Vyhľadávanie
V literárnom ekosystéme kadečo podlieha rýchlym zmenám. Prinajmenšom jedna vec je však spoľahlivo trvalá – existuje literatúra (v našom prípade zúžene: beletria) a existuje knižná produkcia. Jedno sa tvorí a číta, druhé sa produkuje a konzumuje. Jedno sa interpretuje a hodnotí, nad druhým sa (v tom lepšom prípade) sentimentálne rozplýva. Tak to je, tak to asi aj má byť, a pre celý ekosystém je najlepšie, keď sa obe strany vzájomne nechávajú na pokoji, respektíve si vystačia so zvyčajnými jalovými štuchancami. Keďže je však základom ekosystému život a základom života narúšanie poriadku, prax je o niečo komplikovanejšia. Prináša napríklad aj diela „na pomedzí“ a spolu s nimi dilemu pre odbornejších kritikov. Niektorí snobsky ohrnú nosom, ďalší si salónne (a v svojej podstate ešte viac snobsky) zarebelujú vynášaním na piedestál, kým iní sa radšej celej veci okľukou vyhnú (tak to je, tak to asi aj má byť, atď.).
Dosýta si porebelovať čí poohŕňať nosom sa dá aj nad ostatným románom Tamary Šimončíkovej Heribanovej Pendleri (Ikar, 2018). A pri vedomí toho, čo všetko sa u nás zvykne dostávať na ten pozoruhodný piedestál pre zasvätených, je lákavá najmä tá prvá možnosť. Popri tom, že vzhľadom na vydavateľstvo či tvar záverečného autorkinho medailónu by išlo o vcelku zábavnú provokáciu, by to totiž nebol taký lacný čin, ako by sa mohlo sprvoti zdať. Ústredná dejová línia románu (hľadanie dávno a zdanlivo navždy stratenej prvej lásky) sa síce napríklad dočká obligátneho šťastného konca, avšak ten je zafarbený veľmi trpko. A čo je pre mnohých podstatnejšie – román vskutku má aj ten spoločenský presah, ktorým sa kvalitná literatúra neraz (neraz bezhlavo) meria: či už ide o zaujímavú problematiku generácie, ktorá vyrástla v autobusoch a vlakoch medzi Bratislavou a západným Rakúskom, alebo o aktuálnejší problém utečeneckej krízy v Európe. Najmä autorkine výpovede o „pendleroch“ pritom neraz pôsobia nielen zasvätene, ale aj sugestívne. Heribanová tiež v knihe často (dokonca pričasto) dokazuje svoju intelektuálnu kompetentnosť a erudíciu, pričom píše s jazykovou zručnosťou, ktorú jej (aj pri zohľadnení zrejmého sklonu k pátosu, gýču či pseudoinvenčným pomenovaniam) môže väčšina autorov a autoriek ambicióznejšej literatúry iba závidieť.
Patrí teda Heribanovej kniha do kategórie umelecky náročnejšej prózy? Ťažko. Na to sú všetky postavy v nej vytvorené príliš plocho až naivne („vrcholom“ je tu doslova čarovná postava rozprávkovo formovanej liečiteľky zo záveru románu), pričom je ich konanie primocne ovládané témou či dejovými zvratmi. Martin, hlavná postava románu, sa napríklad v svojom (ne)pátraní po Anne, ktorej strata osudovo formovala celý jeho dospelý život, posunie iba vtedy, keď mu to nejakým krkolomným spôsobom dovolí autorka. A tak tápajú spolu – on medzi náhlou horúčkovitou aktivitou a (vzápätí) absolútnou odovzdanosťou, ona zasa po niečom, čím by nejako jeho miestami až absurdné počínanie textovo odôvodnila. A bohužiaľ, pod Martinov intelektualizmus či rýchlosť modernej spoločnosti sa zďaleka nedá skryť toľko, koľko by chcela.
Nelogickosť konania postáv a nelogickosť dejových zvratov, ako aj osudovosť namiesto autentického formovania či vôbec svojprávnosti jednotlivých charakterov pritom patria k integrálnym prvkom románu. Podobne, ako stála prímes melodramatickosti či hrania na efekt a lacnú skratku – keď reštaurácia v centre Bratislavy, tak partia Angličanov v tangáčoch a nadbytok vlajočiek v jedlách (ozaj, kto si už dnes dohaduje neformálne pracovné stretnutie na terasu pod Michalskou bránou?); keď slovenská mládež a deväťdesiate roky, tak drogy a prostitúcia; keď bohatý otec z východného Slovenska, tak mafián. A keď sa objaví literárne či myšlienkovo zaujímavé miesto (spravidla aj tak koketujúce s gýčom), zvyčajne zostáva v službách základnej melodramatickej osi. Sugestívne podaná prednáška viedenského profesora o láske, ktorá sama osebe disponuje potenciálom dojímať, takto napríklad nemá inú funkciu, než funkciu skratkovitého nahradenia procesu Martinovho ľúbostného prebudenia.
Je toho vlastne až tak veľa, že je na mieste otázka, či Heribanovej román do umelecky ambicióznejšej literatúry vôbec patriť chce. Asi ani nie, a teda ju radšej ponechajme – zohľadňujúc vyššie spomenuté pravidlá fungovania literárneho ekosystému – v spokojnom spolunažívaní so svojimi čitateľmi. Aj keď – v rámci ich podceňovania zo strany autorky, ktoré je pre literatúru tohto druhu esenciálnou súčasťou, je tu jedna vec, v ktorej sa ich asi treba zastať. Citlivú tému utečeneckej krízy totiž Šimončíková Heribanová podáva s elitárskou bohorovnosťou – a rovnako, ako je snáď ako-tak rozhľadenému človeku jasné, že medzi názorových oponentov proimigračnej politiky nepatria len sfanatizované zlomyseľné starenky a drzí mladí fašisti, ako to (nie náhodou dehumanizujúco?) podáva autorka, je tiež azda jasné, že ani autorkini čitatelia nie sú natoľko intelektovo zakrpatení, aby im táto téma musela byť podávaná takýmto spôsobom. Alebo žeby to bolo tak, že to Heribanová inak, než poučujúco (a teda povrchne) spracovať ani nedokázala? Scéna, v ktorej asi mala prebiehať výmena ideí medzi Martinom a mladým fašistom-intelektuálom, pričom v praxi dochádza len k vzájomnému nahluchlému bombardovaniu chabými tézami, totiž pripúšťa aj takýto výklad.
Práve oná prímes elitárstva, ktorej najvýraznejším prejavom sú silné sklony k súdeniu a poučovaniu, zaraďuje román Pendleri do zvláštnej skupinky kníh – kníh, ktoré by teoreticky mohli patriť všelikde a prakticky akosi nepatria nikam. Kníh, ktorým akoby stačil už samotný fakt, že vôbec vyšli a že popritom nevyzerajú najhoršie. Áno, v literárnom ekosystéme naozaj existuje kadečo.
