Recenzia
Lenka Szentesiová
13.04.2010

Klamstvá - Táňa Keleová-Vasilková - Prázdna trinásta komnata

Vasilková

Prázdna trinásta komnata

Táňa Keleová-Vasilková: Klamstvá, Bratislava, Ikar 2009

  V poslednom období sa v slovenskej literatúre objavilo viacero autoriek tvorbou orientovaných na ženské publikum. Bez ohľadu na talent mnohých z nich (spomeniem aspoň Petru Nagyovú-Džerengovú či Denisu Fulmekovú), je ich prozaické snaženie neustále konfrontované so žánrovou dominanciou Táne Keleovej-Vasilkovej. Autorkinou doménou je mikrosvet rodiny, domova a vzťahov. Problematizovanie vzťahového motívu je akýmsi emblémom jej tvorby, čo potvrdzuje aj najnovšia knižka.

  Román Klamstvá nastoľuje problém pokrytectva vzťahu, v ktorom hľadanie a (ne)nachádzanie vzájomnej dôvery ohrozujú premlčané tajomstvá minulosti. Manželia Viktor a Viola pôsobia na pohľad ako dokonale zohratá dvojica. Život v materiálnom blahobyte ich odbremeňuje od jednotvárnej nevyhnutnosti prežitia, a hoci Viola čoraz viac uprednostňuje pred rodinným životom kariéru módnej návrhárky a Viktorov osobný priestor sa redukuje na starostlivosť o domácnosť a výchovu dcéry, ich atypický model spolužitia funguje. Zaužívané stereotypy sa však postupne komplikujú, nepokoj narastá a odkrýva utajovanú minulosť plnú chýb a omylov – ich prítomnosť nastoľuje problém udržateľnosti spoločného života...

  Román je koncipovaný ako konflikt dvoch paralelných svetov bez možnosti kontaktu či prieniku. Viktor aj Viola len „otvárajú trináste komnaty“ čakajúc, čo sa bude diať a je na čitateľovi, aby posúdil vinu oboch, pravda ak sa nenechá zlákať zámerom autorky a neinterpretuje príbeh ako odľahčene feministické zamyslenie sa nad mužskou zbabelosťou. Napriek snahe o objektívne vykreslenie manželskej krízy, situácie, ktoré autorka opisuje sú v zásade banálne, aby im dodala potrebnú dramatickosť, uchyľuje sa príliš často k nenáležitej emocionálnosti a zveličovaniu. Postavy románu tak získavajú podobu typizovaných figúrok... Nutkavá potreba dopovedať aj veci viac než zrejmé, hraničí s podceňovaním čitateľa a príbeh tak získava až príliš „oddychový“ rozmer. To však verným čitateľkám určite nebude prekážať.

Lenka Szentesiová