Preklad je veľmi dôležitý, o tom nemusíme diskutovať – hlavne pre malé (aj mladé) jazyky, ako je slovenčina a, samozrejme, aj naopak, preklad zo slovenčiny do iných jazykov, tentokrát menovite do nemčiny. Sylvia Geist bola jednou z prekladateliek antológie slovenskej poézie v nemčine Lob des Wildtier im Winter, ktorá mala v Nemecku veľmi dobrý ohlas, žiaľ, doma sa o nej hovorilo málo.
Sylvia Geist patrí medzi elitu nemecky písanej poézie. Nečíta sa ľahko: jej komplikované, ale nakoniec veľmi presné videnie sveta priťahuje hlavne náročných čitateľov.
Poézia Sylvie Geist, ktorá študovala chémiu, dejiny umenia a germanistiku, sa pohybuje v širokom horizontálnom i vertikálnom tematickom rozpätí: od fotografie citrónu maliara a sochára Cy Twomblyho (jeho fotografické dielo je známe len zasväteným) až po zmienku o uráne (v našej poézii napísal nádhernú báseň o M. C. Sklodowskej Ivan Štrpka).
Všetky svoje znalosti z vedy a umenia prepletá veľmi sofistikovane s denným životom: cestovaním, návštevami, životom s milovaným mužom, stretnutiami a rozlúčkami; dve básne venované matke a otcovi sú skutočne netradičné: plné zadržiavanej nehy, lebo Sylvia Geist (Geist znamená po nemecky duch) je skôr intelektuálne, a nie emocionálne založenou tvorkyňou.
Tvorí akoby vnútri nedotknutej ulity izby, ktorú rozbíja síce oneskorene, ale predsa (narážka možno na ešte hermetickejšie básne jej predchádzajúceho obdobia).
„Čo už viem len o spomínaní / odohráva sa teraz“, píše v básni Dráhy, ktorou sa tento preklad otvára. Ďalej sledujeme veľmi húževnatý a statočný boj autorky so sebou (s pocitom „odmietnutá prvá osoba“), s okolím a s nie vždy ľahkými vzťahmi, hlavne k tým najbližším.
Chladivé slová, ktoré sa nezrátavajú, ale berú mieru. Vstupy k úderom, kde sa pomaly zachraňujú plány. Zadržiavajú nevydýchnuté slová. V krásnej básni Červené želanie (asi venovanej synovi) je cítiť utíšenie, červená je farba lásky, v básni spolu s niekým nachádza názov knihy: viem, aké je to šťastie.
V básni Roháč je celkom blízko prírode a porozumie – spolu s človekom, ktorý chrobáka našiel – prírode a jej zákonom.
Jazyk poézie Sylvie Geist je mnohovrstevný, používa výrazy z celého bohatstva nemeckého jazyka, aj tie menej frekventované, a takisto vytvára nové slová a nezvyklé slovné spojenia, čo muselo byť pre prekladateľku Martinu Strakovú neľahkou úlohou – myslím, že výborne zvládnutou –, hlbšiu analýzu prekladu možno urobia germanisti.
Všetky básne tohto výberu sú kvalitou veľmi vyrovnané, zrelé, plné významov a neobvyklých obrazov nášho sveta.
Ak by som mala byť osobná, mne najviac, pri viacnásobnom čítaní, utkvela v pamäti báseň Modrý kôň (možno s myšlienkou na maliara Franza Marca a jeho Modré kone).
„variácia / slobody pohybu, slobody pocitu / len zvyčajne nehybne, tak ako aj ja / vysadám na modrého koňa pri dome / mohla by som sa nechať unášať, v jednom / priestore pod zmenšovacím sklom...“
Skvelá poézia Sylvie Geist, ktorú odporúčam čítať, vychádza v knižnej edícii Artefakty vydavateľstva Ars Poetica, ktorá nedávno, vďaka grafike & layoutu Lívie Kožúškovej dostala nový, veľmi krásny vzhľad. Kniha je ilustrovaná priliehavými kresbami Kataríny Cákovej.
Poézia Sylvie Geist balansuje na hranici skepsy a nádeje. Verím, že si navlečie znova rukavice, ktoré sú pravdivé a napíše svoju správu o jej (našom) svete.
Mila Haugová
