Do akej miery môže byť človek slobodný?

Próza zachytáva život Ely Léderovej – jej detstvo, mladosť i dospelosť –, na ktorého pozadí autorka približuje spoločensko-politickú situáciu v Československu za čias socializmu. Ely sa, samozrejme, dejinné udalosti či rozličné normy totalitného režimu dotýkajú, no najproblematickejším sa pre ňu stáva jej vlastný otec, politický väzeň s kontroverznou minulosťou, ktorá jeho dcére zasahuje do života.

Román je rozdelený na päť relatívne ucelených častí, pričom každá z nich zachytáva isté obdobie v Elinom živote: detstvo, ranú pubertu, mladosť, dospelosť i zrelosť. Hoci sa v rámci príbehu zachováva celková chronológia, tvoria ho samostatné krátke epizódy, ktoré sú k sebe radené zdanlivo náhodne, takže vzniká dojem mimovoľne sa vynárajúcich spomienok. Daný princíp je síce pre texty tohto typu charakteristický, no pre vyvolanie dojmu autentickosti zároveň kľúčový. Netypickou je, naopak, voľba „rozdvojenia“ rozprávača. Pasáže približujúce Elin život „očami“ bežného, bližšie neurčeného rozprávača v tretej osobe sa totiž striedajú so vstupmi jej nebohej babičky, ktorá sa po smrti stala jej strážnym anjelom. Tá dej pravidelne prerušuje, aby čo-to dodala, vysvetlila, prípadne doplnila informácie o svojej minulosti či o osude iných postáv – zväčša rodinných príslušníkov. Zároveň má zdanlivo schopnosť udalosti sama ovplyvňovať, a to tým, že sa Ele či ostatným snaží vnuknúť konkrétne myšlienky a pocity. Dojem autentickosti sa tak opäť stráca.

Úsilie väčšinu momentov či udalostí dodatočne a dostatočne vysvetliť sa tiahne celým textom a pôsobí mierne rušivo. Nejde len o pasáže, v ktorých to explicitne prizná postava – rozprávačka Elinej babičky; daný postup, doplnený o zmienky či minimálne náznaky toho, čo sa má stať neskôr, možno zachytiť aj inde. Núka sa preto otázka, či autorkiným zámerom bolo zakomponovať do románu aj vzdelávací rozmer.

Dej je plný skutočných historických udalostí či iných dobových reálií, ktoré rámcujú Elin život – niektoré ho výrazne ovplyvnia, iné sa ho dotýkajú iba okrajovo a spomínajú sa len ako súčasť drobnej a celkom intímnej epizódy. Neprihliadajúc na dodatok odohrávajúci sa po dvadsiatich piatich rokoch, román zachytáva obdobie od začiatku šesťdesiatych rokov až po pád režimu v roku 1989: politické procesy, Pražskú jar, vpád vojsk Varšavskej zmluvy, obdobie normalizácie plné skepsy, prvé náznaky, že sa situácia v Sovietskom zväze začína meniť, a napokon Nežnú revolúciu. To všetko je doplnené o bežné zážitky dobového človeka: Ela trávila prázdniny v pionierskych táboroch, nakupovala v tuzexe, očaril ju Winnetou, tajne s priateľmi počúvala zakázané skladby, zatajovala vzťahy so svojím otcom, bála sa neprijatia na školu a pod. Okrem toho, že román je do značnej miery autobiografický, ide o momenty, ktoré odzrkadľujú skúsenosti celej generácie, takže pozornosť, ktorá sa im venuje, môže byť snahou o oslovenie mladších čitateľov. Na dotvorenie celkovej atmosféry doby slúži aj prostredie Bratislavy, ktorá sa v priebehu striedajúcich sa desaťročí mení. Mesto i všetky jeho zákutia sú opísané pomerne detailne a stávajú sa dôležitou súčasťou deja. Za pozornosť stojí aj výpočet konkrétnych osobností. Spomína sa napríklad Alexander Dubček, Karel Kryl, Milada Horáková, ale aj Vladimír Mečiar. Medzi vedľajšími, respektíve okrajovými postavami sa zasa objavuje napríklad spisovateľ Rudolf Sloboda.

Pre Elu je však kľúčový v prvom rade vzťah s jej otcom Borisom. Práve jeho sa totiž týka tá nepoložená otázka. Hoci v úvodnej časti, keď bola ešte dieťa a jej otec nebol prítomný (odchádzal od nich, respektíve si odpykával svoj trest), sa niekoľkokrát spomína, že oňho nemá záujem, po celý život ju ovplyvňoval. Časom si však, chtiac-nechtiac, vzťah (aspoň do istej miery) vybudujú a na postavu Borisa sa začne upriamovať čoraz väčšia pozornosť. Elu však trápi jeho minulosť, čo ovplyvňuje jej správanie voči nemu. Bol jej otec zločincom? Bol zodpovedný za smrť nevinných ľudí? Alebo šlo len o vykonštruovaný proces?

Román Nepoložená otázka sa zdanlivo zaoberá životom a postavením bežného človeka počas totality socializmu, v skutočnosti sa však dotýka až dvoch totalitných režimov. Postavy sa totiž nevyrovnávajú len s náročnou súčasnosťou, ale aj s minulosťou poznačenou zločinmi slovenského štátu. Spoznanie ich osudov vedie čitateľa k myšlienkam o tom, do akej miery môže byť človek slobodný, či je mu skutočne dopriate rozhodovať sa sám za seba a ako potom rozsúdiť, kto sa previnil a kto nie. Ľudia však „obyčajne nie sú buď hrdinami, alebo veľkými naničhodníkmi, skôr sa potkýnajú a zápolia so svojimi zlyhaniami, svojou ľudskou malosťou a bezradnosťou, ktorá sa tak ľahko prekoprcne do zbabelosti, ak je čoho sa báť“ (s. 460). Na to musí prísť aj Ela.