzi Kristom a Pavlom, ale napokon aj medzi Pavlom a samotným Spinozom. Nezaobíde sa to bez rôznych úvah nad súvislosťami medzi panteizmom a panenteizmom či analýz miestami až teologického charakteru. Stále však majúc na zreteli otázku človeka, otázku dobra a zla, dokonalosti a nedokonalosti. Hoci posledná časť knihy, venovaná apoštolovi Pavlovi, nie je taká strhujúca, hľadiac na ňu v súvislostiach, v celkovom kontexte a majúc na pamäti pôvodný motív autora (ktorý však čitateľ musí medzi riadkami vnímať sám, nič tu nie je zadarmo), treba povedať, že tomuto epilógu k dráme ľudského života dáva zmysel.

Jestvuje len jeden hlavný problém

Záver knihy ostáva verný samotnej povahe života – je plný otázok a dvojznačností. Znova sa vraciame k stolu, kde sme sa pred niekoľkými stranami hostili nebezpečne chutnými myšlienkami. Tentoraz nás k nemu autor doviedol späť preto, aby ukázal, o čo mu vlastne ide. Kruh sa uzatvára. Prečo sú dvere pootvorené? O akých cestách hovorí Nietzsche, ktorého aforizmus si Münz prezieravo zvolil na úvod svojho posledného diela? O tých istých, o ktorých hovorí aj Saint-Exupéry, ktorému patrí zase posledný list tejto knihy. Stále veríme, respektíve predstierame, že veríme v tzv. kresťanské hodnoty, ale poznaniu – aj napriek bohatým dejinám ľudského myslenia, tohto nevyhnutne biologického procesu – sa vyhýbame. „Dodnes nevieme, ako máme najlepšie žiť.“ (s. 138) To je predsa prirodzené, uzná autor. Čo keby sme však konečne vzali svoju definitívnu smrteľnosť a pozemskosť na vedomie? Čo keby sme začali vnímať, že naše modlitby, priania, ilúzie, ale aj teórie, poznatky, omyly, ten neustály nepokoj, ktorý je príznačný pre ľudskú existenciu, je súčasťou histórie Zeme ako planéty? Ale dôsledne vnímať, nie len tak spolovice. Totiž, zjavnejšia výzva na prehodnotenie všetkých hodnôt než tá, ktorú nám prináša naša doba, už nemôže byť. Doba zásadných, celoplanetárnych klimatických zmien, ktoré nás napokon tak či onak presvedčia, že rozlíšenie medzi duchom a hmotou je nešťastná povera, za ktorú sa zaplatí najvyššia cena. „Aj Boh či boh je len výpomocná hypotéza, skúška, či a ako by to s ním išlo, ten život, jeho zmysel, prečo a na čo, prípadne načo sme tu, či je to náhoda alebo úmysel, čo máme robiť, kam sa obracať, akým smerom máme ísť. Spytujeme sa na to, ale nemá nám kto odpovedať. Hypotéza o Bohu sa neosvedčila.“ (s. 142) Práve treba pochopiť a priam s umeleckou,  ak chcete detskou, živelnou radosťou prijať životnú múdrosť, ktorá hovorí, že „niet pevného bodu, o ktorý by sme sa opreli. Všetko je v pohybe, trasie sa, my sami sme trasoviskoví, čo je bolesť, ktorá neprechádza. (...) Jestvuje teda len jeden hlavný problém, my sami.“ (s. 143)

Na sklonku dlhého a tvorivého filozofického života sa autor vrátil k vlastným koreňom, a teda k večnej otázke človeka, rovnako nepokojný ako na začiatku. Ale múdrejší, čo sa, veru, podarí skutočne len málokomu.

Našla sa nová cesta a musí sa vyskúšať

Keby sme neboli národom, ktorým sme, v dôsledku tohto búrkového dunenia tvorivej slobody by sa hádam aj zachvela slovenská zem. Máme však asi to „šťastie od Boha“, že Teo Münz, tento genetický geocentrista, mal jemnú a rozvážnu povahu, ktorá predsa len krotila aj ten nietzscheovský oheň a dokázal ho striedmo užívať; inak by to Slovensko naše dávno tak tvrdo nespalo.

Záverečnými slovami, ktorými sa skromne priznáva k svojej ľudskosti, omylom a chybám v živote, ba dokonca sa ospravedlnil všetkým, ako sa patrí, zároveň vyjadruje spokojnosť, že „na Slovensku pootvoril dvere, ktoré boli doteraz zatvorené. Po mne prídu ďalší, ktorí ich pootvoria viac a lepšie, lebo sa našla nová cesta a musí sa vyskúšať.“ (s. 144) Tu by sa chcelo dodať už hádam len jediné: Incipit Zarathustra!

Eva Dědečková (1988)

Filozofka a publicistka. Vyštudovala filozofiu a dejiny filozofie na UPJŠ v Košiciach a na Univerzite Karlovej v Prahe. Pôsobí ako vedecká pracovníčka na Filozofickom ústave SAV v Bratislave. Venuje sa fenomenológii, prednostne kozmologickej filozofii výchovy Eugena Finka a Friedricha Nietzscheho.

Zdroj foto: Kritika & Kontext