Vyhľadávanie
Bratislava, Slovenský spisovateľ 1998
Dejiny sa opakujú. Kolosy sa chvejú a rúcajú. Majú totiž -- našťastie -- hlinené nohy. Francúzsko Ľudovíta XV., Rakúsko Františka Jozefa či ríša červenej hviezdy s piatimi cípmi, kosákom a kladivom. Spolu s veľkými koncepciami štátnopolitickými padajú i koncepcie literárne. Román ustupuje drobným útvarom, objektivizovaný príbeh subjektívnemu výrazu citov, epická totalita fikcie skeptickej tonalite dokumentu. Orbis dictus. Rukavica hodená v ústrety dobe. Pokus zobraziť nezobraziteľné. V obave pred zložitosťou doby upína sa autor na známe, overené hodnoty. Vychádza zo spomienky. Strach o autenticitu literárnej výpovede prekonáva autenticitou faktu. Akoby tvrdil -- verte či neverte, smejte sa a či nie, ono sa to naozaj prihodilo... Ferko nechce navodiť pravdepodobnosť vážnej situácie. Je nad vecou, v nej, alebo občas šibalsky rozmarne od veci. Konštitutívny základ dokumentu mu umožňuje bez obáv odraziť sa do oblastí špekulácie, hypotéz, výmyslov, úvah, no najmä bezuzdne hry.
Hra je organizujúcim princípom celej knihy. Hra jazyková (pozri titulnú poému či početné rýmy v prozaickom texte), reálna (divadelné predstavenie v poviedke Haravara), no najmä myšlienková (Kritika nedostatkov doterajšieho rozdelenia oblohy). Autor sa v texte brodí úryvkami cudzích výpovedí, a nielen literárnych. Vo Ferkových textoch vládne žánrová demokracia. Popevok z rádia si podáva ruku s výrokom vedca, filozofa či literáta, novinovou prácou s vtipom. Tento zdanlivý chaos je pokusom o vyjadrenie totality -- ak už nie epickej, tak prinajmenšom myšlienkovej. Pochopiteľne, pokusom vopred odsúdeným na neúspech. Nedostatok komplexnosti je však vyvážený aktuálnosťou. Nejde však o aktuálnosť politickej podenky, ale o šikovne vyvolaný dojem okamžitého diania. Pichľavosť jeho triezvej vecnosti pripomína kabaretné umenie a satiru rokov dvadsiatych v Čechách, ustavičná hra s formou zasa rozmarné poviedky mladých členov OPOJAZU (Kaverin, Šklovskij, Tyňanov). Všetky tri prúdy majú spoločné jedno -- odklon od súvislého príbehu, uprednostnenie faktu alebo formy. Tým, že Ferko zatracuje možnosť príbehovej literatúry, uvoľňuje obrovské priestory fiktívnych svetov Tolstých či Balzacov. Literatúra akoby zmizla. Autor ju hľadá a nachádza v prejavoch bežného života. Vyjadruje tak myšlienku postmoderného prieniku reality s fikciou. Hodnoty vo svete sú dnes natoľko rozkolísané a relatívne, že v ne nemožno veriť ako v reálny fakt. Nadobúdajú podobu faktu literárneho. A tak je literatúra všade. Je všetkým. Žijeme ju. Každý deň hráme tisíce úloh, často takých zložitých, že mnohým hercom by vstali vlasy na parochniach. Učiteľ v škole pred žiakom kamufluje obsiahle vedomosti, vnútornú rovnováhu a mravný kódex. Pritom o knihu zo svojho odboru už roky nezavadil, zmieta sa v citovej kríze a podvádza manželku. Podriadený presviedča nadriadeného o svojej oddanosti. Manželka manžela tiež. Obaja klamú. Vymýšľajú si, básnia. Stávajú sa potenciálnymi barónmi Prášilmi, Švejkami, hrabalovskými pábitelmi.
A práve z útržkov našich banálnych historiek, umocnených trivialitou médií, mieša Ferko kokteil svojich humorne ladených príbehov. Jeho humor občas prechádza do trpkého úškľabku absurdity. Príbeh jedného rána, zložený z množstva židovských anekdot odrazu povoľuje pod náporom drsnej reality dejín. Svet svojráznej filozofie nepravdepodobnosti pôsobí zoči-voči surovému systému, v ktorom má všetko svoje miesto, mimoriadne kontrastne. Ukazuje sa však, že ríša absurdity je v svojej podstate logickejšia než realita. Ferko v štruktúre jednotlivých anekdot postupne odhaľuje krehké spojivá -- kým v zobrazovaní sveta politiky ich zámerne pretŕha, kladie vedľa seba izolované a nesúrodé fakty. Skutočnosť sa tak stáva kamuflážou, kamufláž jedinou možnosťou autentického prežívania. Okrem tendencie k humoru, nezáväznému pohrávaniu sa a zneisteniu hraníc fikcie a reality, smeruje Ferko -- celkom prirodzene -- i k satire a alegórii. Presnejšie, k alegorizovanej satire. Záťaž myšlienkovej výpovede pohlcuje autora natoľko, že text nadobúda formu osobne ladenej eseje alebo sa pre veľké množstvo narážok stáva ťažko zrozumiteľným (Zlatá krajina). Pravda, toto úskalie vyplýva z celkovej techniky Ferkovho písania. Jeho text stojí na narážke, na dôvernej znalosti kontextu. Poviedku Sklerotoman preto nemôžem odporučiť čitateľovi, ktorý nikdy nebol v Bratislave. Poviedku Romeo 1989-1992 zas počítačovému analfabetovi. Ferkove texty vyzývajú k partnerskej hre s myšlienkami hypotézami a slovom. Sme jednej krvi ty a ja -- povedal Mauglí hadovi Ká. Vyjadril tak krásnu myšlienku možnosti spojenia bez ohľadu na výzor či pôvod. Ak nie v skutočnosti, aspoň v hre literatúry. Čo však nevyhnutne vedie k súhlasu s Ferkovým výrokom ,,lepšie je čítať ako žiť" (s. 54). Prinajmenšom túto knihu.
Miloš Ferko (autor recenzie nie je príbuzným autora knihy)
In. Knižná revue 1999/1
