Reportáže zo zabudnutých oblastí Slovenska, ktoré Ladislav Mňačko uverejňoval najmä v týždenníku Kultúrny život, zúročil v knihe Kde končia prašné cesty (1963). V tých časoch odvážne texty zarezonovali u čitateľov, ktorí netušili, že v tom istom roku vyjde aj omnoho odvážnejšia kniha Oneskorené reportáže, ktorá svojim obsahom spôsobila mnohým pravoverným komunistom šok.
Kniha obsahuje 19 poviedok, tématicky rozdelených na časti Stopy, Cesty a Osudy.
"Kde končia prašné cesty súdruh Mňačko?
Tam kde začína Slovensko ešte zanedbané, smutné, kde nechodí ani politik, ani reportér, ani turista, kde nepríde ani slnko, ani lekár. Neznáme nie, celkom neznáme nie je - poznali sme ho a zažili sme ho všetci ani nie tak dávno, pred štvrť storočím. Od tých čias sa s touto krajinou stali ohromné zmeny, socialistická industrializácia celkom zmenila jej vzhľad i život." (text na záložke)