Vyhľadávanie
Milan Rúfus
Ako stopy v snehu
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2009
Kráčala som do Fialkového údolia, keď ma prekvapilo sneženie. Vynorili sa mi verše: ... môj ty sneh! Nikdy už nikde neuvidím taký... Zdalo sa mi, že v ten deň v Bratislave priveľa napadalo snehu. Do tváre, do snov, do príbehu... Obzrela som sa a uvidela som na bielučkom podklade obrazce. Stopy. Fúkalo, tie skôr vytvorené sa strácali. Stopy v snehu nepretrvajú. Viem. Nevedela som však, že ma pani Magda Rúfusová privíta s novou knižkou Ako stopy v snehu v náručí... Nič nie je náhoda...
Kniha sa mi otvorila pri básni Živý triptych. Odvrátila som sa, aby som skryla slzy. Báseň je venovaná Zuzanke. A ja čítam: Moje dni napĺňa / od zeme po oblohu. / ... Ibaže priveľmi sme jedno, / ty a ja. / Zviazaní údelom si predsa neklamú. / ... Cesta je viacej ako cieľ. / Cesta je hlad aj sýtosť. / ... Ty, mama a ja – sme na tej ceste / tri telá, jedna bytosť. / Cesta je múdry učiteľ. / Odpovie na otázky. / Ty, mama, ja – sme na tej ceste / tri mená jednej lásky.
Neodkryjeme záhadu bytia. Nevieme o svojom vymeranom čase. A tak je márne uvažovať, čo asi Milan Rúfus cítil pri tvorbe svojich posledných básní, veď sa chcel ešte dlho starať o Zuzanku... Hneď na začiatku prvej časti zbierky Záhadný vzorec bytia však hovorí: ... nad matkou Zemou na dotyk nízko lietam / jak lastovičky pred dažďom.
Spolu s básnikom sa môžeme vrátiť do jeho Liptova, do rodného domu, ktorý bol preňho domovom, kolískou, zázrakom. Márne sú spevy labutie... hovorí. Verše majú farbu labutích krídel vo svojej bielunkej bielobe spomienok a vzťahov. Majú smútok labutích piesní v spomienkach na matku, pripodobňovanú k studni plnej živej vody: Čo by si čerpal tisíc rokov, / nevyčerpáš ju. / Nuž si kľakni. / Až potom vstaň a odíď. V myšlienkach sa vracal k zázrakom detstva, kde skutočnosť je zázrakom / a zázrak skutočnosťou.
Milan Rúfus odkrýva to, čo dosiaľ nepomenoval. Svoju introvertnosť, svoj altruizmus spôsobom jemu vlastným – nepodmienečne a s krehkým tichom. V prvej časti reflektuje zážitky z detstva. Čo mal rád, čoho sa bál, čo musel skúsiť, čo bolo divotvorné, čisté, zlaté i zakliate. Alebo biele – ako jeho prvý oblek, ktorý mu mama kúpila do gymnázia za peniažky za predané brusnice: Ej, horí ohník, horí... / Aj do mesta ma vystrojili hory. Signifikantný pre Milana Rúfusa je vzťah k prírode. Dojímavá je rozlúčka maturanta s Poludnicou pred odchodom na vysokoškolské štúdiá. Videl seba ako veľblúda, ktorý si naplnil dva hrby živou vodou, aby mohol bez obáv vputovať do púšte.... Kompozične uzatvára oblúk domova básňami: Mamin mrežovník, Otec, Dieťa s menom Ježiš, Poďakovanie za kolísku. So všetkou vrúcnosťou, / ktorej som schopný, Pane, / s úsmevom cez slzy / ďakujem za kolísku. / Veľmi Ti ďakujem, / že stojí tam, kde stála. / Že, Stolár zázračný, / učinil si ju takú, / aby ma vo mne strážila. / Od rána do súmraku.
V časti Dar i bremeno básnik nažité formuluje do dvadsiatich troch básní. Podkovu šťastia kuje, žité si opakuje. A končí všetko tam, / kde sa aj začína: / V zázraku zvanom semeno. / Život – i dar, i bremeno. Manželke venoval viacero básní. V Balade o matkinom srdci, dedikovanej Magde, ďakuje za srdce / bijúce pre Zuzanku. Pripodobňuje ho k chrámu, zvoniacej katedrále, aby o nej, ako spolutvorkyni Bytia povedal: Najväčšia z tých, čo odjakživa / poznali tým, / že cítia.
Bez strachu prijíma dané, ten Boží predel / medzi bytím a medzi nebytím, aby v záverečnej básni Post scriptum vydal svedectvo o svojom živote, ktorý bol pre neho Hľadaním odpovede. / ... Trvalým úžasom z Božej dielne/.
O poslednej básnickej zbierke Milana Rúfusa môžeme nepateticky a pokorne povedať, že je ďakovnou modlitbou. Majster svoje detské „vecičky sveta“ pripomenul, povýšil ich na báseň, pokľakol pred nimi a – pobral sa do večnosti.
Stopy po človeku nezostávajú v snehu, ale v čine, v jeho diele. A odkaz Majstra Rúfusa zostáva natrvalo, nemenne. Chce sa mi túžiť po tom, aby jeho myšlienky zasiahli aspoň väčšinu, ak nie všetkých. Jeho poézia však nie je pre hlučných a povrchných. Tí, ktorí sa dajú ňou zasiahnuť, ktorí ju budú žiť, usúvsťažnia v sebe jeho posolstvá a majú šancu niesť ďalej ním začaté.
Slavomíra Očenášová-Štrbová
