V prvej kapitole svojho nového románu Pavol Rankov imituje „cool“ písanie stredoškoláka, čo sa vysvetlí hneď v kapitole 2, takže „no spoilers, don’t worry“, len to teda hovorím, aby ste vedeli, ako to asi vyzerá, skrátka číslovky číslom, celá kapitola ako jedna dlhá veta plná nielen swagu, ale aj slov ako „virtuóz“ alebo „falanga“, ale aj aspoň niekoľkých nie nepatrične (nie, nie, ne, check it) pôsobiacich výrazov, ako štýlové „mrte“, and so on, no a nechcem povedať, že „celé zle“, ale ani nie „celé dobre“, a to je asi aj hodnotenie, ktorým by sa toto hodnotenie mohlo skončiť, lenže...
Prehrýzajúc sa tou prvou kapitolou (ako som už napísal – a zdôrazňujem to len preto, lebo vyššieuvedená veta môže byť ozaj nečitateľná – zvyšok knihy disponuje „normálnou“ štylistikou), uvedomil som si, že mi tam jeden zásadný „cool“ výraz chýba: „cringe“, resp. „cringy“. Tu hľa, definícia z urbandictionary.com (čo je nie akademický, ale ľudový slovník – a navyše skutočný artefakt, zachytávajúci diskurz internetovej doby): „Keď niekto koná, alebo je taký trápny alebo nemotorný, že sa za dotyčného extrémne hanbíte a ste v rozpakoch“ (som preložil). Táto definícia platí na margo prvej kapitoly stopercentne, ide síce – samozrejme – o napodobňovanie istého sociolektu, výsledok je však ozaj rozpačitý a slabšie povahy možno knihu po niekoľkých stranách odložia a ja si síce nemyslím, že by to bola nejaká veľká chyba, ale ani si nemyslím, že by to chyba nebola.
Zvykne sa hovoriť, že niečo „ani nepoteší, ani neurazí“ – a ja k tomu zvyknem v prípade literárnych textov dodávať, že také sa hodnotia najhoršie, hoci by sa aj postupovalo analyticky a vyrátali by sa najprv klady a potom zápory, alebo aj v opačnom poradí, pri finálnej syntéze by sa nám to aj tak zlialo do obdobného guláša, aký tvoria prvé dva odseky tohto môjho textu. I tak však môže byť produktívne rozmeniť si výsledný dojem na drobné. Čo teda v Rankovovom románe podľa mňa funguje a čo kríva?
Pozdáva sa mi autorova štylistika – dokonca by som povedal, že Rankov je naozaj dobrý rozprávač, dokáže viesť dej a nepoužívať pritom zbytočné ornamenty, nesnaží sa byť príliš umelecký, čím sa vyvoláva efekt akejsi solídnej striedmosti, spôsobujúci to, že autorovo písanie nepovažujeme za príznakové, teda z tohto uhla pohľadu Rankovov prejav vidíme ako neutrálny – o to viac však potom každý jeho text stojí a padá na zvládnutí iných zložiek, z ktorých sa môžeme pozrieť na postavy, prostredie, i dej (vrátane pointy, obvykle dominantného prvku pri kratšom žánri poviedky, no s nemalou mierou relevancie i pre predmetnú knihu).
Voči prostrediu nemám absolútne žiadne zásadné pripomienky, možno by ale bolo zábavnejšie postaviť do jasnejšej opozície skutočné prostredie románu a prostredie jednotlivých vložených mikropoviedok, napríklad využitím postupov fantastiky alebo sci-fi, čo by celok osviežilo. Na strane druhej, ak sú vložené mikropoviedky vedené ako „obyčajné“, posilňuje to pocit reálnosti celého priestorového podložia, čím si autor pripraví pôdu na zaujímavú a prekvapivú pointu magického ladenia (Rankov má zvládnutú – ako ostatne aj explicitne priznáva – latinskoamerickú magickorealistickú lektúru, ktorá obdobnú šablónu hojne využíva). Samotnú pointu nebudem prezrádzať, no vysoké očakávania, ktoré sa v procese čítania asi prirodzene vytvoria, minimálne v mojom prípade nebola schopná naplniť. Zhruba od polovice knihy mi totiž viac-menej začínalo byť jasné, že výsledný dojem z Miest, čo nie sú na mape, bude vo veľkej miere závisieť od pointy, a tá teda napokon možno mohla byť aj lepšia, ale nie je zlá, je vcelku dobrá a určite mohla byť aj horšia, čo teda opäť nie je ani pochvala, ani pokarhanie, hoci osobne – ak zapojím naozaj subjektívne moje čítanie – to vyslovujem skôr ako mierne pokarhanie.
