Vzadu v knižke je tabuľka. Pri mojom mene svieti číslo 101. Zabolí to, ale len na chvíľu.
Cena Fantázie. Nie je to Nebula, ale je naša. Ivan Aľakša ju vytvoril a dotiahol na najprestížnejšiu slovenskú fantastickú súťaž zastrešenú Martinusom, v spolupráci s Esetom. Lucia Lackovičová nám v úvode zbierky pripomína, že za 15 rokov sa v „(Ma)CeFe“ objavili aj mená ako Juraj Červenák alebo Jozef Karika.
Zbierka je zostavená z vlaňajších finalistov „CeFy“ a pridružených cien. Každá poviedka je vybavená nielen krátkym medailónikom autora, ale aj poznámkou niektorého z porotcov alebo organizátorov. A o každej poviedke by sa toho dalo napísať mnoho, no zabralo by to priveľa miesta. Lepšie bude, keď si ju každý prečíta sám.
Oplatí sa to?
Fantázia 2017 má totiž vyše štyristo strán textu a ide predsa len o amatérsku súťaž. Aké to môže byť čítanie? Veľmi dobré. Cena Fantázie sa totiž za tých 15 rokov nechtiac profesionalizovala. Stalo sa zvykom, že každý, kto to s písaním fantasy na Slovensku myslí vážne, píše aj do nej. Nie len raz, pravidelne. Je to vidieť aj na poviedkach v zborníkoch: prevažne sa opakujú mená finalistov z minulých ročníkov, alebo i stálic medzi fantastickými poviedkarmi – napríklad Tóno Stiffel (má na konte zbierku Zabudnutý vesmír), ktorého príspevok precízne spracúva klasický motív cestovania v čase. Väčšinu z približne dvadsiatich poviedok teda napísali skúsení autori, ktorí k tomu pristupovali vážne, čo sa odráža aj na textoch. Zaváhaní je málo, vyslovene slabá je len jedna poviedka – Tapetár od Richarda R. Senečka. Tá je totiž postavená výhradne na dialógoch, ktoré sú síce živé, ale v texte absentujú rozvinutejšie postavy alebo atmosféra. Aj porotcovia priznávajú, že sa poviedka do výberu dostala pre jej ideu, a nie spôsob spracovania.
Zaujímavých nápadov však v zbierke nájdeme viac. Napríklad poviedka Starí priatelia (Simon Cabrak), ktorá je o trampotách mágov s byrokraciou a má príjemne nostalgický tón. Takisto poteší aj Most Európy (Richard Zamec); nie svojím príbehom – ide o dosť jednoduchú detektívku – ale prostredím. Text je zasadený do alternatívnej histórie, v ktorej Štefánik nebol zostrelený, a vďaka jeho vedeniu druhá svetová vojna prebehla inak. Z tohto námetu by mohla vzniknúť samostatná kniha.
Jeden z najlepších kúskov zbierky je i Muž, ktorý vymyslel farbu od Martina Petra. Ide o sviežo napísanú poviedku, kde absurdný námet slúži ako sonda do ľudskej chamtivosti. V originalite za ním nezaostáva ani Koniec sveta príde skôr Róberta Hrica, ktorý v atmosférickom texte postaví proti sebe Vikingov a voodoo mágiu. Natrafíme i na dve poviedky o vodníkoch: Anička dušička (Radka Horniaková) trpí len nezvládnutou kompozíciou, keďže prirodzené vyvrcholenie deja príde v polovici príbehu, a tak zaostáva za štylizovaným textom Ako bez duše... (Jana Tabačková), z ktorého dýcha zvládnutý archaický jazyk.
V zbierke nájdeme aj tematicky tradičnejšie kúsky, ktoré síce neprekvapia, ale predstavujú dôsledné remeslo. No najsilnejším zážitkom je nechutný horor Lenky „Lenony“ Štiblaríkovej Táto krajina nie je pre slabých. Funkčne využité násilie, zvládnuté opisy, dávka čierneho humoru a hlavne veľa nechutností. Slabí nemajú miesto nielen v príbehu, ale aj pri čítaní môže jemnejším povahám prísť zle. Štiblaríková na malom priestore poviedky dokázala so žánrom splatterpunk to, čo sa E. Pochovi nepodarilo ani v dvoch knihách.
Príjemným opakom je posledná poviedka zbierky Jerryho duša Norberta Novosáda, ktorá má mierne naivný, smutný a nostalgický nádych.
Celá zbierka je plná príjemných prekvapení. Vyskytnú sa aj poviedky, ktoré šikovne komentujú súčasné spoločenské dianie (Zmrzačené mesto Adama Máčaja, Preplatok Anny Olejárovej, či Rež a rúbaj do krve Tomáša Hrábeka). Nájdeme i jeden kúsok s výrazným nádychom romantiky, či ekologicky ladené poviedky.
Fantastický bufet
Fantázia 2017 predstavuje fantastický bufet. Zbierku, v ktorej si nevyberavý čitateľ nájde to svoje, alebo si jednoducho môže vychutnávať rozdielne autorské prístupy k rovnakým témam. Pokiaľ si však chcete prečítať nejaký konkrétny (sub)žáner, množstvo rôznorodých textov predstavuje zbytočnú záťaž. Kniha nepôsobí ako výstup zo súťaže, ale zostava už etablovaných autorov, hoci to tak nie je. Slovo profesionalizácia už padlo vyššie v texte. Teraz sa k nemu vrátime. Nikto nie je nováčik, žiadne prekvapenie sa nekonalo. Cena fantázie teda už dozrela, prekonala amatérsky ráz, a stáva sa nie súťažou „pisálkov“, ale súťažou spisovateľov. Vyhráva ten najskúsenejší, najprecíznejší a najvypísanejší. Nemusí byť ani fantasta, stačí, keď rozumie remeslu. Čo nie je dobrá správa pre príležitostných autorov alebo začínajúcich nadšencov. Ale je to dobrá správa pre finalistov i čitateľov. Pre tých prvých preto, že už môže byť každému jasné, že vedia písať. Majú to aj potvrdené prítomnosťou v zbierke. A čitatelia? Tí sa môžu tešiť na nových autorov, ktorí majú čo ponúknuť.
Fantázia 2017. Zbierka, ktorá je vyzretá ako dobré víno. Takže je v poriadku, že môj pokus skončil na 101. mieste. Aspoň nekazí chuť.
Juraj Búry
