Chváloreč na predhovory

Jestvujú čitatelia, ktorí berú predhovory ako povinnú jazdu – knihu treba predsa prečítať od začiatku do konca, keď už bola kúpená za toľko peňazí. Potom sú takí, a tých je azda väčšina, ktorí ich bez mihnutia oka ignorujú a rovno preskakujú. Korene odporu k nim možno podľa mňa relatívne dobre datovať do čias minulého režimu. Človek z čítania dobových predhovorov nadobudne dojem, že najväčšími géniami literárnej (a každej inej) vedy 20. storočia sú Marx, Lenin a Stalin. Prázdne a nudné predhovory prešpikované citátmi socialistických velikánov boli neraz jedinou možnou stratégiou na vydanie knihy a z dnešného pohľadu im inú váhu a funkciu ani nemožno prikladať. Potom existuje posledná skupina čitateľov, a k nim sa radím i ja, ktorí predhovory milujú a čítajú ich so zvláštnym zaujatím.

Autor v predhovore neraz prezrádza názor sám na seba, na svoje písanie a na text, ktorý má čitateľ práve pred sebou. Jednoducho povedané, podáva návod na čítanie textu, aby sme sa ako čitatelia nedajbože nepomýlili a neprečítali text inak, ako autor zamýšľal. Vtedy sa vo mne prebúdza notorický čitateľ predhovorov, ktorý si s radosťou sám pre seba povie: „Ďakujem veľmi pekne za návod, teraz to idem prečítať presne naopak.” Najväčší pôžitok z textu má človek neraz práve vtedy, keď ho skúša čítať presne naopak, ako bol zamýšľaný alebo ako nám ponúkajú rôzne návody, či už boli napísané samotným autorom, inými čitateľmi alebo literárnymi vedcami. Čítať text inak, ako je tradične zaužívané, je najčastejším zdrojom literárnovednej a literárnohistorickej invencie.  

Literatúra ako hra

V súčasnej umeleckej literatúre sa vyskytujú predhovory a doslovy skôr sporadicky. Preto moje srdce zaplesalo, keď som na jeden narazil v Mastnom mužovi. Už pri jeho prvej vete („Táto kniha robí dosť pre to, aby nebola braná vážne.”) začali kmitať moje subverzívne kontrolky. Mastný muž predhovor potrebuje, pretože vznikol ako hra a pravidlá hry sa musia na začiatku jasne pomenovať. Tie boli v zásade jednoduché: napísať poviedku s názvom Mastný muž a udržať tajomstvo o svojom autorstve konkrétneho textu. Kto sa hrá? Zvučné mená súčasnej slovenskej literatúry: Balla, Darovec, Erdélyi, Gibová, Hochholczerová, Janáč, Medeši, Micenková, Pupala, Štefánik a Vadas. Výsledkom tejto hry, ktorá nepochybne vznikla v príjemnom priateľskom prostredí kaviarne či pohostinstva, je jedenásť poviedok s rovnakým názvom, ale rozličnými podtitulmi. K poviedkam nie sú priradené mená, a preto ich autorstvo môžeme len hádať. A tu by sme azda i mohli skončiť: pravidlá hry sú dané, poďme sa hrať. Predhovor však ide ďalej a ponúka nám zopár myšlienok k tomu, ako kniha chápe samú seba. Nepôjde len o nevážnu hru, ale spoločná aktivita autorov sa má chápať ako „ironické a aj sebaironické gesto vzdoru voči dnešnej kultúre novej vážnosti, v ktorej akoby už nebol priestor pre nadhľad a komiku. (...) Ich demonštrácia aktu hry je potom zdieľanou suberziou všadeprítomnej patetizujúcej vážnosti v súčasnej slovenskej spoločnosti, ale aj v súčasnej slovenskej literatúre.” Má ísť o literárny protitrend, neobvyklú akciu nasmerovanú proti dominujúcemu prúdu svojej doby.

Takéto štylizovanie sa však podľa mňa úplne nesedí. Ak totiž existuje niečo ako stred kánonu súčasnej slovenskej literatúry, sú to práve tieto mená. Ako sa skôr spomína v predhovore – „majú na konte množstvo kritikou rešpektovaných kníh, ocenených významnými cenami vrátane tej najprestížnejšej prozaickej – Anasoft litery.” Učí sa o nich na univerzitách, uvažuje v akadémiách. Toto je mainstream kvalitnej súčasnej slovenskej literatúry. Proti komu môžu etablovaní autori, ktorých uznáva väčšina relevantných hráčov na poli kultúry, vzdorovať? Koho možno považovať za predstaviteľa spomínanej novej kultúry všadeprítomnej a patetizujúcej vážnosti, proti ktorému je táto kniha namierená? Predvídala kniha novú ministerku kultúry, ktorá, citujúc jej slávny status, prijala nomináciu s plnou vážnosťou, plne si uvedomuje vážnosť a zodpovednosť plynúcu z nominácie a chce urobiť z ministerstva váženú inštitúciu? Veď ju nikto naozaj vážený vážne neberie. Inak povedané – gesto vzdoru je v dnešnej kultúre slepá ulička, ako to celkom dobre na príklade Kurta Cobaina a Nirvany popísal Mark Fisher. 

Pasca anonymity

Literárny kritik sa pri hodnotení tejto knihy zároveň dostáva do pasce. Ak niektorú z poviedok ohodnotí ako nie práve kvalitnú, autori sa alibisticky môžu ohradiť, že predsa nejde o žiadnu veľkú literatúru, je to len hra. Ak sa o niektorom z textov vyjadrí kritik opačne, potvrdí sa, že kniha predsa len ašpiruje na to byť serióznou problémovou literatúrou (vďaka ti, predhovor). Samozrejme, mohli by sme označiť túto bipolárnosť za falošnú, všetci sme predsa homines ludentes, kultúra je svojou povahou hra a literatúra môže byť hravou a serióznou zároveň. Práve tento styčný bod sa v knihe oplatí hľadať, on ospravedlňuje náš čas strávený pri nej a nájdeme ho len vtedy, ak sa obrátime na to najdôležitejšie, priamo na text.

