Vyhľadávanie
Bratislava, Literárne informačné centrum 2010
Diskurz literárnej tvorby pre deti a mládež má (aj s ohľadom na „detského“ recipienta) vo svojom poetologickom kóde zahrnutú veľmi vysokú mieru typologickej invariantnosti, v rámci ktorej akceptuje špecifické, „žánrovo neprenosné“ naračné postupy, ktoré by sa mimo vymedzený rámec javili ako nefunkčné a neúčelné. Pri pokuse o jeho typologickú charakteristiku možno aj preto hovoriť skôr o paralelných vývinových tendenciách konkrétnych motívov a aspektov, než o celistvej kontinuite žánru ako takého. S cieľom aspoň čiastočne zmapovať rozpínavý priestor moderného „detského písania“ a ozrejmiť tak jeho základné kategoriálne vymedzenia prichádza na slovenský knižný trh monografia autorského kolektívu Zuzany Stanislavovej Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež po roku 1960, ktorá chronologicky a metodologicky nadväzuje na podobne koncipované dielo Ondreja Sliackeho, reflektujúce vývin tohto žánru v predchádzajúcom období. Knihu tak možno vnímať aj ako pokračovanie (a zavŕšenie) syntetickej reflexie žánru v kontexte slovenskej literatúry 20. storočia.
Metodologickým východiskom monografie je kritérium variantnosti žánrových typov detskej literatúry, vývin ktorých autorka ohraničuje chronologicky. V jej prístupe tak dochádza k prepojeniu dvoch systémových kritérií: žánrového a časového, pričom chronologické zaradenie v reflexii často plní aj úlohu nevyhnutného spoločensko-dobového ukazovateľa, ktorý literárny diskurz implicitne tvaroval a diferencoval. Hoci Stanislavovej pohľad na skúmaný problém je viac deskriptívny a enumeratívny ako interpretačný, nevyhýba sa ani ruptúram literárneho vývinu a tam, kde je to nevyhnutné, problematizuje dobové okolnosti, ktoré podobu literatúry negatívne ovplyvňovali (Ideologizácia kultúry a detskej literatúry v 50. rokoch 20. storočia, Program „obnovy socialistického realizmu“ v 70. rokoch). Aj v rámci ozrejmenia spoločenskej skutočnosti však základom jej metodologického prístupu zostáva kategória žánru a jeho (tvarových, tematických a druhových) premien. Koncepcie jednotlivých autorov, ich vývin a prípadné poetologické posuny v tvorbe pre deti sú tu (aj v prípade kľúčových, „generačných“ autorov) naznačené len tézovito, autorkina pozornosť sa koncentruje predovšetkým na konkrétne texty, predovšetkým ich tematické a motivické znaky. V chronologických rámcoch Stanislavová etapovito diferencuje typológiu a poetiku jednotlivých žánrov a ich umelecký vývin (Národná história v literárnom zobrazení, Legenda o láske, Dobrodružno-romantická modifikácia romantickej prózy). S obdivuhodnou precíznosťou a komplexnosťou zachytáva aj na prvý pohľad nenápadné až okrajové tendencie vo vývine jednotlivých žánrov detskej literatúry, pričom sa sústredí nielen na oblasť knižnej produkcie, ale zaznamenáva jej podoby aj v rámci časopiseckej, divadelnej a všeobecne masmediálnej sféry, pričom zväčša naznačuje aj ich umeleckú hodnotovosť. Kniha sa tak stáva košatým a prehľadne štruktúrovaným informačným materiálom, v ktorom možno na konkrétnych príkladoch pozorovať chronológiu variácií detského aspektu naprieč multimediálnym (aj postmoderným) priestorom. Na druhej strane si však nemožno nevšimnúť, že (na úkor kvantity) sa z knihy vytráca ambícia o precíznejší hodnotiaci pohľad na skúmanú problematiku, a kritickejší pohľad na kvalitatívnu nevyrovnanosť jednotlivých literárnych diel. Takáto zmena perspektívy by si však vyžadovala nevyhnutnú redukciu textu a subjektívnejšie stanovisko autorky.
V rámci snahy o komplexnosť skúmanej problematiky a usúvzťažnenia jej jednotlivých zložiek dala Zuzana Stanislavová v knihe priestor aj dvom svojim kolegom: Adele Mitrovej a Michalovi Tokárovi – reflektujú odraz žánru v mimoliterárnych sférach. Kým kapitola A. Mitrovej o dramatickej tvorbe pre deti svojou rétorikou nevybočuje z celkovej informatívnej koncepcie diela, M. Tokár v sebe nezaprie umenovedné vzdelanie a ním spracovaná kapitola o knižných ilustráciách svojou explicitnou pojmovosťou pôsobí miestami až únavne.
Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež po roku 1960 svojou komplexnosťou spĺňajú príslušné parametre syntetizujúcej monografie určenej širokej odbornej verejnosti, jej najväčším pozitívom je však snaha o zachovanie kontinuity odbornej reflexie, ktorá nie je v tunajšom odbornom rámci samozrejmosťou. A to treba oceniť.
