Ako dnes píšu mladí

Zuzana Gabrižová sa v poviedke Dve strany okna zamerala na zachytenie ženy v období pôrodu. Rozprávačka v prvej osobe sebaironicky komentuje strácanie kontroly nad svojimi myšlienkami i nad vlastným telom. Dej prózy je minimalistický, sujet tvorí reflexia prežívanej udalosti, v ktorej protagonistka figuruje ako subjekt a zároveň ako objekt výpovede: „jediná pravda je bolesť na podlahe kúpeľne, taká ukrutná, že ak by bolo možné stlačiť reset na celé toto tehotenstvo a dieťa, urobím to bez výčitiek.“ (s. 19). V Gabrižovej texte je určujúcim stavebným princípom kontrast naturalistických fyzických obrazov i tristného stavu slovenského zdravotníctva na pozadí hlbokej, povedané bez pátosu, slávnostnej životnej skúsenosti.
Kratučká próza Mäsko Patrície Grachovej zobrazuje groteskný príbeh hlavnej hrdinky Judity: jedného dňa sa u nej spustí laktácia a začne dojčiť dvoch káčerov pri jazere. Zvieratá sa v dôsledku toho premenia na chimérické, poloľudské bytosti a intímne sa s Juditou zblížia. Grachovej fantáziou či mytológiou inšpirované rozprávanie čerpá z estetiky iracionálneho (čo neznamená, že tak robí esteticky účinne).
Protagonistkami prózy Nasledovať stopy holubov Karin Kissovej sú dve dievčatá, Žltaňa a Rybaňa. Počas zimných hier sa k nim priblíži dospelý muž, Cudzák, ktorý v zápletke, ako naznačuje aj jeho meno, reprezentuje nebezpečenstvo a zlo. Udalosti opisuje rozprávač v tretej osobe, ktorého perspektíva je nejednoznačná – osciluje medzi personálnou naráciou s uplatnením detského videnia sveta a referujúcim, odmeraným popisovaním deja. Pocit napätia a strachu umocňujú motívy prírodného i citového chladu.

