Vyhľadávanie
Tretí diel podliehania démonovi prázdnoty
Peter Bilý: don giovanni, Bratislava, Slovenský spisovateľ 2006
Peter Bilý (1978) vďaka tomu, že jeho básnický aj prozaický debut punkovským odhodlaním metať svetu do tváre zdrapy vlastnej „holej pravdy“ vyvolali istý rozruch, už má svoju čitateľskú obec aj autorskú fámo/charizmu. Jeho prozaický debut Démon svätosti (2004) priam šokoval nábožensky orientovanú časť verejnosti odvahou zverejniť svoje životné rozčarovanie z rozhodnutia stať sa kňazom (ako je známe, vystúpil z rádu augustiniánov) a spochybniť tvrdenie cirkví, že viera v Boha je jediným východiskom zo súčasného duchovného vákua dlhodobo vyvolávaného osvietenským materializmom a mocensky presadzovaného komunistami. V štýle nového žurnalizmu napísanej novele či „short novel“ (krátkeho románu) s ironickým názvom Vzbura anjelov (2005) už naznačil, ako súčasný konzumný štýl života vyvlastňuje „dnešníkom“ vedomie a zbavuje ich možnosti vzoprieť sa mu („Odkedy dobre zarábam, nemôžem si dovoliť ten luxus hrať sa na rebela“). Recenzenti pri oboch síce oceňovali naliehavosť problematiky a hladkosť podania, no zároveň vyslovovali nespokojnosť s istou plochosťou autorovho videnia.
Najnovší krátky román don giovanni (som presvedčený, že písanie bez veľkých písmen nie je len typografickou schválnosťou, ale signalizuje ironickú degradáciu postavy textom) možno v istom zmysle chápať ako pokus o prehĺbenie obrazu odmietnutia kňazského poslania hrdinom z debutu. No v skutočnosti ide len o tendenčné doplnenie okolností. Celá retrospektíva vstupu do seminára až po odchod na štúdiá do Talianska je tu len na to, aby autor mohol znevážiť všetky formy katolíckeho života (od hnutia tajnej cirkvi a katolíckych rodín za totality až po ritualizovaný formalizmus fungovania biskupského úradu v súčasnosti). Márne by sme čakali, že toto nahliadnutie za potemkinovskú fasádu cirkvi a viery nejako zasiahne vedomie či svedomie postavo/rozprávača. Svojho vnútorne prázdneho a perfídneho pokrytca Jána Kasanovského (viď aj podobne krátkodychú tendenčnosť mien všetkých postáv!) nechá vysvätiť za kňaza, aby mohol predviesť, ako celibát krachuje na neodolateľnosti sexuálneho pudu a ako kňazské poslanie zdegenerovalo na rutinné remeslo. Efektné otvorené zakončenie situáciou, v ktorej k Giovannimu pred začatím bohoslužby príde súložnica Diana (ajhľa, nežná lovkyňa!), má naznačovať, že rozvrat celibátu sexuálnou žiadzou je neodvratný (pomer postáv totiž v kontexte zmienok nemôže mať nijaké iné pokračovanie!). A zároveň nám autor ním nonšalantne sebaospravedlňujúco odkazuje: Vidíte, toto som nechcel, a preto som sa rozišiel s cirkvou... Aj by mu človek mohol uveriť, ak by to bolo poznanie vybojované aspoň v zápase postavy so sebou samou... Lenže to, čo nám sugeruje text, nie je projekcia mnohodimenzionálnej bytosti, len papierovo plochá karikatúra...
Ak za „pradávneho“ realizmu autor či postava boli ‚zrkadlom kráčajúcim po ceste a odrážajúcim okolitý svet‛, úlomky z neho v Bilého postavách odrážajú cez pokriveniny okolitého sveta len svoju zaujatosť (obmedzenosť) a prázdnotu. Skutočnou a vážnou témou, ktorá prenasleduje autora, je démon prázdnoty vlastného vedomia aj podenkového vedomia „dnešníka“. Vyzrádza ju obscénne otvorená zámena hľadania zmyslu vlastného života za konzumovanie telesných pôžitkov („Prekvapoval som sám seba: dovtedy som nemal pojem, akými pocitmi blahobytu môže napĺňať moje vnútro obyčajná telesnosť,“ s. 98) a nevzrušené prijímanie prázdnoty a ošklivosti fyzického zániku (pozri napr. s. 100, 119). Ibaže aj táto existenciálne najťažšia problematika, je podávaná telegraficky referenčným či „lakonicky demýtizujúcim“ štýlom, akým napr. starý otec znechutil postave svet hudby (s. 75). Na takýchto miestach je ľahkosť – a najmä plytkosť – podania celkom „neznesiteľná“. Napriek všetkému vyzdvihovaniu telesnej rozkoše ako jedinej hodnoty a relatívnej vynaliezavosti opisov sexuálnych príhod, ani tie sa do vedomia postáv nijako nezapisujú. Autor ich ako psychologicky a sujetovo uvoľnené segmenty textu podstrkuje čitateľom len ako komerčné lákadlo. Ako vidieť, text aj postavy nie sú ničím iným, len povrchom konzumne ľahko stráviteľne odrážajúcim problémovosť nášho existovania na prechode zo situácie extrémnej politizácie života do bezstarostného sebaužívania.
Bilý už zručne ovláda prstoklad vonkajšej postmodernej aranžácie rozprávania (striedanie rozprávačov a podania, formulácie typu: čím viac kňaz, tým viac neveriaci; keď sa smeješ, smejú sa aj tvoje šnúrky v topánkach či tisícvoltový bozk atď.) aj elementárne zložky postmodernej tematiky. Ale to všetko aj sľubné nábehy k punkovo voyeurskej obscénnosti napokon pohlcuje konceptuálne nad/zľahčená rozprávačská inštalácia a linearita kritiky. Z onoho úžasu z neustáleho prepadania sa z polohy vzletu do pádu, ktorý nám poskytuje dobrá postmoderná próza, nám próza poskytuje minimum. Z naznačených dôvodov si v tejto knihe môžu s plným potešením počítať len militantní či škodoradostní antiklerikalisti a antikomunisti...
P.S.
Autor, zdá sa, už došiel na okraj povrchu svojej témy. Len na ňom záleží, či svoje stretnutie s démonom vnútornej prázdnoty a podenkovej povrchnosti prijme ako skutočnú existenciálnu, a teda aj tvorivú výzvu doby, alebo zostane pri letmom mapovaní príhod anesteziovanej senzibility „dnešníkov“. Alebo tu už máme generáciu, ktorá jednoducho stráca strach z existenciálnej hrôzy života a berie ju už len ako samozrejmú súčasť nevypočítateľnej hry? Čosi z tejto existenciálnej anestézie vedomia zaznieva aj z próz I. Koleniča Ako z cigariet dym a M. Hvoreckého Plyš...
Viliam Marčok
