Milovníci Siddhartu či Stepného vlka majú veľké šťastie: Hermann Hesse (1877 – 1962) poväčšine žil v ústraní, sám, veľa cestoval, a keďže dôležité ženy i muži jeho života boli od neho oddelení, tak si písali. Množstvo listov. A tie listy sa zachovali... Knihu som brala do rúk so zvedavosťou a zároveň s istou predpojatosťou: Aj tak bolo určite všetko inak... Ktovie, koľko chúlostivého materiálu zlikvidovali dedičia, koľko scenzurovala samotná autorka knihy. A hlavne, koľko o Hesseho vzťahu k ženám sa nikdy nezachytilo na papieri... Ale mýlila som sa. Kniha ma očarila množstvom až obsedantno detailných správ z prvotného zdroja: bohatá korešpondencia, denníkové záznamy, vyjadrenia lekárov, citáty z Hesseho textov, biografické záznamy jeho priateľov či memoárové knihy a rozhovory so zaangažovanými aktérmi – s Hesseho synmi, manželkami, milenkami, služobníctvom atď. Zdá sa, že autorka sa nesnažila fakty účelovo natiahnuť na kopyto feministické či akékoľvek iné, čo jej slúži ku cti.
Hesseho femmes fatales
„Je všetkým: matkou, dieťaťom, milenkou, zvieraťom, madonou.“ Takto sám Hesse definuje rolu ženy vo svojom živote (Klingsorovo posledné leto, 1920). A inde píše: „Neviem, či vôbec dokážem milovať. Dokážem túžiť a hľadať seba v iných, čakať na ozvenu, bažiť po zrkadle, dokážem vyhľadávať rozkoš a to všetko môže vyzerať ako láska... Nemilujem len teba a nemilujem len Ginu... zajtra a pozajtra budem milovať iné obrazy, maľovať iné obrazy...“ Tieto vyjadrenia sa pri úvahách o Hesseho ženách zdajú byť priam kľúčové. Ak sa o Hessem občas uvažuje ako o mizogýnovi, nemôže ním byť ten, kto stvoril postavy ako Kamala (Siddharta), alebo Hermína (Stepný vlk). Majstrovské učiteľky, múdre a chápavé zasväcovateľky, bohyne. Kto bol ich predobrazom v živote? Podľa všetkého ide o čiastočne vybájený, nedosiahnuteľný ideál. No zároveň všetky dôležité reálne ženy sa vo vzájomnom spojení a preskupovaní v Hesseho textoch viac alebo menej vyskytujú. V prvom rade prísna, pietistickej tradícii verná matka, ktorú veľmi sklamal básňami, lebo „vyvolávajú podozrenie, akoby láska nebola vždy mravná a čistá“. Ďalej krásna, nedosiahnuteľná Elisabeth La Rocheová, ktorej neopätovaná láska ho dlhé roky prenasledovala. Elisabeth Ruppová, nezávislá, literárne činná intelektuálka, milenka, ktorá ho nikdy nechcela vlastniť. Emmy, blízka duša – žena najlepšieho priateľa Huga Balla... a tri zákonité manželky: Mia Bernoulliová, Ruth Wengerová a Ninon Dolbinová. Všetko ženy z vyššej spoločnosti: sčítané, kultivované i majetné.
Egomaniak i štvanec
Herman Hesse, od detstva chorobne melancholický a psychicky labilný (od 24 rokov suicidálny) outsider, v každom manželstve vystupuje ako vrtošivý, chladnokrvný egoista, ktorý si nárokuje ohľady a samotu podľa ľubovôle. Mia po jeho boku roky balansuje na hranici totálneho vyhorenia a nervového kolapsu. Keď má 50 rokov a Hesse sa s ňou rozíde krutým listom, prvýkrát sa psychicky zrúti a ostáva stigmatizovaná ako schizofrenička. Medzičasom slávny Hesse nie je ochotný prevziať starostlivosť o domácnosť, o synov, ktorých prerozdelí medzi priateľov a príbuzných, opakovane ju odmieta na liečeniach navštíviť, hoci ona ho prosí... Druhá i tretia žena musia pristať na oddelené bývanie a audiencie, ktoré udeľuje on. „Keď Ruth chce zmeniť dohodnutý denný plán, Hesse trvá na písomnej žiadosti...“ Áno, Hesse ako manžel sa javí temer ako neľudské monštrum. Ale len pri povrchnom čítaní.
Hesse nebol chladnokrvný psychopat. Po definitívnom odchode od prvej ženy, od synov, bol natoľko zúfalý a rozorvaný, že sa pokúsil o samovraždu. Počas druhého manželstva (po dlhodobom naliehaní zo strany Ruth a jej rodičov), si Hesse siahol na život opäť – v luxusnej izbe prenajatej bohatým svokrom... Pri treťom sobáši píše priateľovi: znovu je to „akt vzdania sa po dlhom odolávaní, gesto podrobenia, ústupok voči žene“. Dodajme, že tretia manželka naňho čakala 21 rokov! Z vnímavej, tolerantnej a slobodomyseľnej Ninon sa však postupne stáva žiarlivá, bezdetná, zatrpknutá pani Hesseová, ktorá úzkostlivo stráži každý krok svojho slávneho manžela (od roku 1946 nositeľa Nobelovej ceny).
Manželstvo verzus tvorivý rozlet
Hoci všetky Hesseho manželky navonok deklarovali zmysel pre jeho tvorivú nezávislosť, slobodu atď., v praxi to nezvládli. Mia mu ešte pred svadbou píše: „Nechcem urobiť nič, čím by som si ťa pripútala. Chápem, že pre tvoj umelecký rozvoj to tak musí byť, že nesmieš brať žiadne ohľady... mysli len na svoje napredovanie a na to, čo ti prospieva.“ A podobne sa vyjadrovali aj ostatné ženy, keď ich Hesse od sobáša odhováral...
Pri čítaní knihy sa neustále vynárajú tie isté pra-otázky: Kde je hranica medzi egoizmom a bytostným vnútorným volaním umelca? A za akých okolností sa dá dosiahnuť taký stav, aby kreatívny a nadaný človek (muž či žena) nepociťoval manželstvo a rodinu ako priúzku klietku, ktorá ho oberá o čas, rozlet ducha, inšpirácie...? To všetko na pozadí Hesseho slov z roku 1921 pánovi Wengerovi: „... nemôžem uvažovať o sobáši, viem, že porušujem meštiacku morálku, nemôžem to však zmeniť, lebo dodržiavam inú, nemenej posvätnú morálku – hlas v mojom vnútri.“
Elena Hidvéghyová-Yung