Vidím, že som sa od prostredia v jednom odseku prepracoval až ku komentovaniu deja, resp. k uvažovaniu nad makrokompozíciou a pointou, čo sú dva prvky s dejom úzko súvisiace. Ak by som teda spojil prostredie a dej do jedného hodnotenia a navyše ho prezentoval športovou terminológiou (čojaviem prečo, asi aby som čitateľa ešte viac doplietol), povedal by som, že Rankov sa javí ako autor, ktorý má ťah na bránku, ale z tejto akcie napokon gól nepadol. Toto – myslím – platí v rozpätí celej jeho tvorby, teda aspoň tej jej časti, s ktorou som sa zoznámil (debutová zbierka poviedok S odstupom času, román Stalo sa 1. septembra a predmetný román Miesta, čo nie sú na mape). Ibaže ak ide o zbierku niekoľkých textov, niekoľko gólov padne, ak ide o dlhšiu formu, autor hrá vabank – a tento konkrétny „allin“ mu nevyšiel.
A čo na to hovoria postavy? Obaja protagonisti, Natália i Marek, v Rankovovej knižke v podstate iba sekundujú (sú podriadené deju a pointe, resp. román samotný nie je o nich, ale o tom, čo sa udeje) a netvoria ťažiskový prvok. Nedajú sa čítať vyslovene psychologicky – nie sú to teda postavy s hĺbkou, charakter a identitu síce majú, ale to sa vlastne prejavuje iba povrchovo, v konečnom dôsledku sú v podstate zameniteľné; hĺbka im však chýba aj z hľadiska literárneho – neupieram autorovi schopnosť napísať solídny dialóg či vnútorný prehovor, ale nemám pocit, že by tieto disponovali nejakou kvalitou navyše. Úplne konkrétne, po dobre napísanú postavu v súčasnej slovenskej literatúre by som šiel k Blanke z románu Ivany Dobrakovovej Bellevue, či protagonistke kníh Bordeline a barbora, boch & katarzia Ivany Gibovej, prípadne k Paule z románu Ondreja Štefánika Som Paula. V porovnaní s uvedenými sú tu Rankovovi protagonisti rozpracovaní nedostatočne a plocho.
Na záver azda predsa len sústredený pokus o syntézu toho, čo som tu popísal. Rankovove Miesta, čo nie sú na mape, fungujú v niektorých jednotlivostiach – tu treba ešte raz povedať, že v knižke sa nájdu ozaj výrazne dobré pasáže –, celok však zlyháva. Ony fungujúce jednotlivosti sa navzájom nepotencujú, nespolupracujú, na ploche textu vlastne necítiť žiadnu jednotiacu ani synergickú silu (ktorá by mohla fungovať napríklad vtedy, ak by sa jednotlivé mikropoviedky razantnejšie odzrkadľovali v záverečnej pointe). Umelecký text by nemal byť len sumou jeho častí, mal by obsahovať niečo, čo je pridanou hodnotou práve tejto konkrétnej jedinečnej konfigurácie prvkov – Stanislav Šmatlák to raz nazval „tajomstvom“, ktoré v úplnosti nerozriešime ani keby sme text interpretovali donekonečna. No a tento Rankovov román – hoci miestami má skutočne nádych mysterióznosti – je pre mňa textom bez tajomstva. Dá sa to síce považovať za dobré čítanie, na rozdiel od Miest, čo nie sú na mape sú však napríklad Cortázarove poviedky skutočne dobrou literatúrou, pretože vo vás vyvolávajú nepotlačiteľné nutkanie sa k nim znova a znova vracať. Na najnovšieho Rankova ale zrejme bude sadať prach.
Matúš Mikšík
