Vyhľadávanie
Pavel Vilikovský
Čarovný papagáj a iné gýče
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2005
Prečo je gýč takým pokušením pre dobrých spisovateľov? Preto, že to isté je v jednej vete umením a v druhej nie, odpovedá si, pravdaže, vo forme otázky, Pavel Vilikovský vo svojej najnovšej zbierke poviedok. Tým by to mohlo byť vybavené, ale nie je. V ktorej vete je to isté slovo umením a v ktorej nie je? A nielen to, svet je plný gýčov, ktoré adorujeme ako umenie, a pravdepodobne aj plný umenia, ktoré zatracujeme ako gýč. Boli časy, keď parížska Eifelovka alebo Bratislavský h
rad iste boli gýčmi, ale už nie sú: sú symbolmi, sú zvecnenými mýtmi, ikonami, do ktorých možno kedykoľvek vložiť krásny nový obsah. Aj sa to robilo a robí, predtým pod zásterkou vznešených ideálov, teraz, v dobe postmodernistických zneistení, cielene, uvedomelo, ba priam programovo bez ideálov, zato s vopred deklarovanou sympatiou ku gýču, ktorému treba rozumieť, lebo je väčšmi náš ako čokoľvek iné. Keď už nie pre iné, tak preto, že pochádza z umenia a zjednodušene kopíruje jeho štruktúry. Gýč bol inšpiráciou modernizmu, a ten si z neho zámerne urobil skúšku správnosti umenia, dnes je gýč potencialitou skúšajúcou, či je umenie ešte vždy možné a či vôbec je. Zjednodušené obsahy, vypreparované modely, kostry a kostričky priveľmi komplikovaných ľudských príbehov a myšlienok môžu však ešte vždy byť rajom pre jazyk, ak sa neberú príliš vážne. Priznanie sa ku gýču je výrazom kvalitnej intelektuálskej skepsy, ktorá má korene v umení.
Toto je s najväčšou pravdepodobnosťou aj prípad Vilikovského novej knižky. Jej osem próz, ktoré sú zväčša autorskými spomienkami ma socializmus, alebo aj autorskými pamäťami zo socializmu, obsahuje vari všetky výsmechy umenia a vznešenosti známe z predchádzajúcich tvorivých zdvihov tohto spisovateľa. Nové nie sú ani príbehové portfóliá založené na poznaní literatúry ako takej, ale najmä jej populárnejších žánrov, ako detektívka, horor, fantasy. Ak však hlavným živlom v tvorbe P. Vilikovského bola britká racionálna irónia, hroty Čarovného papagája a iných gýčov akoby už ani nechceli pichať, bodať a bolieť, ale premenili sa na nástroje brnkania na city. A veru, niestami to poriadne ,,sentimentálně zní“, najmä keď postavy radšej zmierlivo, láskyplne a disciplinovane spomínajú (Pán spomienok, Gašpar, Melichar, Baltazárová), vedomé si toho, že aj to spomínanie už nie je to, čo bývalo, i to, že ani spomínaním sa neutvrdí to, čoho nebolo. Pravdaže, ani výsmech nie je už taký zdrvujúci: má skôr vlastnosti zásadného reliktu, no jeho bujará všadeprítomnosť predsa len ponúka priestor zmieru, rezignácii, pokoju či obdivu (Modré obdobie Kúcanského-Smitha, Veľké more). Únava vzburou a osamotením? Nostalgický tón v nápeve na unavenú tému hľadania identity? V poviedke Pán spomienok sa napríklad dvaja bratia usilujú podľa nájdených zápiskov mŕtveho otca pochopiť alebo aspoň predstaviť si ho. Nielenže ho každý z bratov vidí inak, ale všetky pokusy nadviazať s ním, a napokon i medzi sebou trebárs imaginárnu komunikáciu, zlyhávajú, no čo v jednom z hrdinov ostalo, bola jediná momentka z detstva, keď sa otec s porozumením usmial nad spevom syna. Alebo emigrant za socializmu napíše po rokoch, ,,ako môžem zabudnúť na niečo, čo sa mi ešte nestalo?“ Veď sa mu nestala sloboda, nestal sa mu život. Vo Vilikovského zbierke, prirodzene, nájdeme aj poviedky tvrdo a jednoznačne odsudzujúce, priam fumigujúce karierizmus či iné nenaplnené existenčno alebo moc jedných nad druhými (Kríza stredného veku, Čarovný papagáj úspechu) – pravdaže, opäť za socializmu. Vo väčšine z nich sa mnohotvárnosť a polyfónnosť štylistických figúr, pre Vilikovského príznačná, zredukovala na priamočiare rozprávanie s pekným dialógom, s veselými pointami a plnohodnotnými bonmotmi. Zjednodušila sa motivácia, nezriedka do takej miery, že niektoré prózy pôsobia ako nahrubo naskicované. No napriek tomu, že autor sa zakryl gýčovým avízom z názvu, nech robil, čo robil, nepodarilo sa mu zaprieť v sebe umelca. Naozaj sa mi nechce pokladať poviedky z tejto knihy za gýče. Na gýče máme dosť iných majstrov.
Alexander Halvoník