Zo začiatku treba podotknúť, že nepriradenosť autorstva k jednotlivým poviedkam naozaj pomáha. Zostáva pred nami iba sám text, takpovediac nahý, bez rôznych nánosov spojených s menom autora, a musí sa obhájiť sám. Čo majú okrem toho všetky texty spoločné? Ide o texty výrazovo silné. Napriek krátkemu rozsahu sa človek pri väčšine z nich pozabudne, že číta Mastného muža (podobne, ako keď človek v zápale hry zabudne, že sa hrá). Bizarnosť, (seba)pejoratívnosť, komickosť, (seba)irónia – kategórie spoločné azda pre väčšinu autorov zbierky – sa prejavujú aj v týchto textoch, ale v súčasnej literatúre sa aj vďaka nim zvládli etablovať ako bezpríznakové. Najprekvapivejšie na celej zbierke je, že diapazón tematického spracovania nie je až taký široký. Ak sme čakali kreatívne orgie a úlety, predbiehanie sa o čo najoriginálnejšie spracovanie zadanej témy à la štylistické cvičenia Raymonda Queneau, zostaneme trochu sklamaní. Väčšina autorov sa na vzdialenejšie priečky asociačného radu spojenia mastný muž dostala len zriedka. Najčastejšie ide o nechutného, škaredého či primitívneho staršieho muža, ktorý smrdí pálenkou (alkoholu je vo väčšine textov naozaj dostatok).

V súboji mastných mužov z tohto pohľadu zostáva ležať na zemi ako porazený Mastný muž č. 5 s podtitulom Plnka. Tento muž je tak mastný, ako sa od správneho mastného muža očakáva. Odporného Vavra žijúceho na lazoch a udržiavajúceho si ako otroka Róma príde navštíviť mestský párik a pri príprave kozľaciny sa spoločne opijú. Celé je to také primitívne a nechutné (znova však pripomínam, že bezpríznakovo), až to musí byť metaforické: „Je to bizarné. Napadne mi, ten obraz je ako nejaká metafora. Ale aká, to mi v tej chvíli uniká.” (s. 51) „Ďalšia metafora? Kurva, o čom?” (s. 58) „Grciam, tryskám, ide zo mňa všetko, ale že úplne, raňajky, pálenka, žlč, aj koza s plnkou, takpovediac. Všetky nepochopené metafory života.” (s. 61) Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, zliterárnenie alkoholových avantúr je ťažká disciplína a to z jednoduchého dôvodu: bývajú oveľa poetickejšie a literárnejšie (teda aj metaforickejšie) zažité v reálnom svete než potom na papieri (alebo aj na druhý deň ráno). Popri Plnke sa ešte na zemi zvíja desiaty Mastný muž (Vyvalený jazyk). Najjednoduchšia cesta do pekla nudy je vydláždená pokusom o kontroverznosť.

Na strane druhej z pohľadu našich kritérií víťazí posledná poviedka Masný a spol. So zadaním sa tu autor zahral najoriginálnejšie a onen mastný muž je v tomto prípade bývalý futbalový reprezentant Marián Masný, menej známy spoluhráč legendárneho Antonína Panenku. Krátka spoveď predstaviteľa generácie Husákových detí, dnes už päťdesiatnika, o zabúdaní, zradnosti spomínania, rôznych podobách minulosti a tak trocha i fungovaní mozgu. Pre spomienkových hedonistov trpká lahôdka. V obkolesení poviedok, ktoré tematizujú extrémne zážitky, je vlastne táto o najobyčajnejších veciach najväčšmi neobyčajná. Za spomenutie stojí aj štvorka s podtitulom Konečne nájde telo, ktorá pracuje s mastnotou vo význame mastného opaľovacieho krému (podobne to robí aj Magnetka) a s motívom zoškrabovania našich vrstiev (pod ktorými sa väčšinou skrýva dieťa) a šestka Zánik Mestečka G., pri ktorej som si povedal: toto je hra! Keď už sa hráme, tak sa hrajme poriadne!  

Ako hrať túto hru?  

Vlastne ani neviem, či som sa túto hru dobre zahral. Nikto nechce byť to usmrkané decko, ktoré kazí ostatným hru tým, že povie odbíjajúce „ja sa nehrám” len preto, že sa mu nepáčia pravidlá hry alebo ich nepochopil. Od kritika by sa azda očakávalo pokúsiť sa na základe svojho širokého prehľadu a znalosti poetík jednotlivých autorov správne dešifrovať autorstvo jednotlivých textov. Autori by sa mohli potom v kaviarni či pohostinstve pochehtávať, ako veľmi sa jednotliví kritici zmýlili, alebo naopak, uznanlivo kývať hlavou nad tým, ako ich majú naozaj prečítaných. Možno by stálo zato v nadväznosti na túto hru si zahrať hru inú. Mala by jednoduché pravidlá: napísať literárnu kritiku na knihu s názvom Mastný muž a udržať tajomstvo o svojom autorstve konkrétnej kritiky. Neviem, či by sa vôbec na Slovensku našlo jedenásť kritikov, ale motivovať by ich mohlo oslobodenie sa od svojich vlastných mien, ktoré sú pre kritikov ešte dôležitejšie ako pre autorov. Len či by tie kritiky neboli tematicky rovnako uniformné a sebe podobné, ako bola aj väčšina z mastných mužov.