Hlavnú cenu súťaže získala poviedka Lucie Pálinkášovej Pod nechtami čisto. Ide o výsostne subjektívne ladenú prózu, ktorej protagonistkou i rozprávačkou príbehu je tínedžerka Saša. Naprieč textom sa ako červená niť tiahnu jej pocity depresie a myšlienky na smrť, refrénovito sa navracia replika „večer som si predstavovala, že sa dnes ráno nezobudím.“ (s. 57) Príčiny Sašinho duševného rozpoloženia nie je možné spoľahlivo rekonštruovať, rozprávačka neopisuje sled udalostí v časovo-príčinnej následnosti. Sujet sa rozvíja asociatívnym spôsobom, pričom jeho napätie nenápadne kulminuje. Leitmotívom diela je aj škriabanie a hryzenie nechtov: „Nechtami jednej ruky som sa škriabala a nechty tej druhej som si hrýzla, prehadzovala som si ich v ústach ako horúci zemiak. Tu a tam sa mi niektorý z nich zapichol do ďasna. [...] Prebytočné spomienky ukrývam pod kožou, na horšie časy, na večer, aby som si ich mohla zoškrabať a zjesť aj s nechtom“ (s. 62). Pri čítaní tohto textu si nemožno nevšimnúť podobnosť tejto poviedky s novelou Táto izba sa nedá zjesť Nicol Hochholzerovej, predsedníčky poroty. Už od čias Ballovej Infekcie (Leptokaria, 1996) sa v slovenskej literatúre motívy nechtov a škriabania spoľahlivo využívajú na vyjadrenie procesu duševného rozpadu subjektu. Podobnosť poetík možno konštatovať aj v kontexte samotnej súťaže Poviedka – minulý rok tiež zvíťazil text žánrovo reprezentujúci tzv. prózu subjektu (Kristián Lazarčík), vystavaný na podobných princípoch. Je zrejmé, že tento typ písania mladých autorov (i poroty) stále oslovuje, no z literárneho hľadiska pôsobí dnes už značne ošúchane, ako recyklácia podobných tém a podobných postupov.
Sujet prózy Morbídna asymetria Tomáša Pažitného je zasadený do obdobia socializmu. Rozprávačom a hlavným hrdinom je dospievajúci chlapec. Dej sa odohráva zväčša v školskom prostredí a zápletku tvorí séria udalostí, v ktorých sa protagonista nevdojak ocitá v roli „diverzanta“. Autor zobrazil konflikt medzi jedincom a okolím, pričom celkovým kontextom presakuje politický podtón. Postavy učiteľov i spolužiakov sú vykreslené karikatúrne a hyperbola je v diele zdrojom tak komiky, ako aj kritiky. Groteskné ladenie sujetu umocňujú frekventované motívy jedenia. Autorovo písanie miestami pripomína poetiku Psích dní Dušana Mitanu.
Celé, úplne celé od slín Babu Pribišovej je minimalisticky ladenou psychologickou sondou do vzťahu matky a dcéry. Čitateľ sa o ňom dozvedá z rozprávania personálneho narátora, sprostredkúvajúceho perspektívu matky. Tá sa popri pracovných povinnostiach snaží v mysli zrekonštruovať spor, ktorý vyvrcholil odchodom dcéry z bytu. Podnetom konfliktu bol dcérin nový partnerský vzťah, naznačená je nevôľa matky akceptovať lásku rovnakého pohlavia. Možno oceniť autorkinu prácu s motívom hviezd, ktorý sa nenápadne objavuje naprieč textom a odkrýva zmysel netradičného názvu poviedky.
Zaujímavé, (seba)ironicky zlomyseľné rozprávanie charakterizuje prózu Uvoľnená Anity Minárik Schwartzovej. Pred čitateľom sa rozvíja prúd myšlienkových asociácií ženy počas kozmetického ošetrenia. Sklony k vlastnej neurotickosti, ktorú vyjadrujú obrazy zaťatej čeľuste, zaťatých rúk, neschopnosti uvoľniť sa, obsesívnych myšlienok a nutkavosti kontrolovať situáciu, komentuje s humorným odstupom, kontrastujúcim s vážnou líniou príbehu – protagonistka pracuje v nemocnici, kde je neustále konfrontovaná so smrťou: „Každý deň stretávam ľudí na sklonku života, ktorí ešte včera boli mladí a zdraví.“ (s. 113)Jediným negatívom prózy je nevydarený, prvoplánový záver. Lepšie by ju bolo ukončiť o dva odseky prv za cenu vzdania sa „efektnej“ pointy.
Predmetom rozprávania hlavných hrdiniek poviedok Anny Valentovej i Jany Wernerovej sú starí rodičia. Narátorka v texte Valentovej O mŕtvych len takto vytvára ambivalentne ladený spomienkový obraz starého otca, ktorý na čitateľa zapôsobí hlbokou citovosťou, ukrytou pod vrstvami kritiky i chladného odstupu; v rozprávaní Wernerovej hrdinky v poviedke s názvom Paličku treba odstreliť, nalomená neplatí! zas vystupuje do popredia postava svojráznej babičky, majiteľky maringotky so strelnicou. Text zaujme prostredím sociálnej periférie, civilnosťou a autentickým hovorovým štýlom.

„Prózu subjektu“ a jeho rozpadu reprezentuje aj poviedka A. P. Zacharovej Tako Tsubo (čo označuje syndróm zlomeného srdca). Personálny rozprávač zobrazuje ženskú postavu a jej psychické stavy po smrti otca. Štylisticky nápadné je v texte hromadenie obrazov (najmä jedla), ale aj (v kontexte tohto žánru už spomínaný) motív škriabania: „Škrabe sa za krkom, na brade, na prsiach, najprv len dlaňami, no nestačí to [...] Keď zoškriabe vrstvy, ktoré nemôže, prudko objíma samu seba, nechty zatne do kože na lopatkách“ (s. 160 – 161). Zdá sa, že tento obraz je vo vzťahu k zvolenej poetike skutočne kľúčový; aj Nicol Hochholzerová v predslove uviedla, že porota ocenila predovšetkým tie texty, ktoré „kričia, kopú, škrabú“ (s. 7). Apropo, k predslovu sa žiada ešte jedna poznámka – uvádza sa v ňom, že „poroty Poviedky sú každý rok obviňované z akéhosi fiktívneho odporu k humoru“ (s. 6). Je zaujímavé, že Hochholzerová cítila potrebu ohradiť sa voči (ešte len fiktívnym) výhradám a prekvapuje aj nenáležite konfrontačné naladenie tejto potreby. Recenzenti predsa porotu ani autorov či autorky z ničoho „neobviňujú“, len v rámci žánru recenzie sprostredkúvajú svoj čitateľský dojem. O tom je literárna kritika.

Tohtoročná porota uviedla, že bola spokojná „so stabilnou úrovňou kvality prihlásených textov“ (s. 173) a rovnaké konštatovanie možno uplatniť aj vo vzťahu k desiatke, ktorá z celkového počtu zúčastnených vyplynula. Táto pestrá mozaika svojimi literárnymi kvalitami síce minuloročné zborníky nezatienila, ale nevyznačuje sa ani nižšou hodnotou textov. Niveau stable.