Vyhľadávanie
V dennom svetle
Erik Jakub Groch: Infinity, Prešov, Slniečkovo 2008
Groch sa aj v najnovšej knižke predstavuje svojimi typicky samozrejmými, filozoficko-náboženskými veršami, pre ktoré je typická výrazová civilnosť a v ktorých neplatia tradičné binárne opozície, najmä pokiaľ ide o vzťah „horizontálneho“ a „vertikálneho“. „Nízke“ či „obyčajné“ sa tak nachádza vedľa „vysokého“ či „vznešeného“, pretože tak je to v živote, ktorý tento básnik postihuje s naliehavosťou, no bez pátosu: „osie hniezda hneď vedľa lastovičích, / hovná vedľa hviezd.“ Tým, že v jeho veršoch má hodnotu život vo svojej jednoduchosti, zároveň nielen ruší umelé dualizmy, ale aj problematizuje váhu, obsah hodnôt, ktoré tradične pripisujeme jednému a druhému pólu: „...nech slová, / ktoré píšem, nie sú väčšie ako ich obsah.“ Lyrický hrdina opisuje to, čo vidí a cíti, jeho oči spočívajú na detailoch, ktoré nám sprostredkúva vo svojej elementárnosti. Tú však vypĺňa súbežným premýšľaním – opäť tak ako v bežnom živote, v ktorom opisované a opisujúce koexistuje naraz – a zapája „ju“ do širších, pritom zdanlivo prostých a minimalisticky spracovaných súvislostí (láska, vzťah k žene, Bohu, detstvu...): „Stmieva sa, je tu teplo, / útulne, nikoho sa nebojím / – mám vanilkové koláčiky. // Ticho je, vesmír alebo / Boh je veľmi tichý. / Ty tu už dávno nie si.“ Do zbierky sa vkráda neodbytná myšlienka na smrť – hrdina s ňou síce zvláda úspešný boj (podobne ako postava na obálke knihy): „A ty si kto, trhám jej kosu z rúk, / lomcujem ňou, kadiaľ idem“, ale jej pálčivosť (opäť veľmi účinne sprostredkovaná práve prostredníctvom samozrejmého a nepatetického tónu) na nás pôsobí neustále, a to nielen vo vzťahu k osobe lyrického subjektu: „Hľa, mnoho tvorov sa nepriblíži, nezletí, / krúžia okolo polí, naozaj zomrú.“ Spomenutá emocionálna nepreexponovanosť, často až vecnosť (v básni Infinity vo funkčnom spojení s krutosťou) Grochovej poetiky autenticky zintenzívňuje aj duchovný rozmer jeho poézie, pretože o tom autor nereferuje pomocou náboženských rekvizít, ale žije ho pomocou prostých vecí, ktoré ho bezprostredne obklopujú – tým sa prenesie aj na čitateľov a čitateľky, ktorí žijú v tom istom „obyčajnom“ svete. Aj vďaka tomu autorovi zatiaľ nehrozí, že sa naplnia jeho skryté obavy: „Netúžim po tom, aby som stratil / svoje ľudské city, naivitu, / svoju nesmrteľnú dušu, radosť.“
Derek Rebro
