Vyhľadávanie
Rút Lichnerová: Anna Regina
Bratislava, Vydavateľstvo Q 111 2006
Jedna z najosobitejších autoriek súčasnej slovenskej prózy Rút Lichnerová je autorkou piatich kníh, ktoré by si pre svoju neopakovateľnú atmosféru žiadali interpretačné návraty i systematickejšiu pozornosť kritiky. Potvrdzuje to aj šiesta knižka, ktorú zrejme celkom neobjavíme na prvý dúšok, no ktorá by sa celkom určite mohla stať príležitosťou na interpretačné výkony s takpovediac vývinovým záberom. Nielen preto, že autorka v nej svojsky využila výdobytky postmoderny na tvorivé spracovanie historickej témy, ale najmä preto, že v tomto spracovaní našla dostatok inšpirácie na nastolenie výsostne aktuálnych otázok ľudského bytia, že originálne nasvietila najstaršiu obsesiu literatúry o konflikte lásky a obety, že vytvorila znepokojujúci obraz ženskosti schopný citovo aj intelektuálne iritovať zaspaté svedomie súčasnosti.
Iste, netreba podceňovať samú historickosť témy. Je autentická na najvyššiu možnú mieru: autorka pozná toľko detailov o živote slávneho cisárskeho (Karol VI.) kartografa, polyhistora a polytechnika Samuela Mikovínihoa o banskoštiavnickom kolorite prve jpolovice 18. storočia, že by jej to nepochybne stačilo na pútavé vykreslenie osobnosti i na zmapovanie dejinných súvislostí jeho príbehu i príbehu jeho súčasníkov (napr. Mateja Bela). Ale možno práve preto v podstate rezignuje na životopisné a historické rámcea vyberá si z nich problém: život, resp.prežívanie statusu manželky historickejcelebrity s cisárskym požehnaním,Anny Reginy Mikovíniovej, ktorej ctižiadosťou je žiť v pravde, milovať manžela a rodiť deti a nepodľahnúť pritom hlúpemu meštiackemu prostrediu. Takže zďaleka nejde o tradičnú beletrizáciu biografie slávneho Slováka, na ktorého
žiarlil i ešte slávnejší magnum decus Hungariae Matej Bel. Lichnerová ide tak hlboko pod kožu svojich hrdinov, že historická fakticita takmer ustupuje do úzadia a podstatným sa stáva problém manželského spolunažívania, v ktoromMikovíni so svojou otcovskou prehistóriou, so svojou bytostnou službou vede a technickému pokroku (mapuje krajinu, ale nevie zmapovať seba) zostáva len svetobežníckym štatistom a márne naplneným snom o úspechu a bohatstve, kým nekonvenčná matka jeho detí (sama jazdí na koni ako o storočie mladšia partizánka feminizmu George Sandová) sa dostáva do pozície filozofického arbitra, ktorý napokon s množstvom otáznikov zhodnotí všetky jóbovské vzbury, abrahamovské obete a neskrotné mužské ambície ako márnosť nad márnosť pri neprestajnom deficite mileneckej, manželskej, otcovskej, ľudskej blízkosti. Popri Anne Regine vystupuje v knihe viacero výrazne vykontúrovaných ženských postáv (sestra Judita, slúžka Amaryška, „počúvačka“Kristínka, alebo aj nedospelá dcéraAlžbetka), ktoré svojou autenticitou dotvárajú plasticitu ženského aspektu a robia z Lichnerovej výpovede sugestívne ženské posolstvo o hlbinných podstatách života.
Napriek tomuto jednoznačnému smerovaniu má Lichnerovej próza ďaleko ku „zženšteným“ prejavom, aké sú viac než bežné v tvorbe našich ženských literárnych protagonistiek.V podstate tu niet príbehu a niet ani dosť dôvodov na psychologizovanie.Namiesto príbehu je tu však plno zvláštnej poézie, ktorá sa utvára často z protichodných zložiek a zachádza hlbšienež jednosmerný príbeh alebo sebadôkladnejší psychologický portrét:veľký cit páchne vášňou a hriechom,krv otvára dvere do veľkých tajomstiev, hrôza susedí s nehou, drsnosť je odvrátenou stranou hlbokého pochopenia, sen prestupuje realitu, magika sa zhmotňuje v rituáloch, Biblia kladie napoly zodpovedané otázky. Preto je kniha rozčlenená na 21 kapitol, ktoré sú akýmisi rýchlymi zábermi do hĺbky témy, ignorujúcimi príbehové postupnosti, ba aj logiku, zato každá je ďalším zárezom do spohodlnenej človečiny aj za cenu kvapkania krvi. Akoby práve potreba takejto poézie nútila meniť aspekty rozprávania, každou kapitolou otvárať niečo nové a nevracať sa viac k povedanému. V Lichnerovej próze sa takto koncentruje história, krajina a jej neopakovateľné osobitosti, tajomno i očividno, rozum, cit i vášeň. A všetko má zvláštny erotický náboj, akoby rozprávanie i všetko, čo je v ňom, vznikalo nezastaviteľným samoplodením. Ak by sa už mali hľadať paralely so súčasnou svetovou literatúrou, Lichnerovej postupy a napokon i neuhýbavá otvorenosť má dosť príbuzností s prózami talianskeho postmodernistu A. Baricca.
Alexander Halvoník
