Vyhľadávanie
Dobrodružstvo menom GUnaGU
Viliam Klimáček: GUnaGU. Príbeh jedného divadla
Levice, K. K. Bagala (L.C.A. PUBLISHERS GROUP) 2005
Skalní divadla GUnaGU a popri nich aj príležitostní zvedavci sa konečne dočkali: jeho na-všetko-majúci-ruky demiurg nám touto knižkou umožňuje nakuknúť nielen do jeho tajuplného zákulisia, ale aj do predscénia diváckych i predporotných úspechov. Dvadsať rokov existencie a päťdesiat premiér je dostatočne závažným dôvodom obzrieť sa dozadu. Chvalabohu, dobrodružstvo existencie divadla – veď čím iným už mohol byť vznik autorského divadla za socializmu a zápas o prežitie v nesentimentálne trh/ov/ac/ej súčasnosti, ak nie dobrodružstvom – nepojal Klimáček číro recesisticky, ale ponúka nám množstvo ťažko zohnateľných informácií, navyše aj vyšperkovaných unikátnymi fotografiami. Nadto to ešte vyviedol bez čo aj len náznaku pamätníckeho zápachu urologického čaju a len s jemu vlastnou slovnou bravúrou, ktorá neúnavne kmitá medzi preňho príznačnou pubescentnou zádrapčivosťou a elegantnou vtipnosťou. Je to začítaníčko aj zahľadeníčko šťavnato záživné, výdatne okorenené humorom a vďaka svojmu mimovoľnému dokumentovaniu, že všetko sa dá uskutočniť, ak človek chce a vie, ako na to, aj obodrujúce.
Pravdaže, o čom inom by mohol byť príbeh GUnaGU, ak nie predovšetkým o Klimáčkovi? A tak osou, okolo ktorej sa to všetko točí, je jeho osobný príbeh stávania sa divadelníkom, divadlom, spisovateľom a dnes už aj dobre prosperujúcou firmou vo veľkoobchode súčasnej multimediálnej pop/d/kultúry. Prvých tridsaťpäť strán s názvom ABECEDA, na ktorých nám autor formou recesne nadľahčenej encyklopédie ponúka čosi ako scenár svojho ľudsky privátneho aj umeleckého zrenia, to prezentuje bez okolkov. (Vďaka optike zaznamenávania situácií a výjavov by sa to skutočne dalo inscenovať; za prípadný honorár za nápad vopred ďakujem, V. M.) Raz to treba asi vnímať ako pierko neúnavne štekliace bránicu aj oči, druhý raz pokojnejšie ako sled vzácnych informácií. Pre čitateľa veľmi vďačný postup zaznamenávania príznačných epizód zo života Klimáček neopustil ani v nasledujúcom sezónopise, len ho zarámoval do výrazne osobne ladených faktografov jednotlivých rokov. Ani do neho sa nedostali (dokumentaristicky) všetky, len tie tvorivo plodnejšie. (Chýbajú sezóny 1987, 1991,1999 a sezóna 2005 je podaná len v podobe zámerov.) Množstvo neoceniteľných informácií, ako aj ohňostroj gagov a humorných perličiek, tryskajúci z príšerne subjektívneho prístupu autora, nemožno sprostredkovať. Možno ho len prežiť v kontakte s textom.
Vďaka mimoriadnemu informačnému aj slovesnému nasadeniu autora možno hovoriť o vzniku novej žánrovej mutácie literatúry faktu – humorno/recesne/faktotvornej, ktorá akoby obracala jej vážny štatút na ruby. (Prepáčte, veď koho to už zaujíma...) V dôsledku krajne osobnostného nasadenia autora je to kniha, ktorej fakticky nemožno nič vyčítať – len obdivovať pôvab jej tvorivo sebavedomého gesta. No na môj vkus, s prepáčením, sa v nej dáva väčší dôraz na zaznamenávanie okolností a situácie ako na odkrývanie tvorivých zámerov a procesu tvorby. Chápem však, že bez tohto presunu dôrazu, by obraz toho, ako dramaticky aj so šťastím (!) táto Guľa na Guľtú prešla všetkými tými úskaliami, ktoré jej nastražil bývalý režim a súčasní ziskuchtiví menedžéri kultúry, nebol taký plastický. (Žiaľbohu, ešte stále sme v zóne, v ktorej manifestovanie politických postojov vynáša viac ako zvrchovaný umelecký výkon.)
P.S.1
Ak Vás po dočítaní správ z ostatných rokov náhodou prekvapí/rozľútostí, ako tento výborný dramatik odchádza od mapovania závažných problémov, napríklad, ku komiksovo podenkovému komentovaniu prešľapov dnešných politikov či ako sa zabýváva v dnešnom supermarkete kultúry, nebudete sami...
P.S.2
Pravdaže, aj s naším recesistom si neúprosná realita občas zažartuje. Napríklad vtedy, keď sa nám na s. 67 pokúša namiesto svetoznámeho výtvarníka Jozefa Jankoviča podhodiť akéhosi neznámeho „Jána“... (O tom, že by prekladateľ Janko Jankovič fušoval aj do grafiky neviem nič...)
P.S.3
Kali K. Bagala, tuším, spúšťa novú edíciu – Pamäti. Aspoň tak to prezrádza prebal aj prvá potlačená strana; no tiráž to nepotvrdzuje. A tak možno len hádať, či ide len o ďalší recesistický bluf, alebo nebodaj o prvý príznak senilnenia jeho naveky mladej autorskej ekipy...
Viliam Marčok
