Vyhľadávanie
Válkova Tramtária je v každom z nás
Miroslav Válek: Do Tramtárie
Bratislava, Buvik 2004
Generačne patrí Miroslav Válek k trojici básnikov: Milan Rúfus, Vojtech Mihálik a Viliam Turčány; no ako už povedali mnohí predo mnou – modernou artikuláciou svojej poézie je viac spätý s básnikmi o generáciu mladšími. Spolu s nimi u nás koncom 50. a v 60. rokoch 20. storočia po období najsilnejších ideologických tlakov regeneroval vieru v skutočnú poéziu.
Ucelenou súčasťou Válkovej básnickej tvorby je však i jeho nezameniteľný svet poézie pre deti, v ktorom moderným jazykom prekonáva tradičný model detskej poézie, a to najmä v zbierkach Veľká cestovná horúčka pre malých cestovateľov (1964) a Do Tramtárie (1970). Okrem toho mu vyšli knižky Kúzla pod stolom (1959), Pozrime sa do prírody, kto osoží a kto škodí (1960) a Kde žijú vtáčky (1961). Akýmsi impulzom na premenu slovenskej poézie pre najmenších bol tiež jeho preklad detských básní Juliana Tuwima.
Práve z prvých dvoch spomenutých zbierok je zostavený najnovší výber Do Tramtárie. Stačí nasadnúť, na chvíľu sa začítať a človek sa tam naozaj objaví. Ani si nevšimne ako „za oknami cesta beží do diaľky“ a už vôbec nie, keď „večer škrtá koľajnice ako zápalky“. Už z prvých pár riadkov cítiť spojitosť s Válkovou poéziou pre dospelých. Dieťa je pre neho rovnocenný partner, ponúka mu civilistické témy, spontaneitu, pestrú nápaditosť a fantáziu. Je nádherné si znova prečítať texty o automobiloch, ktoré sa išli pásť do lesa a „hrkútali, čvirikali, trilkovali tokali...“, o trolejbusoch s dlhým krkom, alebo lietadle, ktoré je len „pripináčik na rube oblohy“. Cestovať s takýmto autorom a takýmito veršami sa hádam nikdy nezunuje... Humor a netradičné veršové tvarovanie sa často ukrývajú za tvrdou robotou, no máme pocit, že básnika viedla tvorivá ľahkosť a radosť. Nepoznám človeka, ktorému by pri jeho bicyklovej avantúre nevytvorili pery usmievavý polmesiac. Pri hlbšom čítaní tiež pochopíme, že on je nielen ten, ktorý celú hru organizuje, konštruuje, riadi, domýšľa a predkladá, ale zároveň sa o ňu s nami delí ako jej účastník. Snáď aj v tom je ten fígeľ komunikácie s detským čitateľom. A nielen s detským. Možno keby sme sa vedeli zastaviť pri takýchto dielkach, nemuseli by sme zakaždým dospieť k stavu, že si „každý s každým vyká“. Znova by sme sa preniesli do sveta, kde je možné všetko: „Koncom zimy, / v lete, / 15. septembra, / - je to príliš vážne, / aby to bola hra - / presne o polnoci / (slnko lialo, len tak hrmelo)“
Ako sa priznal Tomáš Janovic v doslove, najčastejšie sa asi vracia k básni o Panpulónoch. A je to tak – ten zvláštny strach, ktorý sa nesie celou básňou, poznajú nielen deti, ale aj dospelí. No kým deti sa tešia z krásnych veršových hier, dospelí si možno uvedomia čosi viac – to čakanie, lásku rodiny. Janovic dodáva, aby sme sa ale nebáli zlých Panpulónov a dobrej poézie, a má pravdu...
Válkove básne pre deti – a to ani nespomínajúc jeho verše pre dospelých – pôsobili podnetne na literárny vývin a dodnes neprestávajú byť inšpiratívne. Preto je dobre, že vyšla reedícia a môže oslovovať ďalšie deti a ďalších dospelých svojou poetikou a metaforikou, ktorá sa nedá len tak ľahko zabudnúť. „Mesiac ako hrášok svieti, / aby spali dobré deti / spolu s koníkom. / Aby sa im nesnívalo o nikom.“ A tu zvoní aj panpulášsky zvonec a recenzie je už, našťastie, koniec.
Radoslav Tomáš
