Vyhľadávanie
Kedysi moji rodičia (vtedy o generáciu mladší ako ja teraz) odoberali Kultúrny život, a tak sa u nás udomácnilo zvolanie: „Földváriho na nich!“ Odznel zakaždým, keď sa stalo niečo, čo by si zaslúžilo odvážny verejný komentár.
V mojich detských predstavách sa tajomný bohatier menom Földvári podobal na krojovaného Paľa Bielika preskakujúceho písací stôl úradníckeho zlosyna. Neviem, kde sa tá predstava vzala, ale keď som (o generáciu neskôr) o nej povedala Kornelovi, rozosmial sa tak, že sa na okamih hádam aj zemeguľa prestala krútiť.
A spolu s tým smiechom sa mi spomienka na neohrozeného ochrancu vrátila aj teraz, keď u Kaliho Bagalu vyšla ďalšia z edície kníh Kornela Földváriho O čase a nečase. Sú to fejtóny z rokov 2005 – 2014, uverejnené v Pravde a SME.
Každý z nich je kamienkom cesty v čase a v priestore zvanom Slovensko. S typickou iróniou, humorom, nadhľadom a s neodolateľnými prirovnaniami, v ktorých cítiť nielen tony načítanej literatúry, ale aj metráky politického ústrku, nám pripomína udalosti a udalôstky toho obdobia. Knihu dopĺňa menný register, tak sa môžeme pousmiať, že najčastejšie spomínaný je Svätopluk (16x) a hneď za ním je (15x) spomenutý vtedajší a terajší premiér. Nie je to náhoda. Celý Kornelov život, celá jeho tvorba je o tom, ako do malých osobných dejín zasahuje politika a ako de-formuje naše kultúrne vedomie. Ako si nechávame przniť verejný priestor – nielen ten hmotný – ambíciami politikov a ako si na to postupne a mlčky zvykáme, až to prznenie považujeme za čosi bežné ako vyrážky pri alergii.
Kniha O čase a nečase je neuveriteľná v tom, že nech si ju otvoríte kdekoľvek, ste v súčasnosti. Pripomenie mocenské zásahy, výroky osobností aj takzvaných osobností, neúctu k materinskému jazyku, pompéznosť hlupákov.
A dovolím si tvrdiť, že ani v súčasnosti by to Kornel Földvári nemal ľahké, a zase by si užil ústrky. Veď hovoril o našej malosti, kým dnes sa predsa deklamuje naša veľkosť; hovoril o zápecníctve a dnes sa ospevuje naša pokrokovosť (skoro som napísala progresivita, ale hneď som sa zháčila), hovoril o národnom gýči, ktorý sa teraz stáva takmer povinnou predlohou.
Sú knihy, o ktorých sa hovorí, že by ich človek mal mať na nočnom stolíku, aby sa do nich občas pozrel a pripomenul si, ako rozlíšiť podstatné a krásne od nepodstatného a škaredého. O čase a nečase nám navyše ukazuje, že sa nemáme báť o tom hovoriť. Možno s humorom, možno s iróniou, možno s nadhľadom, ale hlavne nahlas.
Inak si všetci zaslúžime to naše rodinné: „Földváriho na nás!“
