Vyhľadávanie
Naozajstná výnimka
Peter Moskaľ: Cestopis
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2006
Nebude náhoda, že názov debutu Petra Moskaľa okrem iného pripomína aj kultový kúsok Jacka Kerouaca. Spontánnosť rozprávačstva, hľadanie samého seba v krížení optiky nadhľadu nad všetkým zabehnutým, prešliapaným a zároveň drobnohľadu smerom k svojim pocitom autora typovo ku Kerouacovi viaže, ale určite sa tým nevyčerpáva charakteristika jeho knižky. Cestopis totiž tvorí zbierka úvah s prvkami reportáže a esejistiky, s atmosférou filozofického aforizmu: nenájdeme tu veľký dôraz na príbeh či fabulu, iba črty, záblesky a výstrižky vonkajšieho sveta, ktoré slúžia ako námetové fragmenty na myšlienkovo a ideovo celistvé, hoci rozsahom neveľké kompozície. Autor sa teda žánrovo vymyká z bežného rámca tvorby súčasnej mladej poviedkovej generácie, zásadná otázka znie, či si túto výnimočnosť dokáže tvorivo obhájiť.
Peter Moskaľ stavil pri rozvíjaní rozprávania na svoju skúsenosť, na dynamickú zážitkovosť, na subjektívnosť svojich postrehov a pozorovaní, lyrickosť a emocionalitu ich stvárnenia prostredníctvom bohatého využitia básnických prostriedkov a všetkých možných druhov metafory a metonymie, a tiež mysliteľskú výstižnosť, prekvapivosť i dramatickosť. Vyskladal mozaiku zámerne vnútorného cestopisu, akoby jasne chcel naznačiť, že cieľ jeho cesty neleží na týchto smrteľne reálnych cestách, nie je v aute, vo vlaku, ani v meste, dedine, v krčme, kde ľudia otvoria svoje sladko-horké vnútra, vo svojej izbe či na horách. Spája sa s vnútornou slobodou každú chvíľu prežívať čerstvo, ako nový, živý človek – záverečné riadky knihy sú v tomto zmysle úplne presné: „Zaspáva na chrbte a predstavuje si, aké budú nové cesty. Nezáleží na tom, kam povedú a ako dlho budú trvať. Všetky sú jeho. Práve leží na mieste, kde sa začínajú.“
Tridsaťročný debutant rozpráva o svojich i generačných peripetiách naozaj kultivovane a zrelo, občas si vykračuje bez problémov, občas musí tvrdo presekávať svoj chodníček v ľudskej džungli. Vyslovil svoj problém a svoj názor, a tým aj svoju, de facto pozitívnu, životnú filozofiu, čo mnohí spisovatelia robia v takejto žánrovej podobe až na dôchodku, prípadne cez druhých zo záhrobia. Moskaľovi rozhodne nechýba odvaha, občas síce zavanie jeho text stredoškolskou úvahovou naivitou, občas syntakticky preexponuje vyjadrenie, sem-tam to preženie s melanchóliou, no zväčša si svoju výnimočnú pozíciu v skladbe mladej generácie, i ostatnej prozaickej spisby pozoruhodne obhájil. Ďalší krok na jeho spisovateľskej ceste, a nech to nevyznie ako klišé, určite nebudem s dávkou netrpezlivosti očakávať sám.
Radoslav Matejov
